„Sláva hviezd“

UŽ STE niekedy hľadeli v nemom úžase na jasnú nočnú oblohu posiatu tisíckami hviezd? Možno ste si tiež všimli, že tieto trblietajúce sa svetielka sa jedno od druhého líšia svojím jasom alebo aj farbou. „Hviezda sa líši od hviezdy slávou,“ správne poznamenáva Biblia. (1. Korinťanom 15:41)

Prečo sa hviezdy líšia svojou slávou, čiže jasom? Prečo sa niektoré zdajú biele, iné modré, žlté či červené? A prečo blikajú?

Hviezdy majú vo svojom jadre obrovské „nukleárne pece“, ktoré produkujú neuveriteľné množstvo energie. Táto energia prechádza na povrch hviezdy a odtiaľ sa vyžiari do priestoru — väčšinou vo forme viditeľného svetla a infračervených lúčov. Možno vás prekvapí, že teplejšie hviezdy sú modré, zatiaľ čo chladnejšie sú červené. Prečo majú hviezdy rôzne farby?

Svetlo môžeme považovať za tok častíc nazývaných fotóny, ktoré majú tiež vlnové vlastnosti. Teplejšie hviezdy vyžarujú fotóny s väčšou energiou, ktorých vlnová dĺžka je kratšia a nachádza sa na modrom okraji viditeľného spektra. Naproti tomu chladnejšie hviezdy vyžarujú fotóny s menšou energiou, ktorých vlnová dĺžka leží pri červenom okraji spektra. Svetlo z našej hviezdy, teda zo Slnka, leží blízko stredu spektra, pretože Slnko vyžaruje veľa fotónov, ktorých vlnové dĺžky spadajú do oblasti od zelenej po žltú. Prečo potom nie je naše Slnko zelenkavé? Pretože vyžaruje veľa fotónov aj na ostatných vlnových dĺžkach viditeľného spektra. Keď sa všetky tieto farby spoja, pri pohľade z vesmíru sa Slnko javí biele.

Atmosféra Zeme a farby Slnka

Zo Zeme sa pozeráme na Slnko akoby cez filter, ktorým je atmosféra, a preto sa jeho výzor počas dňa mení. Napríklad napoludnie je zvyčajne jasnožlté. Avšak pri východe a pri západe, keď je nízko nad obzorom, môže byť sfarbené do oranžova alebo do červena. Túto zmenu sfarbenia spôsobujú molekuly plynov, vodná para a rôzne mikroskopické čiastočky nachádzajúce sa v atmosfére.

Atmosféra Zeme pre svoje zloženie rozptyľuje modré a fialové svetlo, výsledkom čoho je nádherne modrá obloha za jasných dní. Bez modrej a fialovej zložky spektra je potom zostávajúce svetlo poludňajšieho Slnka prevažne žlté. Ale keď sa Slnko nachádza tesne nad obzorom, tak svetlo z neho k nám prechádza cez atmosféru pod veľmi ostrým uhlom. Svetlo teda putuje atmosférou dlhšie, pričom sa rozptýli ešte viac modrého a zeleného svetla. Preto zapadajúce Slnko žiari úžasnou ohnivočervenou farbou.

Farby nočnej oblohy

Náš pohľad na nočnú oblohu je značne ovplyvnený citlivosťou našich očí. Oči prijímajú svetlo pomocou dvoch typov detektorov — tyčiniek a čapíkov. Čapíky nám pomáhajú rozlišovať farby, ale keď je svetlo veľmi slabé, prestávajú fungovať. Tyčinky nedokážu  rozlíšiť farby, zato sú citlivé aj na veľmi slabé svetlo. Za optimálnych podmienok môžu zachytiť aj jeden jediný fotón! Citlivejšie sú však na svetlo kratších vlnových dĺžok, teda na modré svetlo. A preto voľným okom zbadáme skôr hviezdy sfarbené na modro, zatiaľ čo červené hviezdy, hoci svietia rovnakou intenzitou, už nevidíme. Ešteže nočnú oblohu nemusíme pozorovať iba voľným okom!

Pomocou ďalekohľadov alebo teleskopov môžeme slabo svietiace objekty, ako sú hviezdy, galaxie, kométy a hmloviny, vidieť na nočnej oblohe oveľa zreteľnejšie. Ale aj tak je náš pohľad trochu skreslený atmosférou. To pomáha vyriešiť Hubblov vesmírny ďalekohľad, ktorý bol vyslaný na obežnú dráhu Zeme. Tento div techniky nám umožňuje pozorovať objekty, ktoré žiaria 10 000 000 000-krát slabšie ako tie najslabšie, ktoré vidíme voľným okom! Preto Hubblov ďalekohľad urobil naozaj úchvatné fotografie objektov nachádzajúcich sa v hlbinách vesmíru vrátane galaxií a hmlovín — mrakov medzihviezdneho prachu a plynu.

