Niečo vzácnejšie ako kariéra

Rozpráva Murat Ibatullin

V roku 1987 ma ruské ministerstvo zdravotníctva vyslalo do africkej krajiny Uganda. Uzavrel som zmluvu, že tam budem štyri roky pracovať ako lekár. V skutočnosti som sa nechcel vrátiť do Ruska a veril som, že keď získam nejaké skúsenosti, budem môcť ísť pracovať povedzme do Austrálie, Kanady či do Spojených štátov. No plány som zmenil a v roku 1991 som sa do Ruska vrátil. Rád vám vysvetlím prečo.

NARODIL som sa v roku 1953 v Kazani, hlavnom meste Tatárskej republiky, ktorá leží v centrálnej časti Ruska. Moji rodičia sú Tatári a tí sú väčšinou moslimovia. Pamätám sa, ako som v detstve vídaval starých rodičov kľačať a modliť sa k Alahovi. Ich deti, teda aj naši rodičia, nám hovorievali, aby sme ich nevyrušovali a odišli z miestnosti. V takých chvíľach boli rodičia v rozpakoch, pretože sa stali komunistami a v tom čase sa hlásili k ateizmu.

Keď som mal štyri roky, v Sovietskom zväze prepukla posledná epidémia obrny a ja som túto chorobu dostal. Z detstva si pamätám, že sme chodili po nemocniciach a sanatóriách na lekárske vyšetrenia. Nezabudnem ani na to, ako sa môj starý otec modlil, aby som sa zotavil. Chcel som byť zdravý ako ostatné deti, a tak hoci som mal nohu postihnutú obrnou, hrával som futbal, hokej a iné športové hry.

Ako som rástol, stále viac som chcel byť lekárom. Nebol som nábožensky založený, ale ani ateista. Jednoducho som nikdy o Bohu nepremýšľal. Na komunistickú ideológiu som mal kritický pohľad a často som sa o nej dohadoval s otcom a ujom. Ujo prednášal filozofiu na univerzite a otec pracoval vo Výbore štátnej bezpečnosti známom ako KGB. Keď som skončil lekársku fakultu, rozhodol som sa, že sa stanem dobrým neurochirurgom a emigrujem.

 Hľadám lepší život

V roku 1984 som obhájil doktorandskú dizertačnú prácu o diagnóze mozgových nádorov. Potom ma v roku 1987 poslali do nemocnice v ugandskom meste Mulago. Do tejto krásnej krajiny som sa presťahoval aj s manželkou Dilbar, sedemročným synom Rustemom a štvorročnou dcérou Alisou. Práca na klinike bola náročná a musel som operovať aj pacientov, ktorí boli nakazení vírusom HIV. Často som cestoval na iné kliniky v krajine, pretože v Ugande sme boli len dvaja neurochirurgovia.

Jedného dňa sme sa s Dilbar pristavili pri stánku s knihami a po prvý raz v živote sme uvideli ruskú Bibliu. Kúpili sme niekoľko kusov a poslali ich priateľom v Sovietskom zväze, lebo vtedy tam bolo takmer nemožné Bibliu zohnať. Prečítali sme si z nej niekoľko kapitol, ale keďže sme jej veľmi nerozumeli, zakrátko sme to nechali tak.

Tri roky sme však chodili do rôznych kostolov a snažili sa pochopiť, čomu ľudia v Ugande veria a čo dáva ich životu zmysel. Rozhodol som sa tiež, že si preštudujem Korán v pôvodnom jazyku. Dokonca sme s Rustemom začali chodiť na kurz arabčiny. Po niekoľkých mesiacoch sme sa vedeli po arabsky dohovoriť.

Asi v tom čase sme stretli učiteľov Biblie, misionárov Heinza a Marianne Wertholzovcov, ktorí pochádzajú z Nemecka a Rakúska. Pri prvom rozhovore sme sa vôbec nerozprávali o náboženstve. Bol to len bežný rozhovor Európanov, ktorí sa stretnú v Afrike. Pýtali sme sa ich, prečo sú v Ugande, a oni nám povedali, že patria k Jehovovým svedkom, sú misionári a v tejto krajine sú preto, aby pomáhali ľuďom skúmať Bibliu.

