NAPODOBŇUJTE ICH VIERU | REBEKA
„Som ochotná ísť“
REBEKA sa rozhliada po drsnej krajine vôkol seba. Deň pokročil a tiene sa začínajú predlžovať. Po dlhých týždňoch na chrbte ťavy si pomaly zvykla na jej knísavý krok. Mesto Háran, teraz už vzdialené stovky kilometrov na severovýchod, kde strávila celé detstvo, sa dávno stratilo z obzoru. Rebeka nevie, či ešte niekedy uvidí svoju rodinu. No teraz, keď sa blíži k cieľu svojej cesty, v mysli sa jej roja hlavne otázky, ktoré súvisia s tým, čo ju čaká.
Karavána prešla veľkú časť kanaanskej krajiny a teraz prechádza náročnejším terénom, krajinou Negeb. (1. Mojžišova 24:62) Rebeka na svahoch zrejme vidí ovce. Táto vyprahnutá divočina nie je veľmi vhodná na poľnohospodárstvo, je tu však hojnosť pastvín. Pre zostarnutého muža na čele karavány je scenéria, ktorá sa im naskytá, znamením, že sa blíži k domovu. Nemôže sa dočkať, kedy svojmu pánovi rozpovie, ako dobre dopadla jeho cesta — vedie Izákovi nevestu! Rebeka iste premýšľa o tom, aký život ju tu čaká. Aký je Izák, jej ženích? Nikdy predtým sa nestretli. Bude sa mu páčiť? A čo bude ona cítiť k nemu?
V mnohých krajinách môže byť ľuďom predstava dohodnutého manželstva veľmi vzdialená. V iných častiach sveta sú takéto zväzky úplne bežné. No bez ohľadu na to, ako je to u nás, zrejme každý uzná, že Rebeka svojou ochotou vydať sa v ústrety neznámej budúcnosti prejavila obdivuhodnú odvahu. Bola to žena mimoriadnej viery. Obe tieto vlastnosti sú dôležité aj pre nás, keď v živote stojíme pred zmenami. A s Rebekinou vierou sa snúbia aj ďalšie nádherné, vzácne vlastnosti.
„NAČERPÁM VODU TIEŽ PRE TVOJE ŤAVY“
Čo spôsobilo spomínaný obrat v Rebekinom živote? Všetko sa to začalo niečím, čo sa jej mohlo zdať úplne bežné. Vyrastala v mezopotámskom meste Háran alebo v jeho okolí. Jej rodičia sa však od väčšiny obyvateľov Háranu odlišovali — neuctievali mesačného boha Sina. Uctievali svojho Boha, Jehovu. (1. Mojžišova 24:50)
Z Rebeky vyrástla prekrásna dievčina. No nebola to žiadna záhaľčivá, bezduchá kráska, ale energická a mravne čistá mladá žena. Jej rodina bola dostatočne bohatá na to, aby si mohli dovoliť služobníctvo. Rebeka však nebola opatrovaná ako v bavlnke, nesprávali sa k nej ako k princeznej. Odmalička bola naučená usilovne pracovať. Rovnako ako mnoho žien v tej dobe, mala na starosti aj namáhavé práce, ako bolo čerpanie vody pre celú rodinu. Vždy podvečer si na plece vyložila džbán na vodu a vydala sa k studni. (1. Mojžišova 24:11, 15, 16)
Raz večer, keď už naplnila svoj džbán, zbadá, že sa jej naproti ponáhľa nejaký starší muž. Zdvorilo jej hovorí: „Daj mi, prosím, malý dúšok vody zo svojho džbána.“ Aká skromná prosba! Rebekinej pozornosti neušlo, že tento muž má za sebou dlhú cestu. A tak pohotovo spustí džbán z pleca a dáva mu nielen malý dúšok osviežujúcej, chladnej vody, ale necháva ho piť, kým si úplne neuhasí smäd. Postrehne, že jeho láskavé oči ju sledujú. Vidí aj to, že muž má karavánu desiatich tiav, ktoré kľačia pri prázdnom napájadle. Chce byť k nemu čo najštedrejšia, preto hovorí: „Načerpám vodu tiež pre tvoje ťavy, kým sa nenapoja.“ (1. Mojžišova 24:17–19)
