„TY SI ale krutý otec,“ vyčítal mi dôstojník KGB. * „Opustil si tehotnú manželku a malú dcérku. Kto ich bude živiť a starať sa o ne? Prestaň so svojou vierou a bež domov!“ Odpovedal som: „Ja som svoju rodinu neopustil. Vy ste ma zatkli! A za čo?“ Dôstojník odsekol: „Hocijaký zločin je lepší než byť Jehovovým svedkom.“

Táto výmena názorov sa odohrala v roku 1959 vo väzení v ruskom meste Irkutsk. Dovoľte mi, aby som vám porozprával, prečo sme boli s manželkou Marijou ochotní „trpieť pre spravodlivosť“ a ako nás Jehova za vernosť odmenil. (1. Petra 3:13, 14)

Narodil som sa v roku 1933 v ukrajinskej dedinke Zolotnyky. V roku 1937 nás navštívili teta a ujo, ktorí žili vo Francúzsku. Boli Jehovovými svedkami a nechali nám knihy Vláda a Vyslobodenie, ktoré vydala spoločnosť Watch Tower. Keď si otec tieto knihy prečítal, znova začal veriť v Boha. Žiaľ, v roku 1939 ťažko ochorel a pred smrťou mojej mame povedal: „Toto je pravda. Uč ju naše deti.“

Štátne orgány začali v apríli 1951 vysídľovať svedkov zo západnej časti Sovietskeho zväzu na Sibír. Zo západnej Ukrajiny vyhostili aj mňa s mamou a mladším bratom Grigorijom. Vlakom sme prešli viac než 6 000 kilometrov, až sme sa dostali do mesta Tulun. O dva týždne pricestoval do tábora v susednom meste Angarsk aj môj starší brat Bogdan. Dostal 25 rokov nútených prác.

S mamou a Grigorijom sme zvestovali v osadách okolo Tuluna. Museli sme však byť vynachádzaví. Pýtali sme sa napríklad: „Neviete o niekom, kto chce predať kravu?“ Keď sme natrafili na človeka, ktorý mal kravu na predaj, povedali sme, ako úžasne sú kravy vytvorené. O chvíľu sme už hovorili o Stvoriteľovi. Jedny noviny v tom čase o svedkoch napísali, že hoci sa pýtajú na kravy, v skutočnosti hľadajú ovečky. A my sme ich naozaj nachádzali! Bolo veľmi príjemné študovať Bibliu s pokornými a pohostinnými ľuďmi v tomto nepridelenom obvode. Dnes je v Tulune zbor s vyše 100 zvestovateľmi.

Moja manželka Marija spoznala pravdu na Ukrajine počas druhej svetovej vojny. Keď mala 18 rokov, začal ju obťažovať jeden príslušník KGB a za každú cenu sa ju snažil zviesť. Ona však jeho návrhy rázne odmietala. Jedného dňa sa vrátila domov a našla ho ležať vo svojej posteli. Hneď sa dala na útek. Rozzúrený sa jej vyhrážal, že ju dá zavrieť za to, že patrí k svedkom. V roku 1952 Mariju skutočne odsúdili na desať rokov väzenia. Cítila sa ako Jozef, ktorého za vernosť tiež uväznili. (1. Mojž. 39:12, 20) Vodič, ktorý ju viezol zo súdnej siene do väzenia, jej povedal: „Neboj sa. Mnoho ľudí si aj vo väzení zachová čistý štít.“ Tieto slová ju veľmi posilnili.

Od roku 1952 do roku 1956 bola Marija v pracovnom tábore pri ruskom meste Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Rozkázali jej klčovať stromy, aj keď bola treskúca zima. Trpelo tým jej zdravie, ale v roku 1956 ju prepustili a odišla do Tuluna.

Keď mi istý brat povedal, že do Tuluna prichádza akási sestra, nasadol som na bicykel a šiel som jej oproti na autobusovú zastávku, aby som jej pomohol s batožinou. Padla mi do oka, hneď ako som ju zbadal. Nebolo ľahké získať si jej srdce, ale podarilo sa mi to. Vzali sme sa v roku 1957 a o rok sa nám narodila dcérka Irina. Dlho som si ju však neužil. V roku 1959 ma zatkli za tlač biblickej literatúry. Pol roka som strávil na samotke. Aby som si zachoval vnútorný pokoj, stále som sa modlil, spieval piesne Kráľovstva a predstavoval si, ako by som zvestoval, keby som bol znova na slobode.

