Narodil som sa v roku 1955 ako najmladší z troch chlapcov. Vyrastal som neďaleko južného pobrežia Fínska v oblasti, kde je dnes mesto Vantaa.

Moja mama sa stala Jehovovou svedkyňou niekoľko rokov predtým, ako som sa narodil. No otec bol veľmi proti pravde a mame nedovolil, aby s nami študovala a brala nás na zhromaždenia. O Jehovovi nás preto učila len vtedy, keď nebol doma.

Už odmalička som chcel stáť na Jehovovej strane. Raz, keď som mal sedem, som v škole odmietol zjesť verilättyjä, čo sú fínske krvavé palacinky. Učiteľku to úplne vytočilo a za každú cenu ich chcela do mňa dostať. Jednou rukou mi stlačila líca, aby mi otvorila ústa, a druhou sa snažila vtlačiť mi do nich vidličku s kúskom palacinky. Ale mne sa podarilo vyraziť jej tú vidličku z ruky.

Keď som mal 12, môj otec zomrel. Odvtedy som už mohol chodiť na zhromaždenia. Bratia v zbore boli veľmi láskaví a venovali sa mi. A to mi pomohlo robiť duchovný pokrok. Každý deň som si začal čítať Bibliu a s nadšením študovať naše  publikácie. Vďaka tomu som sa dal v 14 rokoch pokrstiť. Bolo to 8. augusta 1969.

Krátko po skončení školy som začal s pravidelnou priekopníckou službou. Už o pár týždňov som sa presťahoval do mesta Pielavesi, kde bolo potrebných viac zvestovateľov.

Tam som sa zoznámil s mojou milovanou manželkou Sirkkou. Zaujalo ma, aká je skromná a ako miluje Jehovu. Nezáležalo jej na tom, aby ju druhí obdivovali, ani netúžila mať pohodlný život. Obaja sme chceli naplno slúžiť Jehovovi a boli sme preňho ochotní robiť čokoľvek. Zobrali sme sa 23. marca 1974. Namiesto svadobnej cesty sme odišli do malého mesta Karttula, kde bolo potrebných ešte viac zvestovateľov ako v Pielavesi.

Už od začiatku nášho manželstva sme videli, že Jehova sa o nás postará, keď budeme dávať Kráľovstvo na prvé miesto. (Mat. 6:33) Napríklad v Karttule sme nemali auto. Spočiatku sme používali bicykle. No boli tam tuhé zimy a náš obvod bol obrovský, preto sme auto potrebovali. Ale nemohli sme si ho dovoliť.

Jedného dňa nás z ničoho nič prišiel navštíviť môj starší brat. Ponúkol nám svoje auto. Poistka už bola zaplatená a jediné, čo sme museli platiť my, bol benzín. A tak sme mali na čom jazdiť.

Jehova nám tým ukázal, že sa postará o to, čo budeme potrebovať, pretože je to jeho zodpovednosť. Našou úlohou bolo dávať Kráľovstvo na prvé miesto.

Keď sme boli v roku 1978 na priekopníckej škole, jeden z našich inštruktorov, Raimo Kuokkanen, a nás povzbudil, aby sme si vyplnili prihlášku do Gileádu. Preto sme sa začali učiť po anglicky. No v roku 1980 nás pozvali do fínskeho Bételu, a tak sme si prihlášku nestihli dať. Okrem toho v tom čase bételitov do  Gileádu ani nepozývali. Ale chceli sme slúžiť tam, kde chce Jehova, a nie tam, kde by to vyhovovalo nám. A tak sme to pozvanie prijali. No ďalej sme sa učili po anglicky, keby sme niekedy v budúcnosti mali možnosť ísť do Gileádu.

O niekoľko rokov vedúci zbor rozhodol, že do Gileádu môžu ísť aj bételiti. Hneď sme si vyplnili prihlášky. No nebolo to preto, žeby sa nám v Bételi nepáčilo. To určite nie! Len sme sa chceli dať k dispozícii a slúžiť tam, kde je to viac potrebné, ak nás bratia pozvú. A naozaj nás pozvali. Absolvovali sme 79. triedu, ktorú sme slávnostne ukončili v septembri 1985. Boli sme pridelení do Kolumbie.