* To však Rebeka nemohla vedieť, keď sa ponúkla ich napojiť. Bola ochotná veľmi sa namáhať, aby tomuto cudzincovi prejavila pohostinnosť. Muž jej ponuku prijíma. Uprene ju pozoruje, ako znovu a znovu behá k studni po vodu a napĺňa napájadlo. (1. Mojžišova 24:20, 21)
Stojí za pozornosť, že Rebeka nepovedala len, že dá ťavám napiť, ale že im dá toľko vody, koľko budú potrebovať. Keď je ťava veľmi smädná, môže vypiť až 95 litrov vody! Keby tých desať tiav bolo takých vysmädnutých, potom by Rebeku čakali hodiny namáhavej práce. No podľa toho, čo sa neskôr udialo, je nepravdepodobné, že by tieto ťavy boli extrémne smädné.Rebeka môže byť pre nás v mnohom príkladom. Žijeme v čase, keď sa rozmáha sebectvo, ako bolo predpovedané. Mnohí ľudia „milujú samých seba“ a nie sú ochotní vzdať sa niečoho v prospech druhých. (2. Timotejovi 3:1–5) Preto kresťanom, ktorí sa snažia odolávať tomuto vplyvu, môže pomôcť, keď si budú v mysli premietať obraz tejto mladej ženy z dávnych čias, ktorá neváhala obetovať sa v prospech niekoho a behať s džbánom k studni a späť.
Rebeka si nepochybne všimla, s akou úľubou na ňu ten starší muž hľadí. V tom pohľade nebolo nič neslušné, prezrádzal len údiv a radosť. Keď Rebeka končí s prácou, muž ju obdarúva vzácnymi šperkmi a pýta sa jej: „Čia si dcéra? Povedz mi, prosím. Je v dome tvojho otca pre nás dajaká miestnosť, aby sme tam prenocovali?“ Keď mu rozpráva o svojej rodine, jeho radosť rastie. Rebeka zrejme s veľkým nadšením dodáva: „U nás je i slama i hodne krmiva a tiež miesto na prenocovanie.“ To bola štedrá ponuka, keď vezmeme do úvahy, že tohto muža sprevádzali ďalší. Rebeka potom uteká napred, aby svojej matke vyrozprávala, čo sa stalo pri studni. (1. Mojžišova 24:22–28, 32)
Je zjavné, že Rebeku doma viedli k pohostinnosti. Aj táto cnosť sa v našej dobe vytráca, čo je ďalší dôvod, prečo napodobňovať vieru tejto dobrosrdečnej mladej ženy. Viera v Boha by nás mala podnecovať k pohostinnosti. Sám Jehova je Matúš 5:44–46; 1. Petra 4:9)
ku všetkým štedrý a praje si, aby sme ho v tom napodobňovali. Keď sme štedrí aj k tým, ktorí nám našu láskavosť možno nikdy nebudú môcť opätovať, nášmu nebeskému Otcovi tým robíme radosť. („VEZMEŠ MANŽELKU PRE MÔJHO SYNA“
Kto vlastne bol ten starší muž pri studni? Pravdepodobne sa volal Eliezer a bol to sluha Abraháma, brata Rebekinho starého otca. * V dome Rebekinho otca Betuela ho preto srdečne privítali. Ponúkli mu jedlo, ale on odmietol jesť, dokiaľ im nepovie, čo ho k nim privádza. (1. Mojžišova 24:31–33) Nie je ťažké predstaviť si, s akým nadšením rozpráva. Veď len pred chvíľou videl dôkaz toho, že jeho Boh, Jehova, jeho poslaniu žehná. Aký dôkaz?
