MAL som 12 rokov, keď som si prvýkrát uvedomil, že sa môžem s druhými podeliť o niečo cenné. Bol som na zjazde a jeden brat sa ma opýtal, či by som chcel chodiť do služby. „Áno,“ odpovedal som, hoci som predtým v službe nikdy nebol. Dal mi pár brožúrok o Božom Kráľovstve a išli sme do obvodu. Povedal mi: „Ty si zober túto stranu ulice, ja si vezmem tú druhú.“ Bol som nervózny, ale na moje prekvapenie sa mi zakrátko minuli všetky brožúrky. Ukázalo sa, že mnohí jednotlivci sa zaujímajú o cenné posolstvo, ktoré som im prinášal.

Narodil som sa v roku 1923 v Chathame v anglickom grófstve Kent. Svet, v ktorom som vyrastal, bol plný sklamaných ľudí. Veľká vojna nezmenila svet k lepšiemu, ako to mnohí očakávali. Moji rodičia boli sklamaní aj z duchovných baptistickej cirkvi, ktorým očividne išlo len o vlastné záujmy. Keď som mal deväť, mama začala chodiť na zhromaždenia Medzinárodného združenia Bádateľov Biblie. Členovia tohto združenia krátko predtým prijali meno Jehovovi svedkovia. Jedna sestra sa venovala nám deťom a študovala s nami Bibliu a knihu Harfa Božia. To, čo som sa dozvedal, sa mi veľmi páčilo.

Počas dospievania som sa s ľuďmi rád rozprával o nádeji z Božieho Slova. Hoci som často chodil do služby z domu do domu sám, spolupracoval som aj s inými a učil sa od nich. Spomínam si, ako som raz išiel s jedným starším bratom na bicykli do obvodu. Prechádzali sme okolo nejakého kňaza a ja som utrúsil: „Pozri, cap.“ Brat sa zastavil a navrhol mi, aby sme si sadli na neďaleké brvno. Opýtal sa ma: „Dal ti niekto právo rozhodovať, kto je cap? Buď šťastný, že sa môžeš s ľuďmi deliť o dobré posolstvo, a súd nechaj na Jehovu.“ V tých začiatkoch som sa o šťastí z dávania veľa naučil. (Mat. 25:31–33; Sk. 20:35)

Od iného staršieho brata som sa naučil, že na to, aby sme prežívali šťastie vyplývajúce z dávania, niekedy musíme trpezlivo znášať ťažkosti. Raz ma pozval k sebe domov na malé občerstvenie. Jeho manželka nemala rada Jehovových svedkov, a keď zistila, že bol v službe, tak sa nazlostila, že po nás začala hádzať balíčky čaju. On sa však nedal vyprovokovať a pokojne vrátil čaj na miesto. Po niekoľkých rokoch bol za svoju trpezlivosť odmenený, keď sa jeho žena dala pokrstiť.

 Moja túžba deliť sa o nádej do budúcnosti rástla, a tak som sa v marci 1940 dal spolu s mamou v Doveri pokrstiť. V septembri 1939, keď som mal 16, vyhlásila Británia Nemecku vojnu. V júni 1940 som spred nášho domu pozoroval tisíce traumatizovaných vojakov, ktorí sa viezli na korbách nákladných áut. Vracali sa z bitky pri Dunkerque. V očiach sa im zračila beznádej a ja som im veľmi túžil povedať o Božom Kráľovstve. Neskôr v tom istom roku sa začalo intenzívne bombardovanie Británie. Každú noc som sa pozeral, ako nad nami prelietavajú eskadry nemeckých bombardérov. Prenikavý hvizd padajúcich bômb vyvolával hrôzu. Keď sme ráno vyšli von, videli sme, že niektoré časti mesta boli úplne zničené. Vtedy som si ešte viac uvedomil, že mojou jedinou nádejou je Kráľovstvo.