V Kolumbii sme najprv slúžili v pobočke. Svoju prácu som sa snažil robiť najlepšie, ako som vedel. Ale po roku som cítil, že potrebujeme zmenu. A tak som o ňu bratov požiadal. Bolo to prvý aj poslednýkrát v živote. Poslali nás ako misionárov do mesta Neiva v regióne Huila.

Službu som mal vždy rád. Ešte ako priekopník vo Fínsku som často slúžil od rána do večera. Aj so Sirkkou sme v službe trávili celé dni. A keď sme slúžili vo vzdialenom obvode, niekedy sme spali v aute. To nám ušetrilo čas a hneď ráno sme mohli ísť do služby.

Keď sme začali slúžiť ako misionári, opäť sme cítili nadšenie zo služby, aké sme mávali predtým. Náš zbor pekne rástol a miestni bratia a sestry boli úctiví, láskaví a vďační.

Neďaleko od Neivy boli mestá, kde neboli žiadni svedkovia. Veľmi mi záležalo na tom, aby sa dobrá správa dostala aj tam. Ale pre cudzincov to tam bolo nebezpečné, lebo v tej oblasti prebiehala partizánska vojna. Preto som sa modlil, aby niekto z tých miest spoznal pravdu. Myslel som si, že ten človek by musel žiť v Neive. A tiež som sa modlil, aby bol po krste taký duchovne silný, že sa vráti do svojho mesta a bude tam zvestovať. No mohol som vedieť, že Jehova to vyrieši oveľa lepšie.

Krátko nato som začal študovať s mladým mužom, ktorý sa volal Fernando González. Býval v Algecirase, v jednom z tých miest, kde neboli žiadni svedkovia. Pracoval v Neive a každý týždeň tam dochádzal viac ako 50 kilometrov. Na každé štúdium bol dobre pripravený a hneď začal chodiť na všetky zhromaždenia. Od prvého štúdia sa stretával s ľuďmi vo svojom meste a hovoril im, čo sa z Biblie naučil.

Po pol roku, v januári 1990, sa dal pokrstiť. Nejaký čas nato začal s pravidelnou priekopníckou. Keďže teraz už v Algecirase bol svedkom niekto miestny, bolo bezpečnejšie, aby tam pobočka poslala  zvláštnych priekopníkov. Vo februári 1992 tam vznikol zbor.

No Fernando nezvestoval len vo svojom meste. Po svadbe sa s manželkou Olgou presťahovali do mesta San Vicente del Caguán, kde tiež neboli žiadni svedkovia. Pomohli tam založiť zbor. V roku 2002 začali s krajskou službou a sú v nej až dodnes.

Jeho príbeh ma naučil, aké dôležité je modliť sa o konkrétne veci, ktoré súvisia s našimi teokratickými úlohami. To, čo nedokážeme my, nie je žiadny problém pre Jehovu. Veď je to jeho žatva, nie naša. (Mat. 9:38)

V roku 1990 sme boli pridelení do krajskej služby. Naším prvým krajom bolo hlavné mesto Bogotá. Neboli sme zvyknutí na život v takom rušnom veľkomeste. Sme len obyčajní ľudia, v ničom nevynikáme, a preto sme sa na tú úlohu necítili. Ale splnil sa na nás Jehovov sľub z Filipanom 2:13, kde sa píše: „Boh vás posilňuje a dáva vám túžbu i silu konať to, čo sa mu páči.“

Neskôr sme dostali kraj v oblasti Medellínu, ktorý som spomínal v úvode. Pouličné násilie tu bolo také bežné, že ľudia sa už nad tým ani nepozastavovali. Napríklad raz, keď som bol na jednom biblickom štúdiu, sa pred domom strhla prestrelka. Už som sa išiel hodiť na zem, ale záujemca bez mihnutia oka ďalej čítal odsek. Keď ho dočítal, ospravedlnil sa a vyšiel von. O chvíľu sa vrátil späť s dvoma malými chlapcami a pokojne povedal: „Prepáč, musel som skočiť po deti.“

Ale zažili sme aj iné nebezpečné situácie. Raz sme boli v službe z domu do domu a zrazu za mnou pribehla Sirkka, bledá ako stena. Povedala, že niekto na ňu strieľal. Vystrašilo ma to. No neskôr sme zistili, že ten strelec nemieril na ňu, ale na muža, ktorý išiel okolo nej.