Predstavme si, ako Rebekin otec Betuel a jej brat Lában so zatajeným dychom počúvajú Eliezerovo rozprávanie. Hovorí im, že Jehova Abraháma v Kanaane bohato požehnal a že Abrahám má so Sárou syna Izáka, ktorý zdedí celý majetok. Eliezer dostal dôležitú úlohu — nájsť medzi Abrahámovými príbuznými v Hárane manželku pre Izáka. (1. Mojžišova 24:34–38)
Abrahám žiadal Eliezera, aby mu prisahal, že pre Izáka nevyberie nevestu spomedzi Kanaančaniek. Prečo? Pretože Kanaančania neuctievali ani neuznávali Boha Jehovu. Abrahám vedel, že Jehova ich vo svojom čase potrestá za ich skazené zvyky a konanie. Preto nechcel, aby jeho milovaný syn Izák bol nejako spätý s týmto nemorálnym národom. Uvedomoval si tiež, že Izák má zohrať dôležitú úlohu v spĺňaní Božích sľubov. (1. Mojžišova 15:16; 17:19; 24:2–4)
Eliezer pokračuje v rozprávaní a svojim hostiteľom hovorí, že keď prišiel k studni pri Hárane, pomodlil sa. Modlil sa k Jehovovi, aby On vybral Izákovi nevestu. Prosil ho, aby dievčina, ktorú chce za manželku pre Izáka, prišla k studni, a keď ju požiada o vodu, nech sa ponúkne, že dá vodu nielen jemu, ale aj všetkým jeho ťavám. (1. Mojžišova 24:12–14) A vtom prišla Rebeka a urobila presne to, o čo sa modlil. Aké pocity mohla mať Rebeka, ak začula, čo Eliezer rozprával jej príbuzným?
Na Betuela a Lábana Eliezerov príbeh hlboko zapôsobil. Povedali: „Táto vec vyšla od Jehovu.“ Prisľúbili Rebeku Izákovi a dohodli manželstvo, ako bolo zvykom. (1. Mojžišova 24:50–54) No znamená to, že Rebeka k tomu nemohla nič povedať?
Pred niekoľkými týždňami Eliezer položil v tej súvislosti Abrahámovi otázku: „Čo potom, keď si tá žena nebude želať prísť so mnou do tejto krajiny?“ Abrahám odpovedal: „Budeš oslobodený od tejto prísahy, ktorú si mi dal.“ (1. Mojžišova 24:5, 8) Aj v Betuelovom dome brali ohľad na názor mladej ženy. Eliezer bol úspechom svojej cesty taký nadšený, že chcel odísť s Rebekou do Kanaanu hneď na druhý deň ráno! Rodina si však priala, aby s nimi pobudla ešte aspoň desať dní. Nakoniec rozhodnutie nechali na Rebeke. Povedali: „Zavolajme dievča a opýtajme sa jej, čo si o tom myslí ona.“ (1. Mojžišova 24:57, Preklad A. Boteka s komentármi Jeruzalemskej Biblie)
Rebeka sa teraz ocitla na rázcestí. Čo odpovie? Pokúsi sa uprosiť svojho otca a brata, aby sa nemusela vydať na cestu do neznáma? Alebo bude považovať za česť, že by mohla mať úlohu v udalostiach, ktoré zjavne viedol Jehova? Jej odpoveď odhaľuje, ako vníma túto náhlu životnú zmenu, ktorá v nej možno vzbudzuje aj obavy. Jednoducho hovorí: „Som ochotná ísť.“ (1. Mojžišova 24:58)
Aký obdivuhodný postoj! Hoci dnes sa naše zvyky pri výbere manželského partnera môžu značne líšiť, od Rebeky sa môžeme veľa naučiť. Najviac jej záležalo na tom, aby sa diala Božia vôľa, nie jej vlastná. Božie Slovo aj dnes dáva tie najlepšie rady do manželstva, či už ide o výber manželského partnera, alebo o to, ako sa stať 2. Korinťanom 6:14, 15; Efezanom 5:28–33) Je múdre napodobňovať Rebeku a robiť veci tak, ako nám radí Boh.