Dnes však dokážu Hubblovmu ďalekohľadu v niektorých ohľadoch konkurovať či dokonca ho prevýšiť nové ďalekohľady umiestnené  na zemi. Tieto nové ďalekohľady, spolu s dômyselnými postupmi korigujúcimi vplyv atmosféry, umožňujú astronómom pozorovať objekty vo väčšom rozlíšení, čiže detailnejšie. Príkladom takéhoto zariadenia je jeden z najväčších optických ďalekohľadov na zemi — Keck I — umiestnený v Observatóriu W. M. Kecka na ostrove Havaj. Pomocou neho astronóm Peter Tuthill, pôsobiaci na Sydneyskej univerzite v Austrálii, objavil prachové mračno, ktoré vytvára dvojhviezda v súhvezdí Strelca, nachádzajúcom sa z nášho pohľadu neďaleko stredu galaxie Mliečna cesta.

Čím hlbšie sa astronómovia do vesmíru pozerajú, tým viac hviezd a galaxií nachádzajú. Koľko ich môže byť dohromady? My ľudia môžeme len hádať, ale náš Stvoriteľ, Boh Jehova, to vie presne. „Sčítava počet hviezd; všetky ich nazýva ich menami,“ čítame v Žalme 147:4.

Podobne sa vyjadril aj prorok Izaiáš. Ide však ešte o krok ďalej, keď s úžasnou vedeckou presnosťou uvádza, že hmotný vesmír je výsledkom pôsobenia neobmedzenej energie, ktorou Boh disponuje. „Zodvihnite vysoko oči a hľaďte. Kto stvoril tieto veci? Je to Ten, ktorý vyvádza ich vojsko podľa počtu, všetky ich dokonca nazýva podľa mena. Pre hojnosť dynamickej energie a pretože je aj silný v moci, ani jedna z nich nechýba.“ ​(Izaiáš 40:26)

Ako mohol Izaiáš, ktorý žil asi pred 2 700 rokmi, vedieť, že vesmír vznikol pôsobením neobmedzenej energie, ktorú má Boh? Určite na to neprišiel sám od seba! Izaiášovi tieto slová vnukol Jehova. (2. Timotejovi 3:16) A tak Izaiáš, ako aj iní pisatelia Biblie, urobil, čo žiadne vedecké učebnice ani teleskopy nedokážu. Poukázal na Toho, kto hviezdy v celej ich kráse a sláve vytvoril.

[Rámček/obrázok na strane 16]

PREČO HVIEZDY BLIKAJÚ?

Hviezdy blikajú alebo zdanlivo menia svoj jas a polohu z dôvodu zmien v atmosfére. Na znázornenie si predstavte maličké svetielka na dne bazéna. Čo sa stane, keď sa sčerí hladina? Áno, budú blikať — tak ako hviezdy. No v prípade väčších svetiel by tento jav nebol taký markantný. Planéty sú ako tie väčšie svetlá; nie preto, že by boli väčšie ako hviezdy, ale preto, že sú omnoho bližšie, a tak sa zdajú väčšie.

[Rámček/obrázky na strane 17]

NAOZAJ SÚ TAKÉ FAREBNÉ?

Vďaka Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu ste už asi aj vy videli farebné, dych vyrážajúce snímky galaxií, hmlovín a hviezd. Ale sú tieto objekty naozaj také farebné aj v skutočnosti? Fakt je, že takéto snímky sú vizualizáciou, kombináciou umenia a vedy. Obrázky získané pomocou Hubblovho ďalekohľadu sú monochromatické (jednofarebné), ale fotografované cez farebné filtre. Za pomoci modernej techniky a počítačových programov astronómovia a špecialisti na úpravu obrazu poskladajú výsledný obraz tak, aby farby čo najvernejšie zodpovedali ich predstavám toho, ako vesmírne objekty skutočne vyzerajú. * Ale keď chcú astronómovia niektoré veci zvýrazniť, napríklad pre potreby vedeckej analýzy, zámerne vytvoria obraz v nepravých farbách.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky]

monochromatická snímka

červená

zelená

modrá

Výsledný obraz, ktorý vznikol spojením všetkých troch farebných snímok

[Prameň ilustrácie]

J. Hester and P. Scowen (AZ State Univ.), NASA

[Obrázok na strane 16]

Hviezda V838 Monocerotis

[Obrázok na strane 16]

Interagujúce galaxie Arp 273

[Prameň ilustrácie na strane 15]

NASA, ESA, and the Hubble Heritage (STScI/​AURA) -ESA/​Hubble Collaboration

[Pramene ilustrácií na strane 16]

V838: NASA, ESA, and H. Bond (STScI); Arp 273: NASA, ESA, and the Hubble Heritage Team (STScI/​AURA)