Vtedy som si spomenul, že keď sme mali v Rusku na univerzite filozofiu, povedali nám, že svedkovia sú sekta, ktorej členovia obetujú deti a pijú ich krv. Nedokázal som si predstaviť, že by Heinz a Marianne niečo také schvaľovali, a tak som im o tom povedal. Každému z nás dali knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji a my sme ju za niekoľko hodín skoro celú prečítali. Keď som sa v čítaní nachvíľu zastavil, opýtal som sa manželky, ako sa jej kniha páči, a ona mi odvetila, že od nadšenia nenachádza slov! Povedal som, že to isté cítim aj ja.

Nemohli sme sa dočkať ďalšieho rozhovoru s Heinzom a Marianne. Keď sme sa s nimi stretli, rozoberali sme veľa námetov. Myšlienky, ktoré sme sa z Biblie dozvedali, čoraz väčšmi pôsobili na naše srdce. To nás podnecovalo hovoriť o tom s priateľmi a kolegami vrátane ruského veľvyslanca, konzulov Ruska a iných krajín a dokonca aj so zástupcom Vatikánu. Prekvapilo nás, keď vyhlásil, že Starý zákon je „jedna bájka“.

Návrat domov

V roku 1991 sme sa s Dilbar mesiac pred návratom do Ruska rozhodli stať Jehovovými svedkami. Mysleli sme si, že hneď ako prídeme do Kazane, budeme ďalej chodiť na zhromaždenia. Vydesilo nás, keď sme celé tri mesiace nielenže nenašli sálu Kráľovstva, ale ani spolukresťanov! A tak sme sa rozhodli chodiť od dverí k dverám, ako to  robia Jehovovi svedkovia v iných krajinách. Pri tom sme našli niekoľko ľudí, ktorí chceli študovať Bibliu, a jedna pani sa neskôr stala svedkyňou.

Po tom všetkom sme mali nečakanú návštevu. Prišiel k nám starší svedok, ktorý dostal našu adresu od svedkov v Ugande. Odvtedy sme sa stretávali s neveľkou, 15-člennou skupinou, ktorá mala zhromaždenia v malom jednoizbovom byte. Heinz a Marianne boli s nami stále v kontakte a dokonca nás prišli do Kazane navštíviť. Neskôr sme šli za nimi do Bulharska, kam boli poslaní z Ugandy a kde dodnes slúžia ako misionári.

V mojej domovskej krajine je bohatá úroda

V nemocniciach, v ktorých pracujem, využívam všetky vhodné príležitosti, aby som o biblickej pravde hovoril kolegom. Mnohí už priaznivo zareagovali a stali sa Jehovovými svedkami. Patrí k nim viacero mojich blízkych spolupracovníkov. V roku 1992, rok po našom príchode, sa skupina svedkov v Kazani rozrástla na 45 členov. Nasledujúci rok ich už bolo vyše sto. Dnes je v Kazani sedem zborov: päť ruských, jeden tatársky a jeden, kde vyučovanie prebieha v posunkovej reči. Sú tu aj skupiny, ktoré majú zhromaždenia v arménčine a angličtine.

V roku 1993 som bol v New Yorku na lekárskej konferencii a podarilo sa mi ísť na prehliadku svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne. Tam som stretol Lloyda Barryho, ktorý pomáhal organizovať zvestovateľskú činnosť Jehovových svedkov na celom svete. Hoci mal toho veľa, našiel si na mňa čas.

Hovorili sme o tom, že by bolo dobré mať biblickú literatúru v tatárčine. O niekoľko rokov bol v Rusku vytvorený tatársky prekladateľský tím a začali vychádzať publikácie v tatárčine. Boli sme nesmierne šťastní, keď sme začali pravidelne dostávať časopis Strážna veža, ktorý je určený na štúdium Biblie. Zanedlho vznikol tatársky zbor.

