Narodil som sa v meste Ciudad Mante, v prekrásnej oblasti štátu Tamaulipas v Mexiku. Obyvatelia tohto mesta sú vo všeobecnosti štedrí a láskaví. Žiaľ, táto oblasť bola veľmi nebezpečná, a to pre rozšírený organizovaný zločin.

Mal som jedného staršieho brata a dvoch mladších. Moji rodičia ma dali pokrstiť ako katolíka a neskôr som spieval v speváckom zbore v tamojšej farnosti. Chcel som sa páčiť Bohu, pretože som sa veľmi bál, aby ma neodsúdil na večné muky v pekelnom ohni.

Keď som mal päť rokov, otec od nás odišiel. Veľmi ma to zranilo a zanechalo to v mojom srdci prázdnotu. Nemohol som pochopiť, ako nás mohol opustiť, keď sme ho mali tak veľmi radi. Mama musela dlhé hodiny pracovať mimo domu, aby sa o nás štyroch dokázala postarať.

Využil som to a začal som chodiť poza školu a kamarátiť sa so staršími chlapcami. Naučili ma nadávať, fajčiť, kradnúť a biť sa. Bol som rád, keď som mal u druhých rešpekt, a preto som sa naučil boxovať, zápasiť, ovládal som bojové umenia a vedel som aj narábať so zbraňami. Stal sa zo mňa násilník. Často som sa zaplietol do prestreliek. Niekoľkokrát ma mama našla ležať zakrvaveného na ulici a prežil som len vďaka tomu, že ma rýchlo vzala do nemocnice. Koľko trápenia som jej spôsobil!

Keď som mal 16, prišiel nás navštíviť Jorge, môj kamarát z detstva. Povedal, že je Jehovov svedok a chce sa s nami podeliť o dôležité posolstvo. Na základe Biblie nám vysvetlil, čomu verí. Nikdy som ju nečítal a bol som nadšený, keď som sa dozvedel o Božom mene a o jeho zámere s ľuďmi. Jorge nám ponúkol, že s nami bude študovať Bibliu, a my sme súhlasili.

Veľmi mi odľahlo, keď som sa dozvedel pravdu o ohnivom pekle — že to nie je biblická náuka. (Žalm 146:4; Kazateľ 9:5) Už som viac necítil chorobný  strach z Boha. Začal som ho vnímať ako milujúceho Otca, ktorý chce pre svoje deti len to najlepšie.

Ako som robil pokroky v štúdiu Biblie, videl som, že je potrebné, aby som zmenil svoju osobnosť. Potreboval som sa učiť pokore a prestať s násilníckym správaním. Jednou z vecí, ktoré mi pomohli, bola rada z 1. Korinťanom 15:33, kde sa píše: „Zlá spoločnosť kazí užitočné zvyky.“ Pochopil som, že ak sa chcem zmeniť, nesmiem sa stretávať s ľuďmi, ktorí majú na mňa zlý vplyv. A tak som sa prestal stretávať so svojimi starými kamarátmi a začal som sa priateliť s ľuďmi zo zboru, ľuďmi, ktorí nedorozumenia neriešili násilím, ale uplatňovaním biblických zásad.

Ďalší biblický text, ktorý mi pomohol, bol Rimanom 12:17–19. Píše sa tam: „Nikomu neodplácajte zlé zlým... Ak je to možné, pokiaľ to záleží na vás, zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi. Sami sa nepomstite... lebo je napísané: ‚Moja je pomsta; ja odplatím, hovorí Jehova.‘“ Pochopil som, že Jehova napraví nespravodlivosť vo svojom čase a svojím spôsobom. Postupne som dokázal svoj násilný spôsob života zmeniť.

Nikdy nezabudnem na to, čo sa stalo raz večer, keď som sa vracal domov. Napadla ma skupina mladíkov z konkurenčného gangu. Ich vodca ma udrel do chrbta a zakričal: „Bráň sa!“ Hneď som sa potichu pomodlil k Jehovovi, aby mi pomohol ten útok zniesť. Hoci som mal obrovskú chuť vrátiť mu úder, podarilo sa mi utiecť. Na druhý deň som ho stretol znova. Pocítil som hnev a chuť pomstiť sa, ale opäť som poprosil Jehovu, aby mi pomohol ovládnuť sa. Na moje prekvapenie mi mladík povedal: „Prepáč mi ten včerajšok. Pravda je taká, že by som chcel byť ako ty. Chcem študovať Bibliu.“ Bol som veľmi rád, že som svoj hnev ovládol. Vďaka tomu sme spolu začali študovať Bibliu.

Žiaľ, v tom čase nikto iný z mojej rodiny v štúdiu Biblie nepokračoval. No ja som bol pevne rozhodnutý, že budem študovať ďalej a nedovolím, aby ma niečo zastavilo. Vedel som, že keď sa budem pravidelne stretávať s Božím ľudom, uzdraví to moje citové rany a získam rodinu, ktorú tak potrebujem. Ďalej som duchovne napredoval a v roku 1991 som bol pokrstený ako Jehovov svedok.

Kedysi som bol zatrpknutý, despotický a násilnícky. Ale Božie Slovo úplne zmenilo môj život. Teraz sa s každým, kto je ochotný počúvať, delím o biblické posolstvo. Hovorím s ľuďmi o pokoji. Už 23 rokov mám výsadu robiť to vo zvýšenej miere ako služobník celým časom.

Istý čas som pracoval ako dobrovoľník v pobočke Jehovových svedkov v Mexiku. Tam som spoznal Claudiu, dynamickú mladú kresťanku, a v roku 1999 sme sa vzali. Som Jehovovi veľmi vďačný za túto vernú partnerku.

Slúžili sme spolu v zbore, ktorý používa mexický posunkový jazyk, a pomáhali sme nepočujúcim spoznať Jehovu. Neskôr sme boli pozvaní presťahovať sa do Belize, aby sme vyučovali z Biblie tamojších ľudí. Hoci tu žijeme oveľa skromnejšie, máme všetko, čo potrebujeme, aby sme boli šťastní. Za nič by sme to nevymenili.

Časom moja mama začala opäť študovať Bibliu a dala sa pokrstiť. Aj môj starší brat s manželkou a deťmi sú už Jehovovi svedkovia. A niektorí moji starí známi, ktorým som rozprával o Božom Kráľovstve, teraz už tiež slúžia Jehovovi.

Žiaľ, niektorí moji príbuzní už nežijú, pretože svoju násilnícku povahu nezmenili. Aj ja by som zrejme skončil tak ako oni, keby som sa nezmenil. Som vďačný Jehovovi, že ma pritiahol k sebe a tiež k svojim služobníkom — k ľuďom, ktorí ma trpezlivo a láskavo učili uplatňovať v živote biblické zásady.