Po čase sme sa s pouličným násilím naučili žiť. Pomáhal nám v tom príklad miestnych bratov a sestier, ktorí takéto a aj horšie situácie zvládali. Povedali sme si, že keď Jehova pomáha im, pomôže aj nám. Vždy sme poslúchali to, čo nám radili starší. Snažili sme sa byť opatrní a ostatné sme nechali v Jehovových rukách.

Ale nie vždy to bolo také vážne, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Napríklad raz, keď som prichádzal k jednému domu, začul som, ako po sebe kričia dve ženy. Chcel som ísť preč, pretože som nemal chuť počúvať niečiu hádku, ale domáca pani ma pozvala k sebe na dvor. Vysvitlo, že sa to „hádali“ dva papagáje, ktoré napodobňovali susedov.

V roku 1997 som dostal novú úlohu. Bol som vymenovaný za inštruktora školy služobného vzdelávania. b Teokratické školy som si vždy veľmi cenil. Ale ani by mi nenapadlo, že raz budem na nejakej vyučovať.

Neskôr som slúžil ako oblastný dozorca. Ale keď sa táto úloha zrušila, vrátil som sa do krajskej služby. Takže viac ako 30 rokov som mohol slúžiť ako inštruktor a krajský starší. Táto práca bola veľmi odmeňujúca, ale nie vždy išlo všetko ako po masle. Vysvetlím to.

Som silná osobnosť a v rôznych náročných situáciách to bola výhoda. Ale občas to bolo skôr na škodu. Napríklad niekedy som sa až príliš energicky snažil riešiť nejaké veci v zbore. Raz sa stalo, že som bratom ráznejšie vysvetľoval, že majú byť k druhým láskaví a rozumní. No iróniou bolo, že práve v tej chvíli mi tieto vlastnosti chýbali. (Rim. 7:21–23)

Niekedy som kvôli svojim chybám zo seba dosť sklamaný. (Rim. 7:24) Pamätám si, ako som raz Jehovovi povedal, že najlepšie by bolo, keby som s misionárskou službou skončil a vrátil sa späť do Fínska. V ten večer sme mali zhromaždenie. To, čo som tam počul, ma presvedčilo, že mám zostať a ďalej na sebe pracovať. Na to, ako mi vtedy Jehova na moju modlitbu odpovedal, nikdy nezabudnem. A som mu veľmi vďačný, ako mi s láskou pomáhal prekonávať moje slabosti.

So Sirkkou sme Jehovovi nesmierne vďační za to, že sme mohli stráviť väčšinu života v službe celým časom. A tiež mu ďakujem za úžasnú manželku, ktorá ma celé roky verne a s láskou podporuje.

Čoskoro budem mať 70 a už nebudem môcť slúžiť ako krajský starší ani vyučovať ako inštruktor celým časom. Ale nie som z toho smutný. Prečo? Pretože som presvedčený, že Jehovovi najlepšie prinášame chválu tým, keď mu pokorne slúžime a chválime ho zo srdca plného lásky a vďačnosti. (Mich. 6:8; Mar. 12:32–34) A na to človek nemusí byť stredobodom pozornosti.

Keď sa obzriem späť na všetky tie úlohy, ktoré som dostal, uvedomujem si, že to nebolo preto, že by som bol lepší ako druhí alebo mal nejaké výnimočné schopnosti. Ani zďaleka! Dostal som ich len vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti. A zvládol som ich len s jeho pomocou. Jehova ma používal aj napriek mojim chybám. A tak vďaka mojim slabostiam vynikla jeho sila. (2. Kor. 12:9)