Nikdy nie je neskoro stať sa Božím priateľom

Rozpráva Olavi J. Mattila

„Už ste niekedy uvažovali o možnosti získať presné poznanie o našom Stvoriteľovi?“ Túto otázku mi položil jeden Jehovov svedok a zaujala ma. Mal som vtedy viac ako 80 rokov a poznal som mnoho prominentných ľudí vrátane vysokopostavených politikov. Je možné, aby som sa v takom veku ešte učil o Bohu a stal sa jeho priateľom?

NARODIL som sa v októbri 1918 v Hyvinkää vo Fínsku. Už od útleho detstva som pomáhal s mnohými prácami na farme. Naša rodina chovala dobytok, kone, sliepky a husi. Naučil som sa tvrdo pracovať a byť na svoju prácu hrdý.

Počas toho ako som rástol, ma moji rodičia povzbudzovali, aby som sa usiloval získať dobré vzdelanie. A tak som po skončení strednej školy odišiel z domu, aby som študoval na vysokej škole. Venoval som sa aj atletike a zoznámil som sa s predsedom Fínskej atletickej asociácie Urhom Kekkonenom. Vtedy som netušil, že pán Kekkonen bude viac ako 30 rokov vysokopostaveným politikom, a to fínskym premiérom a neskôr prezidentom. A ani vo sne by mi nenapadlo, ako zásadne tento muž ovplyvní môj život.

Život na výslní moci

V roku 1939 vypukla medzi Fínskom a Sovietskym zväzom vojna. V novembri toho roku som dostal povolávací rozkaz do ozbrojených síl. Najskôr som slúžil ako inštruktor vojakov v zálohe a neskôr ako veliteľ guľometnej čaty. Boje sa odohrávali v Karélii, pohraničnej oblasti Fínska a Sovietskeho zväzu. V lete roku 1941 som bol počas bojov pri meste Vyborg vážne zranený šrapnelom a následne odvezený do vojenskej nemocnice. Toto zranenie mi zabránilo vrátiť sa na front.

V septembri 1944 som bol z armády prepustený a vrátil som sa na vysokú školu. Naďalej som sa venoval aj atletike. Trikrát som sa stal majstrom Fínska, dvakrát v štafetovom behu a raz v behu cez prekážky. Získal som aj univerzitné tituly v oblasti techniky a ekonómie.

Medzičasom sa pán Kekkonen stal vplyvným politikom. Ako premiér ma v roku 1952 vymenoval za diplomata v Číne. Tam som sa stretol s viacerými vládnymi predstaviteľmi vrátane vtedajšieho čínskeho vodcu Mao Ce-Tunga. Ale najdôležitejšou osobou, ktorú som v Číne stretol, bola pôvabná mladá žena Annikki, ktorá pracovala pre fínske ministerstvo zahraničných vecí. V novembri 1956 sa stala mojou ženou.

O rok neskôr som bol preložený na fínsku ambasádu v Argentíne. Počas nášho pobytu v tejto krajine sa nám narodili prvé dve deti, dvaja chlapci. V januári 1960 sme sa vrátili do Fínska. Krátko nato sa nám narodilo tretie dieťa, dcérka.

 Pohybujem sa vo vysokej politike

Hoci som nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, prezident Kekkonen ma v novembri 1963 vymenoval do postavenia ministra zahraničného obchodu. Počas nasledujúcich 12 rokov som šesťkrát slúžil vo vládnom kabinete, dvakrát ako minister zahraničných vecí. V tom období som bol pevne presvedčený, že svetové problémy by mohol vyriešiť ľudský dôvtip. Ale už čoskoro mi bolo úplne jasné, že ľudia majú hlavne hlad po moci. Na vlastné oči som videl škodlivé účinky nedôvery a závisti. (Kazateľ 8:9)

Pravda, videl som aj mnoho ľudí, ktorí sa naozaj úprimne snažili veci zmeniť. Avšak ani politici s tými najlepšími úmyslami nedokážu nakoniec svoje ciele naplniť.

V lete 1975 sa v Helsinkách konala Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe a zúčastnili sa jej vedúci predstavitelia 35 krajín. Keďže som v tom čase pracoval ako minister zahraničných vecí a blízky poradca prezidenta Kekkonena, dostal som za úlohu toto podujatie zorganizovať. Pri tejto príležitosti som sa stretol so všetkými hlavami štátov prítomnými na konferencii.

Tých niekoľko dní bolo naozajstnou skúškou mojich diplomatických schopností. Už len dohodnúť sa s účastníkmi na zasadacom poriadku bolo veľkým problémom! Napriek tomu som mal pocit, že konferencia spolu so sériou ďalších stretnutí, ktoré po nej nasledovali, prispela k zlepšeniu otázky ľudských práv a väčšej tolerancii medzi svetovými mocnosťami.

Dozrel čas na duchovné veci

V roku 1983 som odišiel do dôchodku a presťahovali sme sa do Francúzska, kde bývala naša dcéra. Potom nás postihli veľké problémy. V novembri 1994 u Annikki zistili rakovinu prsníka a v tom istom roku som sa zaplietol do investičného plánu, ktorý sa ukázal ako podvod. Celý život som tvrdo pracoval na tom, aby som si udržal dobré meno, ale táto chyba v úsudku mi poškvrnila povesť.

