Čo o tom hovorí Biblia?

Podporuje dnes Boh vojny?

STAROVEKÝ izraelský kráľ Dávid o svojom poslaní bojovníka povedal: „[Boh] vyučuje moje ruky boju, a moje ramená napli medený luk.“ ​(Žalm 18:34)

Apoštol Pavol o kresťanoch napísal: „Hoci chodíme v tele, nebojujeme podľa toho, čo sme v tele. Lebo zbrane nášho boja nie sú telesné.“ ​(2. Korinťanom 10:3, 4)

Je medzi týmito biblickými textami rozpor? Alebo mal Boh nejaké opodstatnené dôvody, prečo v prípade starovekého Izraela vojny schvaľoval, ale v prípade kresťanov ich neschvaľuje? Zmenil sa Boží pohľad na vojny? Odpovede na tieto otázky nám budú zrejmé, keď pouvažujeme o troch významných rozdieloch medzi izraelským národom a pravým kresťanským zborom.

Tri závažné rozdiely

1. Staroveký Izrael bol národ, ktorému Boh určil geografické hranice, a bol obklopený národmi, ktoré sa k nemu často správali nepriateľsky. Preto Boh svojmu ľudu prikázal, aby si krajinu bránil, a dokonca mu pomáhal nad nepriateľmi víťaziť. (Sudcovia 11:32, 33) Naproti tomu kresťanský zbor nemá hranice a jeho členovia sa nachádzajú po celej zemi. Teda ak by sa Kristovi nasledovníci v jednej krajine zapojili do vojny proti inej krajine, bojovali by proti spoluveriacim — duchovným bratom a sestrám —, ktorých im bolo prikázané milovať a za ktorých mali byť dokonca ochotní zomrieť. (Matúš 5:44; Ján 15:12, 13)

2. Staroveký Izrael mal ľudského kráľa a jeho trón bol v Jeruzaleme. Avšak pravým kresťanom vládne Ježiš Kristus, ktorý je teraz mocnou duchovnou bytosťou, a jeho trón je v nebesiach. (Daniel 7:13, 14) Sám Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta. Keby bolo moje kráľovstvo časťou tohto sveta, moji služobníci by boli bojovali, aby som nebol vydaný Židom. Moje kráľovstvo však nie je odtiaľto.“ ​(Ján 18:36) A preto žiadne pozemské politické kráľovstvo, čiže vláda, nemôže tvrdiť, že patrí Kristovi. Aký účinok to má na Ježišových ‚služobníkov‘ alebo nasledovníkov? Vysvetlenie nájdeme v treťom bode.

3. Staroveký Izrael, podobne ako iné národy, často vysielal poslov alebo vyslancov. (2. Kráľov 18:13–15; Lukáš 19:12–14) Kristus robí to isté, ale s dvomi zásadnými rozdielmi. Po prvé, ako vyslanci alebo poslovia slúžia všetci jeho nasledovníci. Preto mohol apoštol Pavol v mene svojich spolukresťanov napísať: „Sme vyslancami zastupujúcimi Krista.“ ​(2. Korinťanom 5:20) Ako mierumilovní vyslanci sa nezapájali do ozbrojených konfliktov. Po druhé, Ježišovi nasledovníci hovoria so všetkými, ktorí si ich posolstvo chcú vypočuť. Ježiš povedal: „Toto dobré posolstvo o kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom.“ ​(Matúš 24:14) Povedal tiež: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov... a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ ​(Matúš 28:19, 20)

Žiaľ, nie všetci vítajú Kristových služobníkov s nadšením. Preto Pavol kresťanskému zvestovateľovi Timotejovi napísal: „Ako znamenitý vojak Krista Ježiša sa zúčastňuj na  znášaní zla.“ ​(2. Timotejovi 2:3) Timotejove zbrane boli, samozrejme, duchovné a ich súčasťou bolo aj Božie písané Slovo, nazvané tiež „meč ducha“. (Efezanom 6:11–17)

Prečo Boh dnes už neschvaľuje Izrael, ale kresťanský zbor?

Približne 1 500 rokov sa izraelský národ tešil zo zvláštneho vzťahu s Bohom, vzťahu, ktorý bol založený na zmluve. (2. Mojžišova 19:5) Táto zmluva, ktorú dal Boh prostredníctvom Mojžiša, obsahovala Desať prikázaní i ďalšie zákony podporujúce pravé uctievanie a vysoké mravné normy. (2. Mojžišova 19:3, 7, 9; 20:1–17) Žiaľ, Izrael sa ako celok stal Bohu neverným, a to až do tej miery, že zabíjal jeho prorokov. (2. Paralipomenon 36:15, 16; Lukáš 11:47, 48)

Napokon Jehova poslal svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý sa narodil ako Žid. Židovský národ ako celok ho však neprivítal ako Mesiáša, ale zavrhol ho. Výsledkom bolo, že Boh svoju dlhotrvajúcu zmluvu s Izraelom vypovedal a obrazný múr, ktorý oddeľoval Židov od Nežidov bol odstránený. * (Efezanom 2:13–18; Kolosanom 2:14) Približne v tom istom čase založil Boh kresťanský zbor a ustanovil Ježiša za jeho Hlavu. Navyše pred koncom prvého storočia už do tohto zboru patrili ľudia z mnohých národov. „V každom národe je [Bohu] prijateľný ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivosť,“ napísal apoštol Peter, ktorý bol pôvodom Žid. (Skutky 10:35)

Jehovovi svedkovia nasledujú vzor raných kresťanov. Sú známi svojou verejnou službou a neutrálnym postojom v politických záležitostiach i ozbrojených konfliktoch. (Matúš 26:52; Skutky 5:42) Nedovolia, aby niečo odvádzalo ich pozornosť od hlásania dobrého posolstva o Božom Kráľovstve, jedinej vláde, ktorá vykorení zlo a nastolí na zemi trvalý mier. Túto drahocennú nádej mal na mysli apoštol Pavol, keď napísal: „Ako Kristovi zástupcovia prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom.‘“ ​(2. Korinťanom 5:20) Dnes sú tieto slová ešte naliehavejšie, pretože sa približujeme ku koncu ‚posledných dní‘ súčasného skazeného sveta. (2. Timotejovi 3:1–5)

[Poznámka pod čiarou]

UVAŽOVALI STE UŽ NAD TÝM?

● Akú mimoriadnu vlastnosť si majú kresťania prejavovať? (Ján 13:34, 35)

● Čo je hlavnou „zbraňou“ pravých kresťanov? (Efezanom 6:17)

● Aké dôležité posolstvo hlásajú Kristovi zástupcovia? (Matúš 24:14; 2. Korinťanom 5:20)

[Obrázok na strane 23]

Jehovovi svedkovia sú bratstvom pochádzajúcim z mnohých národov a vo vojnách medzi národmi si zachovávajú neutralitu