Prísaha sa definuje ako „slávnostné potvrdenie pravdivosti niečoho alebo sľúbenie niečoho, volanie Boha za svedka pravdy“. Môže mať ústnu alebo písomnú podobu.

Niektorí si možno myslia, že prisahať je nesprávne, lebo Ježiš povedal: „Vôbec neprisahajte... Nech vaše ‚áno‘ znamená áno, vaše ‚nie‘ nie, lebo to, čo je navyše, pochádza od toho zlého.“ (Mat. 5:33–37) Samozrejme, Ježiš vedel, že niektorí Boží služobníci v minulosti prisahali a že to od Izraelitov v určitých situáciách vyžadoval aj mojžišovský Zákon. (1. Mojž. 14:22, 23; 2. Mojž. 22:10, 11) Vedel tiež, že aj sám Jehova niekedy prisahal. (Hebr. 6:13–17) Teda Ježiš tým nechcel povedať, že by sme nemali nikdy prisahať. Skôr nás chcel varovať, aby sme neprisahali zbytočne alebo vtedy, keď ide o nepodstatné veci. Jehova od nás očakáva, že vždy dodržíme svoje slovo.

Čo by si mal robiť, ak od teba niekto žiada, aby si prisahal? Najprv si premysli, či dokážeš splniť to, čo sľúbiš. Ak to nedokážeš, radšej neprisahaj. V Božom Slove sa píše: „Lepšie je nesľubovať ako sľúbiť a nesplniť.“ (Kaz. 5:5) Zamysli sa aj nad biblickými zásadami, ktoré sa týkajú danej prísahy, a potom sa rozhodni podľa svojho vyškoleného svedomia. Ktoré zásady by si mohol vziať do úvahy?

Niektoré prísahy nie sú v rozpore s Božou vôľou. Napríklad keď Jehovovi svedkovia vstupujú do manželstva, dávajú si sľuby, ktoré sú určitou formou prísahy. Ženích aj nevesta si pred Bohom a svedkami sľubujú, že budú jeden druhého milovať, budú sa o seba navzájom starať a jeden druhého si vážiť, a to „po celý čas, keď [budú] spolu žiť“. (Niektorí možno nepovedia presne tieto slová, ale aj tak dávajú svoj sľub pred Bohom.) Potom sú vyhlásení za manželov a ich manželstvo má byť zväzkom na celý život. (1. Mojž. 2:24; 1. Kor. 7:39) Tieto sľuby sú vhodné a sú v súlade s Božou vôľou.

Niektoré prísahy sú v rozpore s Božou vôľou. Pravý kresťan by napríklad nikdy neprisahal, že vezme do ruky zbraň a bude brániť svoju krajinu ani že sa vzdá svojej viery v Boha. Keby to urobil, porušil by Božie zákony. Kresťania nesmú byť „časťou sveta“, a preto sa nezapájajú do jeho sporov a vojenských konfliktov. (Ján 15:19; Iz. 2:4; Jak. 1:27)

 Niektoré prísahy sú vecou svedomia. Skôr ako sa rozhodneme, či budeme prisahať alebo nie, mali by sme sa dôkladne zamyslieť nad Ježišovou radou: „Splácajte… cisárove veci cisárovi, ale Božie veci Bohu.“ (Luk. 20:25)

Môže sa stať, že kresťan žiada o občianstvo alebo o vydanie cestovného pasu a zistí, že bude musieť prisahať vernosť štátu. Keby táto prísaha zahŕňala niečo, čo je jasne v rozpore s Božím zákonom, jeho biblicky školené svedomie by mu nedovolilo zložiť túto prísahu. Ale vládni úradníci mu možno dovolia upraviť znenie prísahy tak, aby bola v súlade s jeho svedomím.

Takéto upravené znenie prísahy môže byť v súlade so zásadou z Rimanom 13:1, kde sa píše: „Nech sa každý podriaďuje vládnucej moci.“ Teda kresťan možno príde k záveru, že nie je nič zlé na tom, keď sľúbi niečo, čo od neho Boh aj tak vyžaduje.

Svedomie zohráva dôležitú úlohu aj vtedy, keď máš pri prísahe použiť nejaký predmet alebo urobiť nejaké gesto. Starovekí Rimania a Skýti prisahali na svoj meč, ktorý bol symbolom boha vojny, a tým zaručovali, že hovoria pravdu. Gréci zase pri prísahe dvíhali ruku k nebu. Tým uznávali, že existuje nejaká božská moc, ktorá pozoruje, čo ľudia hovoria a robia, a ktorej sa za to budú zodpovedať.

Samozrejme, Jehovov svedok by neprisahal na štátny symbol spojený s falošným uctievaním. Ale čo ak ťa na súde požiadajú, aby si položil ruku na Bibliu a prisahal, že budeš hovoriť pravdu? Možno sa rozhodneš, že to urobíš, lebo v Biblii sa píše o viacerých verných Božích služobníkoch, ktorí pri prísahe urobili nejaké gesto. (1. Mojž. 24:2, 3, 9; 47:29–31) Je dôležité pamätať na to, že keď zložíš takú prísahu, sľubuješ tým pred Bohom, že budeš hovoriť pravdu. Musíš byť pripravený pravdivo odpovedať na akúkoľvek otázku, ktorú dostaneš.

Vzťah s Jehovom je pre nás veľmi cenný. Preto keď od nás niekto žiada, aby sme prisahali, mali by sme sa pomodliť a zvážiť, či tá prísaha nie je v rozpore s naším svedomím ani s biblickými zásadami. A keď sa rozhodneš prisahať, musíš to potom aj dodržať. (1. Petra 2:12)