Ničivé vlny cunami v Japonsku

Prečítajte si rozprávanie očitých svedkov zemetrasenia v Japonsku, ktoré sprevádzala ničivá cunami.

V PIATOK 11. marca 2011 o 14.46 zasiahlo Japonsko štvrté najsilnejšie zemetrasenie, aké bolo kedy na zemi zaznamenané. Spôsobilo obrovskú cunami a silné dotrasy, ktoré počas nasledujúcich týždňov ľuďom naháňali strach. Zahynulo alebo ostalo nezvestných približne 20 000 ľudí. Tisíce však prežili. Uvádzame niektoré z ich príbehov.

Tadajuki a jeho manželka Harumi boli vo svojom dome v Išinomaki v prefektúre Mijagi, keď začuli hrmot a ich domom začalo prudko otriasať. „Vybehli sme von a zbadali trhliny v zemi. Vydesilo nás to,“ vraví Tadajuki. „Sledovali sme, ako naším domom kývalo zo strany na stranu a ako sa z jeho múrov valili kúdoly prachu.“

Epicentrum sa nachádzalo 129 kilometrov od pobrežia prefektúry Mijagi. Cunami spôsobila spúšť na 670 kilometroch japonského pobrežia Tichého oceánu. Na niektorých miestach dosahovali  vlny pri pobreží výšku 15 metrov, prerazili vlnolamy, ničili brehy a prenikli až 40 kilometrov do vnútrozemia.

Zdroje elektrickej energie, plynu a pitnej vody boli úplne zničené. Asi 160 000 domov, obchodov a tovární bolo poškodených alebo odplavených. V istom období muselo až 440 000 ľudí bývať približne v 2 500 dočasných príbytkoch, ako sú školy a miestne strediská. Ďalších prichýlili príbuzní a priatelia. Desaťtisíce ľudí bolo zranených alebo prišlo o život a tisíce tiel sa nikdy nenašlo.

Zdrvujúce straty

Cunami vzala život omnoho väčšiemu počtu ľudí ako zemetrasenie. Joiči, ktorý býval v meste Rikuzentakata v prefektúre Iwate, hneď tušil, že po zemetrasení príde cunami, a tak vzal rodičov do neďalekého úkrytu. Potom išiel zistiť, čo sa stalo so susedmi. Mal však stále obavy o rodičov, a preto sa s manželkou Tacuko rozhodli vrátiť. No dozvedeli sa, že sa blíži cunami.

Ponáhľali sa do iného úkrytu, ale nemohli sa dostať k jeho vchodu, pretože bol zasypaný troskami. Vtom zbadali, ako sa na nich rúti čierna budova neďalekej píly. „Utekajme!“ volala Tacuko.

Napokon sa im podarilo dostať na školský dvor, ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste. Stadiaľ videli, ako cunami pochovala všetko navôkol. Niekto volal: „Odnáša mi dom!“ Boli zničené skoro tri štvrtiny mesta a voda zmietla aj úkryt, kde boli Joičiho rodičia. Telo jeho matky sa neskôr našlo, otcovo nie.

Toru pracoval v Išinomaki v továrni pri pobreží. Keď prvé otrasy dozneli, ponáhľal sa do auta, aby mohol uniknúť do bezpečia. Volal na druhých, aby ušli, lebo tušil, že príde cunami.

„Najprv som zamieril do svojho domu, ktorý stál na vyvýšenom mieste, ale netrvalo dlho a uviazol som v dopravnej zápche,“ rozpráva Toru. „Mal som pustené rádio a počul som, že cunami sa už dohnala do vedľajšieho mesta. Otvoril som si okno, aby som mohol utiecť, keby dorazila aj do tejto oblasti. Naraz sa proti mne vyrútila obrovská, vyše dvojmetrová čierna vodná stena. Autá predo mnou natlačila na moje a všetkých nás odplavila ďaleko do vnútrozemia.

