Povedzte nám, v akom prostredí ste vyrastali.

Otec bol obuvník a mama pracovala ako robotníčka na farme. Ale mňa lákala veda. Fascinovali ma nádherné kvety, vtáky a hmyz v okolí nášho domu. Mala som pocit, že sú dielom nadľudskej múdrosti.

Takže vždy ste verili v Stvoriteľa?

Nie, vlastne som o existencii Boha začala pochybovať už ako dieťa. Môj otec náhle zomrel na infarkt, a tak som premýšľala: ‚Ak existuje Stvoriteľ všetkých tých nádherných vecí, prečo pripúšťa, aby ľudia trpeli a zomierali?‘

Pomohlo vám v hľadaní odpovede na túto otázku štúdium vášho vedeckého odboru?

Spočiatku nie. Keď som začala pracovať ako molekulárna biologička, začala som sa zaoberať problematikou smrti — normálnej, programovanej smrti buniek, z ktorých sa skladá naše telo. Tento proces je veľmi odlišný od nekontrolovanej bunkovej smrti, ktorá zapríčiňuje zápaly a gangrénu. Až donedávna vedci tomuto procesu nevenovali veľkú pozornosť, hoci je pre naše zdravie veľmi dôležitý.

Prečo je programovaná bunková smrť taká dôležitá?

Naše telo pozostáva z biliónov mikroskopických buniek. Prakticky všetky musia jedného dňa odumrieť a musia ich nahradiť nové bunky. Rôzne typy buniek majú rôznu dĺžku života; niektoré sa nahrádzajú raz za niekoľko týždňov, iné raz za niekoľko rokov. Systém programovanej bunkovej smrti v našom tele musí byť presne riadený, aby sa zachovala krehká rovnováha  medzi odumieraním starých buniek a tvorbou nových.

Kde môže nastať chyba?

Z niektorých štúdií vyplýva, že keď bunky v stanovenom čase neodumrú, môže to viesť k vzniku reumatoidnej artritídy alebo rakoviny. Ak však bunky odumrú skôr, než majú, výsledkom môže byť Parkinsonova alebo Alzheimerova choroba. Môj výskum súvisí s hľadaním spôsobov liečby týchto ochorení.

Ako vás ovplyvnil výskum bunkovej smrti?

Ak mám byť úprimná, bola som z toho zmätená. Tento úžasný proces bol zjavne naprogramovaný niekým, kto si praje, aby sme boli zdraví. A tak ma stále trápila otázka: Prečo ľudia trpia a zomierajú? Nedokázala som na ňu nájsť odpoveď.

Ale boli ste presvedčená, že proces programovanej bunkovej smrti nie je dielom náhody.

Áno. Už zložitosť celého toho procesu je ohromujúca, ale elegancia, s akou funguje, svedčí o výnimočnej inteligencii. Verím tomu, že je to Božia inteligencia. Pri svojej práci používam mikroskopy s vysokým rozlíšením, ktoré umožňujú štúdium mnohých zložitých mechanizmov, ktoré tento proces regulujú. Niektoré z týchto mechanizmov dokážu v prípade potreby naštartovať deštrukčný proces v priebehu niekoľkých sekúnd. Bunka sa vlastne sama zničí. Tento proces je tak dobre nastavený, že človek jednoducho žasne.

Trápila vás však otázka existencie Boha a utrpenia. Ako ste na ňu našli odpoveď?

V roku 1991 mi pri dverách zaklopali dvaja Jehovovi svedkovia, ktorých som sa spýtala, prečo zomierame. Ukázali mi odpoveď v Biblii: „Pre jedného človeka prišiel na svet hriech a pre hriech smrť.“ (Rimanom 5:12) Ak by prvý človek nebol voči Bohu neposlušný, žil by večne. Hneď som si uvedomila, že je to v súlade s poznatkami, ktoré som získala výskumom. Je mi jasné, že Boh nemal v úmysle, aby ľudia zomierali. Keďže takmer všetky naše bunky sa pravidelne obnovujú, večný život je určite možný.

Čo vás presvedčilo, že Biblia je Božie Slovo?

Zaujalo ma, čo Biblia hovorí o Bohu v Žalme 139:16: „Tvoje oči videli i môj zárodok a v tvojej knihe boli zapísané všetky jeho časti.“ Ako biochemička skúmam informácie, ktoré sú zapísané v genetickom materiáli buniek. Ako mohol žalmista vedieť o takomto zápise? Čím viac som sa z Biblie dozvedala, tým viac som bola presvedčená, že Biblia bola napísaná pod Božou inšpiráciou.

Akú pomoc ste dostali, aby ste porozumeli učeniu Biblie?

Jeden Jehovov svedok mi ponúkol, že bude so mnou študovať Bibliu. Konečne som zistila, prečo Boh pripúšťa utrpenie. Z Biblie som sa tiež dozvedela, že Boh má v úmysle ‚navždy pohltiť smrť‘. (Izaiáš 25:8) Pre nášho Stvoriteľa nebude problém zabezpečiť, aby tie úžasné systémy v našom tele fungovali dokonale, a tak aby sme sa mohli tešiť zo života večne.

Ako využívate svoje poznanie na pomoc iným?

Jehovovou svedkyňou som sa stala v roku 1995 a odvtedy sa snažím využívať každú príležitosť, aby som aj druhým pomohla spoznať z Biblie to, čo som sa z nej dozvedela ja. Napríklad jedna moja kolegyňa bola zdrvená, keď jej brat spáchal samovraždu. Jej náboženstvo učí, že Boh samovraždu nikdy neodpustí. No ja som jej ukázala, že Biblia dáva nádej na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29) Uistenie, že nášmu Stvoriteľovi na nás záleží, jej prinieslo nesmiernu útechu. V takýchto chvíľach cítim, že hovoriť druhým o pravde z Biblie mi prináša ešte väčšie uspokojenie než veda.