Našiel som skutočnú lásku a pokoj

Rozpráva Egidio Nahakbria

Vyrastal som s pocitom, že sa o mňa nikto nezaujíma a nemiluje ma. No teraz cítim lásku a naozajstný vnútorný pokoj. Ako nastala táto zmena? Dovoľte mi, aby som vám to vysvetlil.

SVETLO sveta som uzrel v roku 1976 v chatrči s hlinenou podlahou v horách Východného Timoru, ktorý bol vtedy časťou Indonézie. Bol som ôsme z desiatich detí veľmi chudobných rodičov. Keďže nás rodičia nedokázali všetkých uživiť, nechali si môjho brata, dvojča, a požiadali môjho bratranca, aby sa o mňa staral.

V decembri roku 1975, tesne predtým, ako som sa narodil, Východný Timor obsadila Indonézia, čo rozpútalo partizánsku vojnu trvajúcu viac ako dve desaťročia. Moje najranejšie spomienky sú preto plné násilia a utrpenia. Veľmi živo si pamätám, ako vojaci zaútočili na našu dedinu a všetci sme museli utiecť, aby sme si zachránili život. Spolu s bratrancom sme putovali na opustené horské úbočie, kde sa skrývali tisíce Timorčanov.

Vojaci však našu skrýšu objavili a čoskoro sa na nás začali sypať nepriateľské bomby. Zostali mi otrasné spomienky na teror, smrť a ničenie, ktoré nasledovalo. Keď sme sa napokon vrátili do našej dediny, žil som v neustálom strachu. Mnohí z našich susedov zmizli bez stopy alebo boli zabití a ja som sa bál, že by som mohol byť ďalší v poradí.

Keď som mal desať rokov, bratranec ochorel a zomrel, a tak ma rodičia poslali k starej mame. Bola to vdova znechutená životom a mňa považovala za bremeno. Zaobchádzala so mnou ako s otrokom. Jedného dňa som bol veľmi chorý a nevládal som pracovať. Zbila ma a nechala ma napospas smrti. Našťastie si ma zobral k sebe jeden z mojich strýkov.

Do školy som začal chodiť, až keď som mal 12 rokov. Krátko nato ochorela strýkova manželka a on to mimoriadne ťažko znášal. Nechcel som im byť na ťarchu. Ušiel som a pridal som sa k skupine indonézskych vojakov, ktorí mali základňu v džungli. Stal som sa ich pomocníkom — pral som, varil a upratoval tábor. Pekne sa ku mne správali a cítil som sa užitočný. No o niekoľko mesiacov ma príbuzní našli a naliehali na vojakov, aby ma poslali späť do dediny.

 Angažujem sa v politike

Po dokončení strednej školy som sa presťahoval do Dili, hlavného mesta Východného Timoru, a začal som študovať na univerzite. Tam som sa stretol s mnohými mladými ľuďmi s minulosťou podobnou mojej. Prišli sme k záveru, že národná nezávislosť a sociálne zmeny sa dajú dosiahnuť iba politickou cestou. Naša skupina organizovala viacero politicky motivovaných demonštrácií, z ktorých sa väčšina skončila výtržnosťami. Mnohí z mojich priateľov boli zranení a niektorí dokonca zabití.

V roku 2002 získal Východný Timor nezávislosť, ale krajina bola v troskách. Desaťtisíce ľudí zahynulo a státisíce opustili svoje domovy. Dúfal som, že sa situácia zlepší. No všadeprítomná nezamestnanosť, chudoba a politické nepokoje pretrvávali.

Nový smer

V tom čase som býval u príbuzných a jeden z nich, Andre, ktorý bol mladší ako ja, študoval Bibliu s Jehovovými svedkami. Ako horlivý katolík som vôbec nebol nadšený tým, že jeden z mojich príbuzných sa zaujíma o iné náboženstvo. Napriek tomu Biblia vzbudzovala moju zvedavosť a niekedy som si niečo prečítal z tej, ktorú mal Andre stále v spálni. To, čo som sa dočítal, ešte viac podnietilo moju zvedavosť.

V roku 2004 mi dal Andre pozvánku na Slávnosť na pamiatku Ježišovej smrti a ja som sa rozhodol, že tam pôjdem. Keďže som si pozvánku zle prečítal, prišiel som na miesto zhromaždenia o dve hodiny skôr. Ako svedkovia prichádzali, či už miestni, alebo aj cudzinci, každý mi srdečne podal ruku a privítal ma. Bol som dojatý. Počas prednášky, ktorá bola súčasťou tohto zhromaždenia, som si do zápisníka poznamenal každý biblický text, ktorý odznel, a doma som si vo svojej katolíckej Biblii overil, či to, čo rečník hovoril, bola pravda. A bola!