Využívanie metód bezkrvnej liečby

Všetky Božie morálne zákony považujem za dobré. Patrí k nim aj zákon v Skutkoch 15:20, podľa ktorého sa majú Boží služobníci okrem iného ‚zdržiavať krvi‘. V 29. verši sa píše, že Boží služobníci sa majú ‚zdržiavať obetovaného modlám, krvi, zaduseného a smilstva‘.

Preto keď Jehovovi svedkovia vyhľadajú zdravotnícku pomoc, žiadajú lekárov, aby rešpektovali ich názor a poskytli im liečbu bez použitia krvi. Isté obdobie som pracoval v kazanskom výbore pre styk s nemocnicami, ktorý zriadili Jehovovi svedkovia. * V roku 1997 sa na nás obrátila matka ročného Pavlika z Novosibirska, ktorý bezodkladne potreboval operáciu. V tom čase bolo v Rusku len málo skúsených lekárov, ochotných operovať bez použitia krvi. Podujali sme sa vyhľadať lekára, ktorý by použil alternatívne spôsoby liečby.

Zakrátko sme v kazanskej klinike srdcovej chirurgie našli lekárov, ktorí boli ochotní malého Pavla operovať. Dňa 31. marca 1997 mu bez použitia krvi úspešne zoperovali vážnu srdcovú chybu, ktorá sa nazýva  Fallotova tetralógia. V novinách Večernaja Kazaň z 3. apríla sa písalo: „Chlapček sa cíti dobre a nepotrebuje lieky na srdce... Pavlikova mama si po 11 mesiacoch konečne vydýchla.“ Pavlik sa z operácie rýchlo zotavil a svoje prvé krôčiky urobil na nemocničnej chodbe.

Dnes je zdravý a vedie normálny život. Rád sa sánkuje, hrá futbal a pláva. Chodí do siedmej triedy a spolu s matkou uctieva Boha ako člen zboru Jehovových svedkov v meste Novosibirsk. Po Pavlikovej operácii lekári na spomínanej klinike úspešne zoperovali bez použitia krvi viacero ďalších Jehovových svedkov, ktorí trpeli srdcovou chorobou. Medicína v Tatársku ide vpred a operácie bez použitia krvi sú bežné.

Moja práca dnes

S manželkou a ďalšími svedkami pracujeme na klinike, ktorá využíva najnovšiu techniku pri liečbe pacientov s neurologickými a srdcovými chorobami. Robíme rôzne operácie, zvlášť také, pri ktorých si pacienti prajú, aby sa používali metódy šetrenia krvou. Pracujem ako neurorádiológ a špecializujem sa na neinvazívne metódy v neurochirurgii, ktoré si nevyžadujú použitie krvi. Ako profesor na Katedre neurológie a neurochirurgie na Kazanskej štátnej lekárskej univerzite mávam prednášky, v ktorých sa snažím študentom medicíny a lekárom priblížiť výhody bezkrvnej medicíny. *

Manželka pracuje na sonografii. Práca nás baví, lebo môžeme pomáhať ľuďom. Ale najviac nás uspokojuje, keď vidíme, ako biblická pravda uzdravuje ľudí v duchovnom ohľade. Zo srdca sa tešíme, keď môžeme ľuďom hovoriť o Božom sľube, že zakrátko na zemi „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ ​(Izaiáš 33:24)

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

Keď som bol v Afrike ako lekár

[Obrázok na strane 13]

S manželkou v roku 1990, keď sme začali s pomocou Jehovových svedkov študovať Bibliu

[Obrázok na strane 14]

Z návštevy u Lloyda Barryho, keď som bol v roku 1993 v Brooklyne

[Obrázok na strane 15]

Pavel s mamou dnes

[Obrázok na strane 15]

V službe s manželkou Dilbar