dobrým manželom či manželkou. („KTO JE TAM TEN MUŽ?“
Nadišiel čas rozlúčiť sa. Rebeka sa s požehnaním rodiny vydáva na cestu s Eliezerom a jeho mužmi. Sprevádza ju jej pestúnka Debora i ďalšie slúžky. (1. Mojžišova 24:59–61; 35:8) Zanedlho sa im Háran stráca z dohľadu. Majú pred sebou asi 800 kilometrov dlhú cestu, ktorá potrvá približne tri týždne. A pravdepodobne nebude najpohodlnejšia. Ľudia, ktorí nie sú zvyknutí jazdiť na ťave, sa často sťažujú na nepohodlie už po veľmi krátkej jazde. Rebeka iste v živote videla množstvo tiav, ale nie je isté, či niekedy predtým na ťave jazdila. Biblia vykresľuje Rebekinu rodinu ako pastierov, nie ako kupcov putujúcich s karavánami. (1. Mojžišova 29:10)
Tak či onak, Rebeka sa zameriava na to, čo ju čaká. Nepochybne sa túži od Eliezera dozvedieť o Izákovi a jeho rodine čo najviac. Večer pri rozloženom ohni jej Eliezer zrejme rozpráva o sľube, ktorý dal Jehova svojmu priateľovi Abrahámovi. Z jeho rodovej línie vzbudí potomka, ktorý prinesie požehnania celému ľudstvu. Iste nie je ťažké si predstaviť, aký úžas naplní Rebekino srdce, keď si uvedomí, že Jehovov sľub sa splní prostredníctvom jej budúceho manžela Izáka — a teda aj prostredníctvom nej! (1. Mojžišova 22:15–18)
Konečne nastal deň, ktorý je opísaný v úvode článku. Karavána putuje cez Negeb a krajinu začína zahaľovať súmrak. Zrazu Rebeka spozoruje muža, ktorý sa prechádza po poli. Vyzerá, akoby o niečom premýšľal. Rebeka sa rýchlo zošmykne z ťavy — možno ani nepočká, kým si ťava kľakne — a pýta sa Eliezera: „Kto je tam ten muž, ktorý nám ide po poli v ústrety?“ Keď sa dozvedá, že je to Izák, zahaľuje sa závojom. (1. Mojžišova 24:62–65) Zjavne to robí na znak úcty voči svojmu budúcemu manželovi. Takáto podriadenosť sa nám dnes môže zdať staromódna. Ale kto z nás môže povedať, že už nepotrebuje prejavovať viac pokory? Rebekin príklad môže ženy i mužov podnietiť, aby si ďalej rozvíjali túto krásnu cnosť.
Izák má asi 40 rokov. Stále smúti nad stratou svojej matky Sáry, ktorá zomrela približne pred tromi rokmi. Ľahko teda možno usúdiť, že je to veľmi citlivý a láskyplný muž. A pre takého muža je naozaj požehnaním mať pracovitú, pohostinnú a pokornú manželku. Padli si Izák a Rebeka do oka? V Biblii sa jednoducho píše: „Zamiloval sa do nej.“ (1. Mojžišova 24:67)
Ani pre nás, ktorí žijeme o takmer 3 900 rokov neskôr, nie je ťažké zamilovať si Rebeku. Veď kto by neobdivoval jej odvahu, pracovitosť, pohostinnosť a pokoru? Všetci — bez ohľadu na to, či sme mladí, alebo už starší, muži či ženy, slobodní alebo v manželstve — môžeme napodobňovať jej príklad viery.
^ 10. ods. Bol už večer a nič v správe nenaznačuje, že by sa Rebeka zdržala pri studni celé hodiny. Nezdá sa, že by jej rodina už spala, kým sa vrátila domov, ani že by sa niekto z rodiny prišiel pozrieť, prečo tak dlho nechodí.
^ 15. ods. Eliezerovo meno sa v tejto správe priamo neuvádza, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu píše o ňom. Ak by Abrahám zostal bezdetný, bol rozhodnutý Eliezerovi odkázať celý svoj majetok, z čoho je zrejmé, že to bol jeho najstarší a najdôveryhodnejší služobník. A presne tak je opísaný aj sluha v našom príbehu. (1. Mojžišova 15:2; 24:2–4)