V roku 1941 nastal v mojom živote obrat, ktorý viedol k tomu, že som nakoniec prežil taký šťastný život. Pracoval som v Kráľovskej lodenici v Chathame, kde som sa učil za lodného tesára. Bolo to žiadané zamestnanie s mnohými výhodami. Jehovovi služobníci už dlho vedeli, že sa nemajú zapájať do vojenských konfliktov medzi národmi. Asi v roku 1941 sme si uvedomili, že by sme nemali pracovať v zbrojnom priemysle. (Ján 18:36) A keďže v lodenici, kde som robil, sa vyrábali ponorky, rozhodol som sa, že z nej odídem a začnem slúžiť celým časom. Mojím prvým pôsobiskom sa stalo malebné mestečko Cirencester v kraji Cotswolds.

Po dosiahnutí 18 rokov som bol odsúdený na deväť mesiacov väzenia, pretože som odmietol nastúpiť vojenskú službu. Bol to hrozný pocit, keď sa za mnou prvýkrát zabuchli dvere cely a zostal som sám. Čoskoro sa ma však dozorcovia a spoluväzni začali vypytovať, za čo som tam, a ja som im rád vysvetľoval, čomu verím.

Po mojom prepustení ma bratia poprosili, aby som sa pripojil k Leonardovi Smithovi *, s ktorým sme potom začali slúžiť v rôznych mestách v našom domovskom grófstve Kent. V rokoch 1944 a 1945 dopadlo na Kent viac ako tisíc bezpilotných prúdových lietadiel plných výbušnín. Nad týmto územím totiž viedla letecká trasa medzi Európou okupovanou nacistami a Londýnom. Tieto lietadlá ľudia nazývali bzučiace bomby, pretože vydávali zvuk podobný letiacemu  chrobákovi. Naháňali hrôzu, lebo keď sme počuli, že lietadlu zhasol motor, vedeli sme, že o niekoľko sekúnd spadne a vybuchne. V tom čase sme študovali s jednou päťčlennou rodinou a niekedy sme sedeli pod železným stolom, ktorý nás mal chrániť, keby sa dom zrútil. Časom boli všetci pokrstení.

Po vojne som dva roky slúžil ako priekopník na juhu Írska. Boli sme prekvapení, ako veľmi sa Írsko líši od Anglicka. Ponúkali sme naše časopisy na ulici a chodili sme z domu do domu. Hovorili sme, že sme misionári a pýtali sa na ubytovanie. No v tejto silno katolíckej krajine to nebol práve najlepší nápad. Keď sa nám jeden muž vyhrážal násilím, sťažoval som sa policajtovi. Ale ten iba povedal: „A čo ste čakali?“ Bolo neuveriteľné, aký veľký vplyv tu majú kňazi. Dokázali zariadiť, že ľudia, ktorí si vzali naše knihy, boli prepustení z práce a my sme zasa niekoľkokrát prišli o ubytovanie.

Čoskoro sme sa naučili, že keď sa presťahujeme na nové miesto, najlepšie je zájsť na bicykli čo najďalej a začať so službou tam, kde pôsobí iný kňaz. Ľudí v susedstve sme navštívili až nakoniec. V Kilkenny sme s jedným mladíkom študovali trikrát do týždňa, a to napriek vyhrážkam rozzúreného davu. Tak rád som učil ľudí z Biblie, že som sa rozhodol podať si prihlášku do Gileádu, biblickej školy spoločnosti Watchtower.

Po päťmesačnom školení v štáte New York som bol spolu s tromi ďalšími absolventmi poverený slúžiť na malých ostrovoch v Karibskom mori. V novembri 1948 sme vyplávali z New Yorku na palube 18-metrového škuneru Sibia. Nikdy predtým som sa po mori neplavil, takže to bol pre mňa vzrušujúci zážitok. Jeden z nás, Gust Maki, bol skúseným kapitánom. Naučil nás niektoré námornícke zručnosti, napríklad vyťahovať a spúšťať rôzne plachty, udržiavať kurz podľa kompasu a plaviť sa proti vetru. Niekoľkokrát nás zastihla nebezpečná búrka, ale vďaka Gustovým skúsenostiam sme sa po 30 dňoch šťastne dostali až na Bahamy.