O týždeň neskôr som išiel na omšu do nášho kostola. Niektorí vrátane mňa prišli neskôr, čo kňaza rozhnevalo, a tak schmatol kus dreva a nahnevane nás z kostola vyhnal. Stáli sme vonku a počuli sme, ako kňaz ukončil bohoslužbu slovami: „Kiež je Ježišov pokoj s vami.“ Jedna odvážna žena vykríkla: „Ako môžete hovoriť o pokoji, keď ste len pred chvíľou týchto ľudí vyhnali z kostola?“ Kňaz jej otázku ignoroval. Odišiel som a už nikdy som sa nevrátil.

Krátko nato som už Bibliu študoval so svedkami aj ja a spolu s Andrem som začal chodiť na ich zhromaždenia. Našich príbuzných to vystrašilo a začali nám robiť problémy. Andreho stará mama nás varovala: „Ak s tým novým náboženstvom neprestanete, vykopem hrob a pochovám vás.“ Jej hrozby nás neodradili. Boli sme pevne rozhodnutí ďalej duchovne napredovať.

Mením sa

Počas štúdia Biblie som zistil, že som vlastne nikdy nepoznal, čo je to láska. Bol som netaktný, ostýchavý a bolo pre mňa ťažké dôverovať ľuďom. Svedkovia však o mňa prejavovali skutočný záujem. V istom období som bol veľmi chorý. Mojim príbuzným to bolo jedno, ale svedkovia ma navštevovali a pomáhali mi. Ich láska nebola „len slová“, ale bola to „pravá láska, ktorá sa prejavuje skutkami“. (1. Jána 3:18, Today’s English Version)

Napriek môjmu nevľúdnemu výzoru a drsnej povahe so mnou svedkovia zaobchádzali ‚so súcitom a bratskou láskou‘. (1. Petra 3:8) Po prvýkrát v živote som cítil, že ma niekto má rád. Nakoniec som sa stal prívetivejším a začal som cítiť lásku k Bohu a k ľuďom. A preto som bol v decembri v roku 2004 pokrstený vo vode na znak mojej oddanosti Bohu Jehovovi. Onedlho bol pokrstený aj Andre.

Ťažkosti a požehnania

Po krste vo mne horela túžba pomáhať tým, ktorí nikdy nepoznali, čo je to skutočná láska a spravodlivosť. Preto som sa stal priekopníkom, ako Jehovovi svedkovia volajú tých, ktorí trávia veľa svojho času zvestovaním dobrého posolstva z Biblie. Táto činnosť mi priniesla oveľa väčšie uspokojenie ako politické demonštrácie a výtržnosti. Nakoniec sa mi predsa len podarilo pomáhať druhým!

V roku 2006 znova vypukli vo Východnom Timore politické nepokoje. Viacero malých  skupín si bojom vybavovalo staré účty. Mesto Dili bolo obkľúčené a mnohí ľudia pochádzajúci z východných častí krajiny museli utekať, aby si zachránili život. Spolu s inými svedkami som utiekol do Baucau, veľkého mesta vzdialeného asi 120 kilometrov na východ od Dili. Tam sa naše utrpenie zmenilo na požehnanie, pretože sme založili nový zbor — prvý mimo Dili.

O tri roky, teda v roku 2009, som dostal pozvanie zúčastniť sa v Jakarte v Indonézii špeciálneho školenia pre priekopníkov. Miestni svedkovia mi otvorili nielen svoj domov, ale aj svoje srdce. Ich pravá láska na mňa hlboko zapôsobila. Mal som pocit, že som naozaj časťou celosvetového ‚spoločenstva bratov‘, akoby medzinárodnej rodiny, ktorá má o mňa skutočný záujem. (1. Petra 2:17)

Konečne nachádzam pokoj!

Po školení som sa vrátil do Baucau, kde bývam až doteraz. Teším sa, že tu môžem duchovne pomáhať ľuďom presne tak, ako kedysi iní pomohli mne. Napríklad v jednej odľahlej dedine pri Baucau vyučujeme z Biblie asi 20 ľudí, z ktorých mnohí sú vekovo starší a nevedia čítať a písať. Celá táto skupina navštevuje naše zhromaždenia a traja sa už dali pokrstiť, čím sa stali súčasťou našej duchovnej rodiny, kresťanského zboru.

Pred niekoľkými rokmi som stretol Felizardu, dobrosrdečné dievča, ktoré nadšene prijalo biblickú pravdu a v krátkom čase sa dalo pokrstiť. V roku 2011 sme sa vzali. Mám veľkú radosť, že Andre slúži v odbočke Jehovových svedkov vo Východnom Timore. Väčšina mojich príbuzných vrátane Andreho starej mamy, ktorá nás chcela pochovať, sa teraz na našu vieru pozerá s úctou.

Kedysi som bol naplnený hnevom a mal som pocit, že ma nikto nemá a ani nemôže mať rád. Ale nakoniec som vďaka Jehovovi našiel skutočnú lásku a pokoj!

[Obrázok na strane 19]

Z čias, keď sa Egidio angažoval v politike

[Obrázok na strane 21]

Egidio a Felizarda spolu s bratmi a sestrami zo zboru v Baucau vo Východnom Timore