Vyrastal som na východnom pobreží Kostariky v prístavnom meste Puerto Limón a jeho okolí. Moji rodičia mali osem detí a ja som bol siedmy. Otec zomrel, keď som mal osem rokov, a tak nás mama vychovávala sama.

Bejzbal bol vždy súčasťou môjho života. Mal som ho rád už od malička. Ako tínedžer som začal hrať v jednom tíme v amatérskej lige. Keď som mal niečo po dvadsiatke, dostal som ponuku hrať v profesionálnom tíme Nikaraguy. Túto ponuku som však odmietol, pretože som sa staral o mamu, ktorá mala vtedy zdravotné problémy, a nechcel som od nej odísť. Neskôr som dostal ďalšiu ponuku, hrať v národnom bejzbalovom tíme Kostariky, do ktorého robili výber z hráčov amatérskej ligy. Tentoraz som ponuku prijal a v rokoch 1949 až 1952 som bol hráčom národného tímu. Odohral som viacero zápasov na Kube, v Mexiku a v Nikarague. Bol som obrancom méty a bol som v tom dobrý, dokonca som odohral 17 zápasov bez jedinej chyby. Bolo to vzrušujúce, keď som počul, ako fanúšikovia kričia moje meno.

Žiaľ, žil som nemorálne. Hoci som mal len jednu priateľku, stále som ju podvádzal. Veľa som tiež pil. Raz som sa tak opil, že keď som sa na ďalší deň prebudil, vôbec som si nepamätal, ako som sa dostal domov. Hrával som aj hazardné hry, domino a lotériu.

V tom období sa moja mama stala Jehovovou svedkyňou. Hovorila mi o svojej viere, ale spočiatku ma to nezaujímalo, lebo môj život sa točil len okolo športu. Keď som trénoval v čase obeda či večere, necítil som dokonca ani hlad. Sústredil som sa len na hru. Bejzbal som miloval najviac zo všetkého!

Keď som mal 29, vážne som sa zranil počas hry, keď som sa snažil chytiť loptičku, a tak som s profesionálnym bejzbalom skončil. Pri bejzbale som však zostal. Trénoval  som hráčov v amatérskej lige neďaleko môjho domu.

V roku 1957 som dostal pozvanie na zjazd Jehovových svedkov, ktorý bol na tom istom štadióne, na ktorom som hrával bejzbal. Ako som tak sedel v hľadisku, uvedomil som si ten obrovský rozdiel medzi tým, ako úctivo sa správali svedkovia, a tým, akí divokí boli fanúšikovia bejzbalu. Vďaka tomu, čo som videl na zjazde, som sa rozhodol študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a začal som chodiť na ich zhromaždenia.

To, čo som sa z Biblie dozvedel, na mňa veľmi zapôsobilo. Napríklad Ježišovo proroctvo, že v posledných dňoch budú jeho učeníci hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve po celej zemi. (Matúš 24:14) Dozvedel som sa tiež, že praví kresťania nebudú slúžiť Bohu za peniaze. Ježiš povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ ​(Matúš 10:8)

To, čo som sa učil z Biblie, som porovnával s tým, čo som videl u Jehovových svedkov. Obdivoval som, ako po celej zemi horlivo zvestujú dobré posolstvo. Videl som u nich presne takú obetavosť, akú mali mať podľa Ježiša jeho nasledovníci. A tak keď som si v Evanjeliu podľa Marka 10:21 prečítal Ježišovo pozvanie: „Buď mojím nasledovníkom“, rozhodol som sa, že sa stanem Jehovovým svedkom.

Nejaký čas mi trvalo, kým som si dal život do poriadku. Celé roky som týždeň čo týždeň podával svoje „šťastné“ číslo v národnej lotérii. Z Biblie som sa však dozvedel, že Boh odsudzuje tých, ktorí uctievajú „boha Šťastia“, ako aj chamtivých ľudí. (Izaiáš 65:11; 1. Korinťanom 6:10) A preto som sa rozhodol, že s hazardnými hrami skončím. Hneď prvú nedeľu potom, ako som prestal s tipovaním, vyhralo moje „šťastné“ číslo. Viacerí sa mi posmievali a presviedčali ma, aby som opäť začal tipovať. No ja som už bol rozhodnutý a nikdy som sa k hazardným hrám nevrátil.

Moja nová osobnosť bola znovu vyskúšaná aj v deň, keď som bol pokrstený na zjazde Jehovových svedkov. (Efezanom 4:24) Keď som sa večer vrátil do hotela, v ktorom som bol ubytovaný, pred izbou ma čakala bývalá priateľka. Snažila sa ma zviesť a hovorila mi: „No tak, Sammy, trochu si spolu užime.“ Hneď som ju však odmietol a pripomenul som jej, že teraz žijem podľa biblických zásad. (1. Korinťanom 6:18) „Čože?!“ vykríkla a začala znevažovať biblické normy. Presviedčala ma, aby som sa k nej vrátil. No ja som jednoducho vošiel do izby a zamkol za sebou dvere. Som šťastný, že odkedy som sa v roku 1958 stal Jehovovým svedkom, vždy som sa pevne držal spôsobu života, ktorý som si vybral.

Mohol by som napísať celú knihu o tom, ako veľmi mi pomáhajú biblické rady. Získal som skutočných priateľov, mám zmysluplný život a našiel som pravé šťastie.

Stále mám rád bejzbal, ale už nie je v mojom živote najdôležitejší. Vďaka bejzbalu som mal slávu a peniaze. No tieto veci netrvajú večne. Môj vzťah k Bohu a k bratom a sestrám na celom svete však bude trvať navždy. V Biblii sa píše: „Svet sa pomíňa, ako aj jeho žiadosť, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ ​(1. Jána 2:17) Dnes najviac zo všetkého milujem Jehovu a bratov a sestry.