Hornaté Svaneti — krajina strážnych veží

PEVNE sa pridŕžajúc strešných trámov, vyklonili sme sa z 800-ročnej kamennej veže a rozhliadli sme sa po okolí. Z výšky 25 metrov sme videli množstvo ďalších stredovekých strážnych veží roztratených po dedine Mestia, ktorá je centrom gruzínskej oblasti Svaneti.

Mierny svah pokrytý zelenými lúkami ostro kontrastoval s majestátnymi zasneženými štítmi, týčiacimi sa všade dookola. Toto starobylé miesto nás očarilo. Mali sme  pocit, že sme sa vrátili do stredoveku. Práve vychýrené veže v oblasti Svaneti boli cieľom našej cesty.

Spoznávame krajinu

Náš výlet do hornatej oblasti Svaneti sa začal v gruzínskom meste Zugdidi neďaleko Čierneho mora. Bolo jasné ráno, a tak sme už odtiaľ dovideli na vznešené biele vrchy. Naša cesta nás priviedla ku kľukatej rokline rieky Inguri. Ako sme ňou pomaly prechádzali, obdivovali sme okolité lesy plné papradia a vavrínovcov, ako aj rododendronov so smotanovobielymi kvetmi.

Večer sme sa dostali do malebnej dedinky Bečo. Leží učupená pod nezvyčajne krásnym vrchom Ušba s dvoma impozantnými žulovými končiarmi. Jeho strmé zľadovatené vrcholy sú pre horolezcov takým lákadlom ako svetlo sviečky pre nočné motýle. Je vysoký 4 710 metrov a často ho volajú „Matterhorn Kaukazu“.

Ustatí z cesty a vyhladnutí, zastavili sme pastiera a kúpili od neho ovcu, ktorú sme si potom pripravili na večeru. Zakrátko sme s našimi pohostinnými svanskými priateľmi sedeli pri táboráku a pochutnávali si na vynikajúcom mcvady, ktoré mnohí poznajú ako šiš kebab. Zajedali sme ho čerstvým gruzínskym lavašom, ploským chlebom upečeným v hlinenej peci na drevo. Na záver sme si vychutnali pohár Saperavi, gruzínskeho suchého vína plnej chuti.

Na druhý deň doobeda sme sa dostali do Mestie. Tu sa nám zo strážnej veže naskytol pohľad, o ktorom sme písali v úvode, a usúdili sme, že táto oblasť je jednou z najkrajších hornatých oblastí na svete. Asi 45 kilometrov odtiaľ, ešte hlbšie v horách, je ukrytá usadlosť Ušguli. Jej obyvatelia žijú v nadmorskej výške až 2 200 metrov.

Vybrali sme sa do nej po opustenej úzkej cestičke, ktorá sa vinula popri vrchu a bola lemovaná prudkými zrázmi padajúcimi k rieke pod nami. Keď sme konečne dorazili do Ušguli, otvorila sa pred nami nezabudnuteľná panoráma. Skupinky domov pritisnuté k stredovekým strážnym vežiam na pozadí nebotyčného vrchu Šchara, zahaleného do žiarivo bieleho snehového plášťa, ktorý sa nádherne vynímal na sýtomodrej vysokohorskej oblohe.

Šchara je najvyšší vrch Gruzínska a je vysoký 5 201 metrov. Je súčasťou steny Bezengi, 12-kilometrovej sústavy štítov približne rovnakej veľkosti, ktoré patria do asi 1 200-kilometrového pohoria Veľký Kaukaz. Keď sme sa rozhliadli okolo seba, všade sa rozprestierali rozzelenané údolia a dotvárali úchvatnú scenériu. No do týchto údolí sa dostanú iba tí najväčší dobrodruhovia či tí, čo sú v Svaneti doma.

Ľudia, ktorí tu žijú

Svanovia, ktorí žijú v Hornom Svaneti, sú starobylý národ s vlastným jazykom. Oddávna sú známi tým, že odmietali, aby im niekto vládol. V 18. storočí istý bádateľ o nich povedal, že „vytvorili novú spoločnosť, ktorá sa držala ideálu, že slobodná vôľa jednotlivca je dôležitejšia než všetko ostatné“.

K nevídanej slobode obyvateľov tejto oblasti prispeli najmä dva faktory. Po prvé, pred okolitým svetom a votrelcami ich chránili výnimočne vysoké pohoria. Po druhé, nezávislosť každej rodiny chránili strážne veže. Poskytovali im ochranu pred  nepriateľmi či susedmi, ktorí sa tiež občas správali nepriateľsky, ale aj pred lavínami, ktoré zavalili menšie domy.

Ako sa žilo vo veži

Dostali sme pozvanie do jednej svanskej rodinnej veže z 12. storočia. Táto pevnosť sa skladá z dvoch hlavných častí: zo strážnej veže zvanej murkvam a z priľahlého domu zvaného kor. Kor mal na prízemí veľké ohnisko, zdroj tepla a svetla. Dominantným prvkom bolo veľké drevené kreslo pre patriarchu, hlavu širokej rodiny, do ktorej okrem manželky patrili jeho synovia a nevesty. V domácich prácach sa striedali všetky ženy. Ich úlohou bolo mlieť múku, piecť chlieb, upratovať, kŕmiť zvieratá a udržiavať oheň vo veľkom ohnisku.

Obrovská veža bola z kameňa a bola pokrytá hrubou omietkou belavej farby. Mala tri poschodia, takže čnela nad poschodovým domom, s ktorým bola spojená. Keď sme prešli z domu do veže, chvíľu nám trvalo, kým si naše oči privykli na šero. Nižšie podlažia strážnej veže sa využívali ako zásobárne vody, múky, ovocia, syra, vína a mäsa.

V čase ohrozenia spávala rodina na nižších podlažiach veže. Z najvyššieho poschodia sa bojovalo. Bolo zakryté bridlicovou strechou a v múre malo malé otvory. Istý návštevník, ktorý sem zavítal v 19. storočí, uviedol, že „keďže žiadna miestna autorita nedokázala presadiť nijaké rozhodnutie, všetko sa vždy riešilo zbraňami“. Preto bola každá rodina pripravená hájiť svoje záujmy.

Cestou domov sme premýšľali o kráse Jehovovho obdivuhodného stvorenia, ktorú sme v oblasti Svaneti videli, a naše srdce prekypovalo vďačnosťou Jehovovi. Je nádej, že ľudia, ktorí v dávnych vekoch žili v strážnych vežiach, budú môcť žiť v Božom novom svete. Tam už nikto nebude mať pocit, že si musí pre svoje bezpečie postaviť strážnu vežu či inú pevnosť. Prečo? Lebo ako čítame v jednom biblickom sľube, v tom čase ľudia „budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli“. (Micheáš 4:4; Rimanom 8:21, 22)

[Prameň ilustrácie na strane 16]

Hore: Paata Vardanašvili