Horko-ťažko sa mi podarilo vyjsť cez okno, no potom  ma strhol páchnuci olejovitý prúd. Hodilo ma do akejsi autoopravovne. Chytil som sa schodiska a vyliezol som na poschodie. S veľkou námahou sa mi podarilo vytiahnuť do bezpečia aj ďalších troch ľudí. Voda stúpala stále viac a viac. Túto chladnú noc, počas ktorej snežilo, prežili len niekoľkí. Počuli sme, ako kričali o pomoc aj ďalší, no tým sme nedokázali pomôcť.“

Midori z Kamaiši v prefektúre Iwate trávila pekné chvíle so starými rodičmi. Práve skončila strednú školu a priniesla ukázať vysvedčenie starému otcovi, ktorý už istý čas nemohol vychádzať z domu. Nahlas ho prečítal a pochválil Midori za jej usilovnosť. Päť dní nato nastalo zemetrasenie.

Midori a jej mama Juko naliehali na starých rodičov, aby utiekli do bezpečia, lebo boli presvedčené, že príde cunami. No starý otec povedal: „Nie, ja nikam nejdem. Cunami sa nikdy nedostala tak hlboko do vnútrozemia.“ Chceli ho vyniesť z domu, ale nevládali ho zdvihnúť, a tak bežali po pomoc. V tom čase sa však cunami už prihnala k pobrežiu. „Rýchlo! Utekajte!“ kričali muži z neďalekého kopca. Cunami pochovávala jeden dom za druhým. Midorine zúfalé hlasné výkriky „starý otec! stará mama!“ sa rozliehali po okolí. Telo starého otca sa po čase našlo, telo starej mamy nie.

Záchranné práce

Japonská vláda okamžite vyslala do postihnutej oblasti hasičov, policajtov a domobranu z celého Japonska. Zakrátko bolo do záchranárskych prác zapojených viac ako 130 000 ľudí. Pomoc prišla aj z iných krajín a medzinárodných organizácií. Dorazili desiatky záchranárskych tímov a zdravotníckych pracovníkov. Hľadali prežijúcich, poskytovali im zdravotnícku pomoc a odpratávali trosky.

Rozličné organizácie pomáhali svojim členom a Jehovovi svedkovia neboli výnimkou. Už v piatok poobede po zemetrasení a cunami svedkovia zisťovali, či sú tí, s ktorými sa pravidelne stretávajú pri uctievaní, v bezpečí. Cesty však boli na mnohých miestach neprejazdné, dodávka elektriny bola prerušená a nefungovali ani telefóny. Nájsť ľudí na takom rozsiahlom území bolo veľmi náročné.

Takajuki, jeden zo starších v zbore Jehovových svedkov v Some v prefektúre Fukušima, sa v to hrozné piatkové popoludnie dokázal skontaktovať iba s niekoľkými rodinami. Hovorí: „Rozhodol som sa, že na druhý deň pôjdem hľadať ďalších. Hneď na svitaní som sa vydal autom a potom pešo na cestu a pokračoval som až do večera. Bol som na 20 rôznych miestach vrátane úkrytov. Keď som členov zboru našiel, čítal som im biblické texty a modlil som sa s nimi.“

 Šundži z mesta Išinomaki rozpráva: „Rozdelili sme sa do skupín a šli sme hľadať našich bratov a sestry. Keď sme prišli na miesto nešťastia, nezmohli sme sa na slovo. Na stĺpoch elektrického vedenia viseli autá, domy boli naskladané jeden na druhom a kopy trosiek sa čneli ešte vyššie ako domy. Na streche jedného auta sme videli mŕtvolu — niekto zrejme neprežil chladnú noc. Ďalšie auto bolo prevrátené a viselo zakliesnené medzi domami. Aj v ňom bol mŕtvy človek.“

Šundži si vydýchol, keď v úkrytoch našiel spoluveriacich. „Keď som ich uvidel,“ vraví, „uvedomil som si, akí sú mi drahí.“

‚Prišli ste tak rýchlo!‘

Dve mladé svedkyne, Jui a Mizuki, bývali neďaleko seba v meste Minamisanriku v prefektúre Mijagi. Keď prvé otrasy dozneli, vybehli von a tam zbadali jedna druhú. Potom spoločne utekali na vyvýšené miesto. Ani nie o desať minút videli, ako  celé mesto a ich domy zaplavuje jedna vlna za druhou.