Po niekoľkých mesiacoch služby na malých bahamských ostrovoch sme zdvihli kotvy a vyplávali smerom k Záveterným a Náveterným ostrovom. Tie sa tiahnu v dĺžke asi 800 kilometrov od Portorika a Panenských ostrovov až k Trinidadu. Päť rokov sme slúžili najmä na odľahlých ostrovoch, kde neboli žiadni svedkovia. Niekedy sme celé týždne nemali možnosť poslať alebo dostať poštu. Boli sme však šťastní, že môžeme oznamovať „Jehovovo slovo... medzi ďalekými ostrovmi“. (Jer. 31:10)

Zakaždým, keď sme zakotvili v nejakej zátoke, náš príchod vyvolal medzi dedinčanmi veľký rozruch. Zbehli sa na móle, aby zistili, kto prišiel. Niektorí ešte nikdy nevideli škuner ani belochov. Títo ostrovania boli veľmi priateľskí, verili v Boha a dobre poznali Bibliu. Často nám prinášali čerstvé ryby, avokáda a arašidy. Na našej lodi bolo málo miesta na spanie, varenie či pranie, ale vždy sme to nejako zvládli.

 Keď sme priplávali k brehu, celý deň sme navštevovali miestnych obyvateľov a pozývali ich na biblickú prednášku. Za súmraku sme potom zazvonili na lodný zvon. Bolo úžasné pozorovať, ako ľudia schádzajú k brehu a ich olejové lampy sa v tme trblietajú ako hviezdy. Niekedy ich prišlo aj sto. Zostávali s nami dlho do noci a dávali nám mnoho otázok. Radi spievali, a tak sme odpísali slová niektorých piesní Kráľovstva a rozdali im ich. Snažili sme sa spievať najlepšie, ako sme vedeli, a oni sa k nám pridávali. Znelo to nádherne. Boli to krásne časy!

Niektorí záujemcovia, s ktorými sme študovali, odchádzali po štúdiu s nami a pripojili sa k štúdiu, ktoré sme mali s ďalšou rodinou. Hoci sme po niekoľkých týždňoch museli ísť ďalej, tých najpokročilejších záujemcov sme poprosili, aby pokračovali v štúdiu s ostatnými, dokiaľ sa nevrátime. Bolo príjemné vidieť, ako vážne brali niektorí z nich svoju úlohu.

Mnohé z týchto ostrovov sú dnes rušnými turistickými strediskami, ale vtedy to boli nedotknuté miesta s modrými lagúnami, piesočnatými plážami a palmami. Medzi ostrovmi sme sa obyčajne presúvali v noci. Okolo lode šantili delfíny a jediný zvuk, ktorý sme počuli, bolo špliechanie vody, keď prova rozrážala hladinu. Mesačný svit vytváral na pokojnom mori striebristý, trblietavý pás, tiahnuci sa až k obzoru.

Po piatich rokoch služby na ostrovoch sme priplávali na Portoriko, aby sme vymenili škuner za motorovú loď. Po príchode som stretol krásnu misionárku Maxine Boydovú a zamiloval som sa do nej. Už od detstva bola horlivou zvestovateľkou. Neskôr slúžila ako misionárka v Dominikánskej republike, ale v roku 1950 ju katolícka vláda z krajiny vypovedala. Ako člen lodnej posádky som na Portoriku smel zostať len jeden mesiac. Čoskoro som mal opäť vyplávať na ostrovy a byť na cestách niekoľko rokov. Preto som si povedal: Ronald, ak to dievča chceš, musíš konať rýchlo. Po troch týždňoch som ju požiadal o ruku a po ďalších troch týždňoch sme sa vzali. S Maxine sme boli vymenovaní za misionárov na Portoriku, takže na novej lodi som nikdy nevyplával.

V roku 1956 sme začali s krajskou službou. Hoci mnohí bratia a sestry boli chudobní, veľmi radi sme ich navštevovali. Napríklad v dedine Potala Pastillo žili dve veľké rodiny svedkov a deťom som vždy hrával na flaute. Jedného dievčatka, ktoré sa volalo Hilda, som sa opýtal, či by chcela s nami chodiť do služby. Odpovedala: „Chcela by som, ale nemôžem. Nemám topánočky.“ A tak sme jej jedny topánky kúpili, aby mohla chodiť s nami. Keď sme boli s Maxine v roku 1972 na návšteve v brooklynskom Bételi, prišla za nami jedna sestra. Práve skončila školu Gileád a pripravovala sa na odchod do Ekvádoru. Povedala nám: „Asi ma nespoznávate, však? Ja som to dievčatko z Pastilla, čo nemalo topánky.“ Bola to Hilda! Od radosti sme sa rozplakali.

