Učenie Biblie má úžasnú moc meniť životy. Tu sú dva príklady:

RICARDO: Keď som mal 15 rokov, stal som sa členom gangu. Moji noví priatelia mali na mňa taký veľký vplyv, že som chcel stráviť desať rokov vo väzení. Možno je to zvláštne, ale tam, kde som žil, každý obdivoval a rešpektoval ľudí, ktorí boli nejaký čas vo väzení. A po tom som túžil aj ja.

Vyskúšal som všetko, čo patrilo k životu v gangu: drogy, sex aj násilie. Raz v noci som sa zaplietol do prestrelky. Myslel som si, že ma zabijú, ale nakoniec som vyviazol bez zranenia. Potom som sa začal vážnejšie zamýšľať nad životom a nad svojimi cieľmi. Rozhodol som sa zmeniť. Ale nevedel som ako.

Väčšina mojich príbuzných bola nešťastná. Mali v živote samé problémy. Výnimkou bola rodina jedného môjho strýka. Vedel som, že sú to dobrí ľudia a že žijú podľa Biblie. Od nich som sa dozvedel, že Božie meno je Jehova. Preto som sa krátko po tej prestrelke pomodlil k Jehovovi o pomoc. Hneď na druhý deň mi na dvere zaklopal Jehovov svedok! A tak som začal študovať Bibliu.

Už onedlho som musel riešiť jeden problém. Moji starí kamaráti mi často volali, aby som šiel s nimi von. Hoci to nebolo ľahké, vždy som odmietol. Bol som rozhodnutý pokračovať v štúdiu Biblie a som veľmi rád, že som to urobil. Môj život sa od základu zmenil a teraz som naozaj šťastný.

Pamätám sa, ako som v modlitbe spomínal, že som kedysi chcel stráviť desať rokov vo väzení, aby som si získal úctu. Preto som Boha poprosil, aby som mu mohol aspoň desať rokov slúžiť vo zvýšenej miere ako priekopník. Chcel som druhým pomáhať tak, ako kedysi svedkovia pomohli mne. A Jehova moju modlitbu vypočul. Slúžim takto už 17 rokov. Som veľmi rád, že do väzenia som sa nikdy nedostal.

No mnohí moji bývalí priatelia áno, a to na dlhé roky. Ďalší už nežijú. Keď uvažujem o svojej minulosti, som veľmi vďačný svojim príbuzným, ktorí sú Jehovovými svedkami, že sa dokázali odlišovať a žiť podľa Biblie. Pochopil som, že si zaslúžia úctu oveľa viac ako hocikto z gangu. A som vďačný hlavne Bohu, že mi ukázal ten najlepší spôsob života.

 ANDRES: Vyrastal som v chudobnej štvrti, kde boli bežné drogy, vydieranie, vraždy a prostitúcia. Môj otec bol alkoholik a bol závislý od kokaínu. S mamou sa stále hádali a bili.

Už ako chlapec som sa začal opíjať a brať drogy. Väčšinu času som trávil na ulici, kradol som a potom som ukradnuté veci predával. Keď som bol starší, otec sa snažil so mnou zblížiť, ale nerobil to dobrým spôsobom. Učil ma, ako pašovať a predávať drogy a iné zakázané veci. Rýchlo som sa dostal k veľkým peniazom. No potom k nám raz prišla polícia. Zatkli ma a bol som odsúdený na päť rokov väzenia za pokus o vraždu.

Raz ráno sme boli cez väzenský rozhlas pozvaní na biblickú prednášku, ktorú organizovali Jehovovi svedkovia. Rozhodol som sa, že sa tam pôjdem pozrieť. To, čo som tam počul, mi dávalo zmysel, a tak som začal so svedkami študovať Bibliu. Jasne mi z nej ukázali, aké vysoké morálne normy má Boh.

Čoskoro som si uvedomil, že potrebné zmeny nedokážem urobiť sám, zvlášť keď sa mi začali vyhrážať spoluväzni, ktorým sa nepáčilo, že študujem. Preto som sa začal modliť k Jehovovi o silu a múdrosť. A on mi pomohol. Dokonca som prešiel akoby do protiútoku a začal som hovoriť o Biblii s ďalšími väzňami.

V ten deň, keď som mal byť prepustený, som bol taký nervózny, že by som bol najradšej zostal vo väzení! Keď som odchádzal, viacerí väzni mi na rozlúčku mávali. Niektorí boli dokonca veľmi milí a hovorili: „Tak už choď, ty náš malý kazateľ.“

Nechcem si ani predstaviť, aký by bol môj život bez Jehovu. Som mu veľmi vďačný za jeho vyučovanie, za lásku, ktorú mi prejavuje, a za to, že ma nepovažoval za stratený prípad. *