Jui a Mizuki našli v jednom úkryte ďalšie Jehovove svedkyne a spolu sa pomodlili. Ráno prišli členovia ich zboru i susedných zborov a priniesli im jedlo a ďalšie zásoby. Jui a Mizuki zvolali: „Vedeli sme, že prídete. No je úžasné, že ste prišli tak rýchlo.“

Aj Hideharu, starší zo zboru v Tome, šiel do úkrytu navštíviť spoluveriacich. Rozpráva: „Celú noc som sa snažil nájsť priateľov, ktorí bývali na pobreží. Napokon som sa o štvrtej ráno dozvedel, že niektorí našli útočište v škole. O siedmej ráno sme sa asi desiati stretli a pripravili pre nich ryžové guľky. Potom im ich traja z nás šli zaniesť. Väčšina ciest však bola neprejazdná. Napriek mnohým prekážkam sa nám nakoniec podarilo do školy dostať. Do pomoci obetiam sa zapojili dokonca aj tí, ktorí sami prišli o strechu nad hlavou.“

Poskytovanie duchovnej útechy

Jehovovi svedkovia sa pravidelne stretávajú, aby skúmali Bibliu. Niektoré zbory majú na to vyhradený piatok večer. Tak to bolo aj v meste Rikuzentakata. No tamojšiu sálu Kráľovstva — miesto, kde sa svedkovia stretávajú, aby uctievali Boha — odniesla voda. Jeden svedok navrhol: „Spravme si zhromaždenie aj tak.“ Preto svedkovia vybrali dom, ktorý nebol až tak veľmi poškodený, a informovali ostatných členov zboru.

Hoci bola odstavená dodávka elektrickej energie, svedkovia mali k dispozícii generátor, aby mohli zabezpečiť osvetlenie. Prišlo 16 ľudí. „Plakali sme od radosti,“ spomína si mladý Jasujuki, ktorý prišiel pri cunami o byt. „Bolo to pre nás to najlepšie útočisko.“ Hideko povedala: „Počas zhromaždenia sme síce viackrát vnímali silné dotrasy, no to, že sme boli spolu, mi pomohlo zabudnúť na strach a úzkosť, ktoré som predtým cítila.“

Tento zbor neprišiel ani o jedno zo svojich pravidelných zhromaždení. O dva dni, v nedeľu, bol na prednášku vybratý námet „Celosvetové bratstvo zachránené pred katastrofou“.

Organizovanie pomoci

Zakrátko začali rôzne vládne organizácie poskytovať pomoc obetiam. Pomoc prišla aj z odbočky Jehovových svedkov v Ebine neďaleko Tokia. V sobotu, prvý deň po zemetrasení, už odbočka mala toto rozsiahle územie rozdelené na tri časti. V pondelok, tri dni po zemetrasení, tieto oblasti navštívili zástupcovia odbočky.

V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch záchranné práce pokračovali. Jehovovi svedkovia poskytli tony potrebných vecí, ktoré sa rozdelili ľuďom v núdzi. V istom čase sa potrebné veci vydávali okrem iného v troch núdzových centrách a 21 skladoch. Počas prvých dvoch mesiacov stovky dobrovoľníkov rozdali viac ako 250 ton jedla, šatstva a iných nevyhnutných vecí. Mnohí svedkovia sa o tieto veci podelili s ďalšími.

Svedkovia zo zboru v meste Rikuzentakata a zo susedného zboru v meste Ofunato sa stretávajú v zrekonštruovanej sále Kráľovstva,  v ktorej poskytujú ľuďom duchovnú pomoc. To pomáha miestnym obyvateľom ľahšie začať nový život a skôr sa spamätať z traumy po ničivom zemetrasení a cunami. Z vyše 14 000 svedkov, ktorí žili v tejto oblasti, zahynuli dvanásti a ďalší dvaja sú stále nezvestní.