Raz na mňa vyšetrovateľ pri výsluchu vo väzení kričal: „Čoskoro vás všetkých rozdupeme ako myši!“ Odvetil som: „Ježiš povedal, že dobré posolstvo o Kráľovstve sa BUDE zvestovať všetkým národom a nikto tomu nezabráni.“ Nato vyšetrovateľ zmenil taktiku a snažil sa ma presvedčiť, aby som sa vzdal svojej viery, ako som opísal v úvode. Keď nezabrali ani hrozby, ani lákadlá, odsúdili ma na sedem rokov nútených prác v tábore pri meste Saransk. Cestou do tábora som sa dozvedel, že sa nám narodila druhá dcérka Oľga. Aj keď bola Marija a dcérky ďaleko, hrialo ma pri srdci, že sme zostali verní Jehovovi.

Marija chodila za mnou do Saranska raz za rok, aj keď cesta z Tuluna a späť trvala vlakom 12 dní. Vždy mi priniesla nové čižmy s najnovšími číslami Strážnej veže ukrytými v podpätkoch. Jedna jej návšteva bola pre mňa mimoriadne výnimočná — prišla aj s našimi dvoma dcérkami. Dokážete si predstaviť, aký som bol dojatý, keď som ich videl a mal ich pri sebe?!

V roku 1966 ma prepustili z pracovného tábora a všetci štyria sme sa presťahovali do mesta Armavir pri Čiernom mori. Tam sa nám narodili synovia Jaroslav a Pavel.

 Onedlho začali u nás príslušníci KGB robiť domové prehliadky. Biblickú literatúru hľadali všade, dokonca aj v krmive pre kravy. Raz, keď robili raziu, bolo veľmi horúco, a tak boli celí spotení a zaprášení. Mariji ich prišlo ľúto. Vedela, že len poslúchajú rozkazy. Preto ich ponúkla kompótom, priniesla im kefu na šaty, lavór s vodou a uteráky. Neskôr prišiel ich náčelník a povedali mu, ako láskavo sme sa k nim zachovali. Pri odchode sa na nás usmial a zakýval nám. Tešili sme sa, keď sme videli, k čomu dobrému to vedie, keď sa snažíme „stále premáhať zlo dobrom“. (Rim. 12:21)

Razie nás však nezastavili. Ďalej sme zvestovali dobré posolstvo v Armavire a pomáhali sme tiež malej skupine zvestovateľov v neďalekom meste Kurganinsk. Som veľmi rád, že dnes je v Armavire šesť zborov a v Kurganinsku štyri.

Za tie roky boli aj obdobia, keď sme duchovne zoslabli. Ale sme vďační Jehovovi, že nás prostredníctvom verných bratov napravil a duchovne posilnil. (Žalm 130:3) Veľkou skúškou bolo aj to, keď do zborov prenikli agenti KGB bez toho, aby sme o tom vedeli, a my sme s nimi slúžili. Navonok boli horliví a boli aktívni v službe. Niektorí dokonca prijali zodpovedné úlohy v organizácii. Časom sme však spoznali ich pravú tvár.

V roku 1978 Marija znova otehotnela. Mala už 45 rokov a bola chorá na srdce. Preto sa lekári báli o jej život a snažili sa ju presvedčiť, aby si dala urobiť potrat. Ona to odmietla, a tak ju niekoľko lekárov začalo naháňať po celej nemocnici a chceli jej pichnúť injekciu, aby vyvolali predčasný pôrod. Marija chcela nenarodené dieťatko zachrániť, a preto ušla z nemocnice.

V tom čase sme od KGB dostali príkaz opustiť mesto. Presťahovali sme sa na dedinu pri meste Tallinn v Estónsku, ktoré bolo vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Na rozdiel od toho, čo očakávali lekári, Marija v Tallinne priviedla na svet zdravého chlapčeka Vitalija.

Neskôr sme sa presťahovali z Estónska do osady Nezlobnaja na juhu Ruska. Obozretne sme zvestovali dobré posolstvo v okolitých kúpeľných mestečkách, kam cestovali rekreanti z celej krajiny. Prichádzali sem so zdravotnými problémami a odchádzali s nádejou na večný život!

