Narodila som sa v Paddingtone, husto obývanej štvrti Londýna. Žila som s matkou a tromi staršími sestrami. Otec mal vážne problémy s alkoholom, a tak od nás často na dlhé obdobia odchádzal.

Keď som bola malá, mama ma učila, aby som sa každý večer modlila. Mala som malú Bibliu, v ktorej boli iba Žalmy, a vymýšľala som si melódie, aby som si ich mohla spievať. Pamätám sa, ako som si v jednej zo svojich svetských kníh prečítala výrok, ktorý ma hlboko zasiahol: „Raz príde deň, po ktorom už nebude žiaden zajtrajšok.“ Tie slová mi nedali spávať, celé noci som premýšľala o budúcnosti. Hovorila som si: Život predsa musí mať hlbší zmysel! Prečo som vôbec na svete? Nechcela som zomrieť.

Začala som sa zaujímať o okultizmus. Pokúšala som sa komunikovať s mŕtvymi a chodili sme s kamarátmi zo školy na cintoríny a pozerali horory. Pripadalo nám to strašidelné i vzrušujúce zároveň.

Už ako desaťročná som začala fajčiť a zakrátko som bola od cigariet závislá. Neskôr som prešla na marihuanu. Ako jedenásťročná som už experimentovala s alkoholom. Nepila som preto, že by mi alkohol chutil, ale preto, že som sa cítila dobre, keď som sa opila. Zbožňovala som hudbu a tanec. Chodila som na párty a do nočných klubov vždy, keď sa dalo. Obyčajne som sa nenápadne vytratila z domu neskoro večer a vrátila sa ešte pred svitaním. Keďže som na druhý deň bola unavená, pravidelne som chodila poza školu. A keď som do nej aj šla, zvyčajne som si cez prestávky vypila.

V poslednom ročníku som dostala na vysvedčení veľmi zlé známky. Keďže mama dovtedy o väčšine mojich výčinov vôbec netušila, bola veľmi sklamaná a nahnevaná. Pohádali sme sa a ja som utiekla z domu. Nejaký čas som bývala u svojho priateľa Tonyho, ktorý bol rastafariánom. Bol zapletený do drobných krádeží, predával drogy a mal povesť obávaného násilníka. Zakrátko som zistila, že čakám dieťa, a ako 16-ročná som porodila syna.

Prvý raz som sa s Jehovovými svedkami stretla, keď som bývala v ubytovni pre slobodné matky, kde som dostala od miestneho úradu izbu. Dve Jehovove svedkyne tam pravidelne navštevovali niektoré mladé slobodné matky. Raz som sa aj ja zapojila do ich rozhovoru. Mala som v úmysle dokázať, že svedkyne sa mýlia. Ale na každú otázku — a nebolo ich málo — mi odpovedali pokojne a jasne priamo z Biblie. Bolo mi veľmi sympatické, že sú také láskavé a príjemné, a tak som prijala ich ponuku, že so mnou budú študovať Bibliu.

Čoskoro som sa z Biblie dozvedela niečo, čo zmenilo môj život. Od detstva som sa bála smrti. No teraz som sa dozvedela o vzkriesení, o ktorom učil Ježiš! (Ján 5:28, 29) Pochopila som tiež, že Boh sa o mňa osobne zaujíma. (1. Petra 5:7) Zvlášť na mňa zapôsobili slová z Jeremiáša 29:11, kde sa píše: „‚Lebo ja dobre poznám myšlienky, ktoré zamýšľam voči vám,‘ je Jehovov výrok, ‚myšlienky o pokoji, a nie o nešťastí, aby som vám dal budúcnosť a nádej.‘“ Začala som veriť, že aj ja mám nádej žiť navždy v raji na zemi. (Žalm 37:29)

Jehovovi svedkovia mi prejavili úprimnú lásku. Už keď som prvýkrát prišla na zhromaždenie, cítila som sa vítaná. Vládla tam vrúcna atmosféra a všetci boli nesmierne priateľskí. (Ján 13:34, 35) Bol to obrovský kontrast oproti tomu, ako sa ku mne správali v miestnom kostole. Svedkovia ma srdečne vítali napriek tomu, v akej som bola situácii. Venovali mi čas, zaujímali sa o mňa a ponúkli mi aj praktickú pomoc. Mala som pocit, akoby som sa stala súčasťou veľkej milujúcej rodiny.

Vďaka štúdiu Biblie som si uvedomila, že ak chcem žiť podľa Božích vysokých morálnych noriem, musím vo svojom živote urobiť zmeny. Rozhodla som sa prestať fajčiť, ale nebolo to ľahké. Uvedomila som si, že niektoré skladby zosilňujú moju túžbu po fajčení marihuany, a tak som začala počúvať inú hudbu. Keďže som sa už nechcela opíjať, prestala som chodiť na párty a do nočných klubov. Našla som si nových priateľov, ktorí mali na mňa pozitívny vplyv a pomáhali mi meniť sa k lepšiemu. (Príslovia 13:20)

Časom aj Tony začal študovať Bibliu. Keď mu Jehovovi svedkovia zodpovedali jeho otázky na základe Biblie, aj on dospel k presvedčeniu, že to, čo sa učí, je pravda. Urobil v živote radikálne zmeny — vzdal sa fajčenia marihuany, prestal s trestnou činnosťou a prestal sa stretávať so starými kamarátmi. Obaja sme sa túžili vo všetkom páčiť Jehovovi. Preto sme sa rozhodli prestať s nemravným spôsobom života a vytvoriť nášmu synovi stabilné rodinné prostredie. Vzali sme sa v roku 1982.

Spomínam si, ako som v časopisoch Strážna veža a Prebuďte sa! a hľadala príbehy ľudí, ktorým sa podarilo urobiť v živote zmeny, o aké som sa usilovala aj ja. Ich príklady ma veľmi povzbudzovali! Dávali mi silu ďalej sa snažiť a nevzdávať sa. Stále som prosila Jehovu, aby to so mnou nevzdal. Spolu s Tonym sme boli v júli 1982 pokrstení ako Jehovovi svedkovia.

Priateľstvo s Jehovom mi zachránilo život. Obaja s Tonym sme tiež cítili, ako nás Jehova posilňoval v náročnom období. Naučili sme sa plne sa naňho spoliehať, keď sme v ťažkostiach, a cítime, že našej rodine vždy pomáha a podporuje nás. (Žalm 55:22)

Mala som veľkú radosť z toho, že som mohla pomáhať nášmu synovi a dcére spoznať Jehovu. Teraz cítim podobnú radosť, keď vidím, ako si aj ich deti vytvárajú stále bližší vzťah k Bohu.

Strach zo smrti a z budúcnosti ma už neoberá o spánok. S Tonym sa naplno venujeme tomu, že duchovne povzbudzujeme zbory Jehovových svedkov. Každý týždeň cestujeme do iného zboru. Spolu so zvestovateľmi vyučujeme ľudí, že ak budú prejavovať vieru v Ježiša, aj oni sa môžu tešiť z nekonečného života.