Mnohí z Jehovových svedkov, ktorí prežili toto hrozné nešťastie, sa vyjadrovali v tomto duchu: „Keď sme utekali, každý z nás mal iba jednu tašku. Ale nič nám nechýbalo, lebo všetko, čo sme potrebovali, sme dostali od našich bratov a sestier.“ Celosvetové bratstvo, o ktorom hovoril Ježiš a jeho apoštoli a z ktorého sa dnes tešia služobníci pravého Boha, Jehovu, je naozaj obdivuhodné! Nezničí ho žiadna cunami ani iná prírodná katastrofa. (Ján 13:34, 35; Hebrejom 10:24, 25; 1. Petra 5:9)

[Rámček/obrázok na strane 18]

JADROVÉ NEŠŤASTIE

Správy o tom, že cunami poškodila reaktory v jadrovej elektrárni Fukušima 1, sa dostali na titulné strany novín celého sveta. Rádioaktivita zamorila nielen Japonsko, ale aj iné krajiny. Tisíce ľudí museli byť pre hrozbu smrteľnej radiácie evakuované.

Megumi rozpráva: „Náš dom stál neďaleko jadrovej elektrárne. Deň po zemetrasení sme sa dozvedeli, že bola poškodená a že musíme odísť.“ Jej sestra Nacumi spomína: „Vo vzduchu krúžili helikoptéry, bolo počuť kvílenie sirén a hlásič opakujúci výzvu na evakuáciu.“ Počas nasledujúcich týždňov bývali na deviatich miestach. Obom dievčatám bolo neskôr dovolené, aby sa na dve hodiny vrátili domov po osobné veci.

Čikako, ktorá má vyše 60 rokov, bola v meste Namie v prefektúre Fukušima. Hovorí: „Keď nastalo zemetrasenie, šla som do neďalekého úkrytu. Tam som so synom a dcérou strávila noc, no pre silné dotrasy sme nezažmúrili oka. Na druhý deň o siedmej ráno nám oznámili, že sa musíme okamžite presunúť do úkrytu v inom meste.

Cesty boli preplnené, a tak sme sa do nášho cieľa dostali až okolo tretej poobede. Tam sme sa dozvedeli o výbuchu v jadrovej elektrárni. Pôvodne som si myslela, že sa zakrátko vrátime domov, a tak sme si so sebou nič nevzali.“ Čikako sa s rodinou sťahovala z jedného miesta na druhé a po čase sa im podarilo nájsť si byt, ktorý však bol od ich domova veľmi ďaleko.

[Prameň ilustrácie]

Photo by DigitalGlobe via Getty Images

[Rámček/obrázok na strane 20]

PONAUČENIE PRE NÁS VŠETKÝCH

Joiči z mesta Rikuzentakata, ktorý už bol spomenutý, prišiel o takmer celý svoj majetok. Povedal: „Môžem len potvrdiť, že hmotné veci nezaručujú bezpečie.“ Podobné pocity už oddávna vyjadrujú Boží služobníci, najmä tí, ktorí pochopili zmysel toho, čo učil Ježiš. Vysvetľoval, že hmotné veci nie sú až také dôležité ako Božie schválenie a požehnanie. (Matúš 6:19, 20, 33, 34)

Ďalšie ponaučenie z tejto situácie je, že musíme konať v súlade s varovaniami. Môže nám to zachrániť život. Obyvatelia Japonska, ktorí sa bez váhania ponáhľali na vyvýšené miesta, nešťastiu často unikli.

 [Mapa/obrázky na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

JAPONSKO

TOKIO

Kamaiši

Rikuzentakata

Minamisanriku

Išinomaki

Soma

Fukušimská jadrová elektráreň

Ebina

Odbočka Jehovových svedkov

[Obrázky]

Rikuzentakata, Iwate

Soma, Fukušima

Išinomaki, Mijagi

Kamaiši, Iwate

Minamisanriku, Mijagi

[Obrázok na strane 14]

Harumi a Tadajuki

[Obrázok na strane 15]

Joiči a Tacuko

[Obrázok na strane 17]

Juko a Midori

[Obrázok na strane 17]

Toru

[Obrázok na strane 17]

Toruho auto

[Obrázok na strane 17]

Takajuki

[Obrázok na strane 18]

Šundži

[Obrázok na strane 19]

Mizuki a Jui

[Obrázok na strane 19]

Hideharu

[Obrázok na strane 19]

Záchranári v akcii

[Obrázok na strane 20]

Sála Kráľovstva v meste Rikuzentakata zničená vlnou cunami

[Obrázok na strane 20]

Tri mesiace po zemetrasení

[Obrázok na strane 20]

Dokončená sála

[Prameň ilustrácie na strane 14]

JIJI PRESS/​AFP/​Getty Images