V roku 1960 sme dostali pozvanie slúžiť v portorickej pobočke, ktorá bola v malom dvojposchodovom dome v štvrti Santurce v meste San Juan. Zozačiatku som väčšinu práce robil ja a Lennart Johnson. On a jeho manželka boli prvými Jehovovými svedkami v Dominikánskej republike. Na Portoriko prišli v roku 1957. Maxine neskôr vybavovala objednávky na predplatné časopisov. Každý týždeň ich vybavila viac ako tisíc. Robila to veľmi rada, lebo myslela na všetkých tých ľudí, ktorí vďaka tomu dostávali duchovný pokrm.

Službu v Bételi mám rád, lebo umožňuje viesť život plný dávania. Ale nie je to vždy ľahké. Napríklad keď sa v roku 1967 konal na Portoriku prvý medzinárodný zjazd, mal som povinností vyše hlavy. Na zjazde sa zúčastnil aj Nathan Knorr, ktorý v tom čase viedol činnosť Jehovových svedkov. Mylne sa domnieval, že som nezabezpečil dopravu pre misionárov, ktorí prišli na zjazd, hoci som to urobil. Dôrazne ma upozornil, aby som si veci lepšie zorganizoval, a povedal mi, že som ho sklamal. Nechcel som sa s ním hádať, ale bol som z toho dosť dlho rozladený a cítil som sa ukrivdený. Keď sme však s Maxine  najbližšie stretli brata Knorra, pozval nás k sebe na jedlo.

Z Portorika sme niekoľkokrát navštívili moju rodinu v Anglicku. V čase, keď sme sa s mamou dali pokrstiť, otec pravdu neprijal. Mama však často poskytovala v našom dome ubytovanie hosťujúcim rečníkom z Bételu. Otec tak mohol vidieť, že títo bratia, ktorí slúžia v Bételi ako dozorcovia, sú veľmi pokorní. Tým sa líšili od duchovných, ktorými bol otec už celé roky znechutený. Nakoniec sa dal v roku 1962 pokrstiť.

V roku 2011 moja drahá Maxine zomrela. Veľmi sa teším, keď bude vzkriesená a opäť ju uvidím. Je to krásna vyhliadka! Prežili sme spolu 58 rokov a videli sme, ako počet Jehovových svedkov na Portoriku vzrástol z asi 650 na 26 000. V roku 2013 sa portorická pobočka zlúčila s pobočkou v Spojených štátoch a bratia ma požiadali, aby som slúžil v Bételi vo Wallkille. Po šesťdesiatich rokoch na Portoriku som mal pocit, že na tento ostrov patrím rovnako ako malá stromová žabka, ktorej sa podľa zvukov vydávajúcich po zotmení hovorí coquí. Ale nastal čas, aby som išiel ďalej.

Som rád, že môžem stále slúžiť Bohu. Teraz mám vyše 90 rokov a mojou prácou je duchovne povzbudzovať členov rodiny Bétel. Ktosi povedal, že od príchodu do Wallkillu som vykonal už viac ako 600 pastierskych návštev. Niektorí za mnou prichádzajú preto, aby sa porozprávali o svojich osobných či rodinných problémoch alebo ma prosia o radu, ako zvládať službu v Bételi. Niekedy za mnou prichádzajú po radu mladomanželia. Ďalší sa dozvedeli, že budú z Bételu odchádzať. Každého si vypočujem, a keď je to vhodné, zvyknem povedať: „‚Boh miluje radostného darcu.‘ Snaž sa konať svoju prácu s radosťou, veď to robíš pre Jehovu.“ ​(2. Kor. 9:7)

Kľúč ku šťastiu v Bételi je rovnaký ako všade inde: Nesmieš stratiť zo zreteľa, prečo je tvoja služba dôležitá. Každá práca v Bételi je svätá služba. Prispievame ňou k tomu, aby „verný a rozvážny otrok“ mohol poskytovať duchovný pokrm bratom a sestrám na celom svete. (Mat. 24:45) Nech slúžime Jehovovi kdekoľvek, všade mu môžeme prinášať chválu. Plňme si teda svoje úlohy s radosťou, lebo „Boh miluje radostného darcu“.