S Jehovovými svedkami som sa stretával po celý život. Hoci som vítal ich návštevy a rád som si zobral ich časopisy, bol som veľmi zaneprázdnený a na duchovné veci som nemal čas. Okolo roku 2000 som sa staral o Annikki, ktorá ešte stále bojovala s rakovinou. Jedného dňa v septembri 2002 ma prišiel navštíviť istý Jehovov svedok. Položil mi otázku spomenutú v úvode tohto článku. Zauvažoval som: ‚Naozaj je možné dozvedieť sa pravdu o Bohu? Je možné stať sa jeho priateľom?‘ Vylovil som svoju Bibliu, na ktorej už bola poriadna vrstva prachu, a začal som  viesť pravidelné biblické rozhovory so svedkami.

V júni 2004 moja drahá manželka zomrela a ja som zostal sám. Isteže, naše deti mi boli emocionálnou oporou, ale stále som si kládol otázky o tom, čo sa s nami stane, keď zomrieme. Opýtal som sa na to dvoch luteránskych kňazov. Odpovedali mi len: „No, to sú veľmi ťažké otázky.“ Takéto odpovede ma veru neuspokojili. Stále viac som si uvedomoval dôležitosť duchovných vecí.

Počas štúdia Biblie so svedkami sa moje poznanie pravdy, po ktorom som tak túžil, postupne prehlbovalo. Dozvedel som sa napríklad, že Biblia opisuje smrť ako stav bez akéhokoľvek vedomia podobný spánku a že pre mŕtvych existuje možnosť znova žiť na zemi. (Ján 11:25) Dodalo mi to nádej a veľmi ma to utešilo.

Netrvalo dlho a prečítal som si celú Bibliu. Jeden z textov, ktorý sa dotkol môjho srdca, sa nachádza v biblickej knihe Micheáš: „Čo od teba Jehova vyžaduje, než aby si uplatňoval právo a miloval láskavosť a bol skromný, keď chodíš so svojím Bohom?“ ​(Micheáš 6:8) Veľmi na mňa zapôsobila múdrosť a jednoduchosť tohto výroku. Odhaľuje tiež, aký milujúci a spravodlivý je Jehova Boh.

Nádej do budúcnosti

S rastúcim poznaním pravdy o Bohu rástla aj moja viera a dôvera v neho. Medzi mnou a mojím Stvoriteľom vznikalo pravé priateľstvo! Hlbokým dojmom na mňa pôsobili slová zapísané v Izaiášovi 55:11: „Také bude moje slovo, vychádzajúce z mojich úst. Nevráti sa ku mne bez výsledkov, ale istotne urobí to, v čom som mal potešenie, a istotne bude mať úspech v tom, na čo som ho poslal.“ Doteraz Boh splnil všetky svoje sľuby a to isté urobí aj v budúcnosti. On uskutoční to, čo sa nedarí ľudským vládam ani napriek množstvu politických konferencií. Napríklad v Žalme 46:9 je uvedené: „Pôsobí, aby prestali vojny až do najvzdialenejšej končiny zeme.“

Veľký úžitok mi prináša pravidelná účasť na zhromaždeniach Jehovových svedkov. Tam na vlastné oči vidím pravú kresťanskú lásku, ktorá je poznávacím znakom skutočných nasledovníkov Ježiša Krista. (Ján 13:35) Táto láska dokáže preklenúť národnostné rozdiely a vo svete politiky a obchodu je neznáma.

Najvýznamnejšia výsada

Mám už viac ako 90 rokov a teším sa z najväčšej výsady, akú som kedy dostal — som Jehovov svedok. Už nepociťujem duchovnú prázdnotu. Som nesmierne rád, že chápem, aký zmysel má život a aká je pravda o Bohu.

Teším sa z toho, že sa napriek vysokému veku môžem aktívne zapájať do kresťanských činností. Hoci som sa počas svojho života stretol s mnohými vplyvnými ľuďmi a zastával veľmi zodpovedné postavenie, poznanie Stvoriteľa, Jehovu Boha, a jeho priateľstvo je pre mňa najvýznamnejšou poctou. Som mu veľmi vďačný a chcem ho chváliť za možnosť stať sa jeho ‚spolupracovníkom‘. (1. Korinťanom 3:9) Nikdy nie je príliš neskoro stať sa priateľom Stvoriteľa, Jehovu Boha!

[Obrázok na strane 25]

S prezidentmi Kekkonenom a Fordom počas Helsinskej konferencie v roku 1975

[Obrázok na strane 25]

S prezidentom Kekkonenom a sovietskym vodcom Brežnevom

[Obrázok na strane 26]

Mám aktívny podiel na kresťanských činnostiach

[Pramene ilustrácií na strane 25]

Vľavo dole: Ensio Ilmonen/​Lehtikuva; vpravo dole: Esa Pyysalo/​Lehtikuva