Ako obyčajne, Danièle nestratila duchaprítomnosť a pošepla mi: „Nemusíš im volať, už sú tu.“ Tesne po našom príchode zastalo pred hotelom auto. O pár minút sme už boli obaja zatknutí. Ale vďaka Danièlinmu upozorneniu som stačil odovzdať niekoľko dokumentov inému bratovi.

Kým nás viezli na policajnú stanicu, premýšľal som, aký môžem byť šťastný, že mám takú odvážnu a duchovne zmýšľajúcu manželku. Tento zážitok bol len jedným z mnohých, ktoré sme s Danièle zažili. Boli sme ako jeden tím. Teraz by som vám rád vysvetlil, čo viedlo k tomu, že sme sa dostali do krajín, kde bola naša činnosť obmedzená.

Narodil som sa v roku 1930 do silno katolíckej rodiny. Žili sme v mestečku Croix v severnej časti Francúzska. Každý týždeň sme chodili na omšu a otec pomáhal na fare. Keď som mal asi 14 rokov, stalo sa niečo, čo mi otvorilo oči, a uvedomil som si, aké pokrytectvo sa deje v cirkvi.

Počas druhej svetovej vojny bolo Francúzsko okupované nemeckou armádou. Náš farár nás vo svojich kázňach pravidelne povzbudzoval, aby sme podporovali pronacistickú vládu vo Vichy. Z jeho kázní sme boli zdesení. Tak ako mnohí ľudia vo Francúzsku, aj my sme tajne počúvali vysielanie rádia BBC, ktoré informovalo o akciách Spojencov. V septembri 1944 farár zrazu prevrátil kabát a začal slúžiť omše vďakyvzdania za postup Spojencov. Takéto pokrytectvo ma šokovalo. Prestal som duchovenstvu dôverovať.

Krátko po vojne zomrel otec. Staršia sestra už bola vydatá a žila v Belgicku, a tak som cítil zodpovednosť postarať sa o mamu. Zamestnal som sa v textilnej továrni. Môj šéf a jeho synovia boli oddaní katolíci. V ich firme sa mi rysovala sľubná kariéra, ale čoskoro som sa dostal do skúšky.

V roku 1953 nás prišla navštíviť moja sestra Simone, ktorá bola Jehovovou svedkyňou. Na základe Biblie mi ukázala, že učenie katolíckej cirkvi o pekle, Trojici a nesmrteľnosti duše je falošné. Najprv som namietal, že nepoužíva katolícky preklad Biblie, ale zakrátko som sa presvedčil, že má pravdu. Neskôr mi dala niekoľko starších čísiel Strážnej veže, ktoré som si prečítal  jedným dychom vo svojej izbe ešte v ten večer. Rýchlo som rozoznal čistý zvuk pravdy, ale bál som sa otvorene postaviť na Jehovovu stranu, lebo som mohol prísť o prácu.

Niekoľko mesiacov som si študoval Bibliu a Strážnu vežu sám. Nakoniec som sa rozhodol ísť do sály Kráľovstva. Zapôsobila tam na mňa láskavá atmosféra. Jeden skúsený brat začal so mnou študovať a po šiestich mesiacoch, v septembri 1954, som bol pokrstený. Na moju veľkú radosť zakrátko prijala pravdu aj mama a mladšia sestra.

V roku 1958 som sa zúčastnil na medzinárodnom zjazde v New Yorku. Žiaľ, niekoľko týždňov pred týmto zjazdom mi zomrela mama. Po návrate som už nemal žiadne rodinné záväzky, a tak som odišiel z práce a začal som priekopníčiť. Časom som sa zasnúbil s horlivou priekopníčkou Danièle Delieovou. V máji 1959 sa stala mojou drahou manželkou.

Danièle začala priekopníčiť v Bretónsku ďaleko od domova. Na to, aby slúžila v takom silno katolíckom prostredí, potrebovala odvahu. Vo svojom vidieckom obvode sa veľa nachodila na bicykli. Tak ako mňa, aj ju podnecoval silný pocit naliehavosti. Obaja sme boli presvedčení, že koniec je už blízko. (Mat. 25:13) Aj vďaka jej obetavosti sme vytrvávali v službe celým časom.

Pár dní po svadbe sme boli pridelení do krajskej služby. Prispôsobili sme sa životu v skromných podmienkach. V prvom zbore, ktorý sme navštívili, bolo len 14 zvestovateľov. Bratia nás nemohli ubytovať u seba, a tak sme spali na matracoch, ktoré sme si rozložili na pódiu v sále Kráľovstva. Nebolo to síce ideálne ani pohodlné spanie, ale robilo nám to dobre na chrbticu.

Napriek nabitému programu si Danièle na krajskú službu rýchlo zvykla. Často musela čakať v našom malom aute, kým sa neskončí neplánovaná schôdzka so staršími. Nikdy sa však nesťažovala. V krajskej službe sme strávili len dva roky. Naučili sme sa, aká dôležitá je v manželstve dobrá komunikácia a spolupráca. (Kaz. 4:9)

V roku 1962 sme dostali pozvanie, aby sme sa zúčastnili na desaťmesačnom školení v 37. triede školy Gileád v Brooklyne. Medzi 100 študentmi bolo len 13 manželských dvojíc, a preto sme boli šťastní, že môžeme byť v škole spolu. Veľmi rád spomínam na to, že sme sa tam stretávali s bratmi, ktorí boli pre ostatných príkladom pevnej viery, ako Frederick Franz, Ulysses Glass a Alexander H. Macmillan.