Našim deťom sme sa snažili vštepiť lásku k Jehovovi a túžbu slúžiť mu. Často sme si pozývali bratov, ktorí mali na ne dobrý vplyv. Pravidelne nás navštevoval napríklad môj brat Grigorij, ktorý v rokoch 1970 až 1995 slúžil ako cestujúci dozorca. Vždy sme sa naňho tešili, pretože mal veľký zmysel pre humor. S hosťami sme neraz hrali biblické hry a naše deti si veľmi obľúbili biblické príbehy.

V roku 1987 sa náš syn Jaroslav presťahoval do Rigy v Lotyšsku, kde mohol zvestovať slobodnejšie. Keď však odmietol nastúpiť na  vojenskú službu, odsúdili ho na rok a pol za mrežami, pričom vystriedal deväť väzníc. Vytrval okrem iného aj vďaka tomu, že som mu predtým rozprával, čo som vo väzení zažil ja. Neskôr začal s priekopníckou službou. V roku 1990 chcel náš syn Pavel, ktorý mal vtedy 19 rokov, priekopníčiť na Sachaline, ostrove severne od Japonska. Najprv sme nechceli, aby šiel. Na celom ostrove bolo iba 20 zvestovateľov a bolo to 9 000 kilometrov od nás. Ale časom sme súhlasili a bolo to správne rozhodnutie. Ľudia tam na dobré posolstvo reagovali veľmi pekne. O niekoľko rokov už bolo na ostrove osem zborov. Pavel slúžil na Sachaline do roku 1995. V tom čase nám doma zostal len najmladší syn Vitalij. Už od detstva veľmi rád čítal Bibliu. Ako 14-ročný začal s priekopníckou službou a dva roky som s ním priekopníčil aj ja. Bolo to krásne obdobie. V 19 rokoch od nás odišiel a začal slúžiť ako zvláštny priekopník.

V roku 1952 príslušník KGB povedal Mariji: „Buď sa vzdáš svojej viery, alebo pôjdeš na 10 rokov do basy. Keď odtiaľ vyjdeš, budeš stará a opustená.“ Všetko sa však vyvinulo celkom inak. Cítili sme lásku nášho verného Boha, Jehovu, našich detí a mnohých ďalších, ktorým sme mali tú česť pomôcť nájsť pravdu. S Marijou sme sa tešili, že sme mohli navštíviť miesta, kde slúžili naše deti. Stretli sme aj bratov a sestry, ktorým pomohli spoznať Jehovu, a videli sme, akí sú za to vďační.

V roku 1991 štátne orgány oficiálne uznali činnosť Jehovových svedkov. Po tomto rozhodnutí sa bratia pustili do služby s ešte väčším elánom. Náš zbor dokonca kúpil autobus, aby sme cez víkend mohli cestovať do okolitých miest a dedín.

Mám veľkú radosť, že Jaroslav s manželkou Aľonou a Pavel s manželkou Rajou slúžia v Bételi. Vitalij s manželkou Svetlanou sú v krajskej službe. Naša najstaršia dcéra Irina žije s rodinou v Nemecku. Jej manžel Vladimir a ich traja synovia slúžia ako zboroví starší. Naša dcéra Oľga žije v Estónsku a pravidelne mi telefonuje. Žiaľ, v roku 2014 moja drahá manželka Marija zomrela. Už sa neviem dočkať, kedy ju znova uvidím pri vzkriesení! Teraz žijem v meste Belgorod a miestni bratia ma veľmi podporujú.

Za tie roky služby Jehovovi som sa naučil, že zachovať si vernosť nie je ľahké, ale vnútorný pokoj, ktorým nás Jehova odmeňuje, je poklad nevyčísliteľnej hodnoty. Požehnania, ktorými nás s Marijou Jehova odmenil za to, že sme mu zostali verní, vysoko prevýšili všetky moje očakávania. Predtým než v roku 1991 padol Sovietsky zväz, tu bolo iba niečo vyše 40 000 zvestovateľov. Dnes je ich v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu vyše 400 000! Teraz mám 83 rokov a naďalej slúžim ako zborový starší. Jehova ma vždy podporoval a dával mi silu vytrvávať. Jehova ma skutočne bohato odmenil! (Žalm 13:5, 6)