Apoštol Pavol kresťanom v Tesalonike napísal: „Ak niekto neposlúchne to, čo sme napísali v tomto liste, označte si ho.“ (2. Tes. 3:14) V minulosti sme si mysleli, že je to pokyn pre starších. Ak bol v zbore niekto, kto sa odmietal riadiť biblickými zásadami napriek tomu, že ho starší opakovane usmerňovali, na zhromaždení mohol zaznieť varovný prejav. Po ňom zvestovatelia nemali s tým, kto bol označený, tráviť voľný čas.

Ale teraz tomu rozumieme inak. Pavlove slová sa očividne týkajú rozhodnutia, ktoré by mali za určitých okolností urobiť jednotliví kresťania. Takže nie je potrebné, aby starší predniesli varovný prejav. Prečo došlo k tejto zmene? Zamyslime sa nad kontextom Pavlových slov.

Pavol spomenul, že niektorí v zbore „žijú neporiadne“. Hoci im dával rady z Biblie, nechceli ich poslúchať. Počas svojej poslednej návštevy im povedal: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje.“ Napriek tomu niektorí stále odmietali pracovať a postarať sa o seba, aj keď im v tom nič nebránilo. Okrem toho sa miešali do toho, čo sa ich netýkalo. Ako sa mali druhí v zbore správať k takýmto neporiadnym kresťanom? (2. Tes. 3:6, 10–12)

Pavol povedal: „Označte si ho.“ Grécke slovo, ktoré tu použil, nesie myšlienku, že si takého človeka mali všímať a dávať si pozor, aby ich neovplyvnil. Pavol nedal tento pokyn iba starším, ale celému zboru. (2. Tes. 1:1; 3:6) Takže jednotliví kresťania, ktorí si všimli, že niekto v zbore neposlúcha biblické rady, sa rozhodli, že sa s ním nebudú stýkať.

Znamenalo to, že sa k nemu mali správať ako k niekomu, kto už nie je súčasťou zboru? Nie, pretože Pavol dodal: „Napomínajte ho ako brata.“ Teda ďalej sa s ním mohli stretávať na zhromaždeniach a chodiť s ním do služby. Ale nemali s ním tráviť voľný čas. Prečo? „Nech sa zahanbí,“ povedal Pavol. Cieľom toho, že bol nejaký neporiadny kresťan označený, bolo teda to, aby sa zahanbil a zmenil sa. (2. Tes. 3:14, 15)

Ako sa týmto pokynom môžeme riadiť dnes? V prvom rade by sme sa mali uistiť, že ten človek sa naozaj správa „neporiadne“ v takom zmysle, ako o tom hovoril Pavol. Pavol nemal na mysli tých, čo sa rozhodujú inak ako my vo veciach, ktoré sú otázkou svedomia alebo osobného vkusu. A nemyslel ani bratov a sestry, ktorí sa nás len niečím dotknú. O kom teda hovoril? O kresťanoch, ktorí sa vedome rozhodli, že nebudú poslúchať jasné rady od Boha.

Takže keď si všimneme, že niekto v zbore sa nechce riadiť radami z Biblie, a rozhodneme sa, že sa s ním vo voľnom čase nebudeme stretávať. Keďže ide o naše osobné rozhodnutie, nebudeme o tom hovoriť druhým. Mali by o tom vedieť len členovia rodiny, ktorí s nami bývajú. A s tým bratom alebo sestrou budeme ďalej chodiť na zhromaždenia a do služby. Keď svoj postoj a správanie zmení, môžeme s ním opäť tráviť čas aj pri iných aktivitách.