V škole nás bratia povzbudzovali, aby sme boli všímaví. V sobotu poobede sa nevyučovalo, a tak sme niekedy šli na prehliadku New Yorku. Vedeli sme, že v pondelok bude písomný test z toho, čo sme videli. V sobotu večer sme sa často vracali domov ustatí, ale člen rodiny Bétel, ktorý nám  robil sprievodcu, sa nás pýtal, čo sme si z prehliadky zapamätali. Tak nám pomáhal pripraviť sa na písomný test. V jednu sobotu sme celé popoludnie chodili po meste. Navštívili sme hvezdáreň, kde sme sa dozvedeli, aký rozdiel je medzi meteormi a meteoritmi. V Americkom prírodovednom múzeu sme sa naučili, ako sa líši aligátor od krokodíla. Po návrate sa nás sprievodca opýtal: „Tak aký je rozdiel medzi meteorom a meteoritom?“ Danièle už bola dosť unavená a odpovedala: „No, meteority majú dlhšie zuby.“

Na naše veľké prekvapenie sme boli pridelení do francúzskej pobočky, kde sme potom slúžili viac ako 53 rokov. V roku 1976 som bol vymenovaný za koordinátora výboru pobočky a navštívil som niekoľko krajín v Afrike a na Blízkom východe, kde bola naša činnosť obmedzená alebo zakázaná. Tak sme sa dostali aj do Gabonu, kde sme zažili príhodu opísanú v úvode. Ak mám byť úprimný, nie vždy som sa cítil spôsobilý na tieto neočakávané úlohy. Ale Danièle bola pre mňa neoceniteľnou pomocníčkou a pomáhala mi takmer pri každej z nich.

Život v Bételi sme si zamilovali od samého začiatku. Danièle sa naučila po anglicky len za päť mesiacov pred školou Gileád. Stala sa z nej skúsená prekladateľka našich publikácií. Práca v Bételi nám prinášala veľké uspokojenie a spolupráca so zborom, do ktorého sme boli pridelení, našu radosť ešte znásobovala. Rád spomínam, ako sme neskoro večer chodievali domov parížskym metrom, unavení, ale šťastní, lebo sme viedli niekoľko pekných biblických štúdií. Zrazu sa však u Danièle objavili zdravotné ťažkosti a už nemohla toho robiť toľko, koľko by si priala.

V roku 1993 jej diagnostikovali rakovinu prsníka. Pri liečbe si veľa vytrpela, lebo musela podstúpiť operáciu a nasadili jej intenzívnu chemoterapiu. Po 15 rokoch sa u nej rakovina objavila znovu a bola ešte agresívnejšia ako predtým. Ale svoju prácu prekladateľky si tak veľmi cenila, že keď sa jej stav stabilizoval, opäť sa k nej vrátila.

Napriek krutej chorobe, ktorú Danièle prekonávala, nám nikdy ani nenapadlo odísť z Bételu. Je pravda, že keď človek v Bételi ochorie, môže to byť náročné, najmä ak druhí nevedia, v akom vážnom stave sa nachádza. (Prísl. 14:13) Hoci Danièle mala už takmer 80 rokov, stále mala milý výraz tváre a prirodzený šarm, takže ani nebolo vidno, aké má zdravotné ťažkosti. Nepodľahla sebaľútosti. Skôr sa zameriavala na druhých. Uvedomovala si, že utrápeným to veľmi pomôže, keď si ich vypočuje. (Prísl. 17:17) Nikdy o sebe netvrdila, že je nejakým poradcom. Delila sa však o svoje skúsenosti s mnohými sestrami a pomáhala im prekonávať strach z rakoviny.

Museli sme sa tiež prispôsobiť našej novej situácii. Keď už Danièle nemohla pracovať celých osem hodín, využívala čas na to, aby mi ešte viac pomáhala. Veľmi mi tým uľahčovala život a aj  vďaka tomu som mohol slúžiť 37 rokov ako koordinátor výboru pobočky. Napríklad všetko pripravila, aby sme sa mohli v našej izbe spolu najesť a každý deň si trošku odpočinúť. (Prísl. 18:22)

Danièle bola vždy veľká optimistka a tešila sa zo života. Potom dostala rakovinu tretí raz. Cítili sme sa bezmocní. Po dávkach chemoterapie a ožarovaní sa niekedy cítila taká slabá, že sa sotva udržala na nohách. Niekedy len s ťažkosťami nachádzala slová. Trhalo mi to srdce, najmä keď som si uvedomil, že bola skúsenou prekladateľkou.

Hoci sme sa cítili bezradní, vytrvalo sme sa modlili. Dôverovali sme Jehovovi, že nikdy nepripustí, aby sme trpeli viac, než dokážeme zniesť. (1. Kor. 10:13) Vždy sme boli vďační za láskavú podporu, ktorú nám Jehova poskytoval prostredníctvom svojho Slova, zdravotníckych pracovníkov v Bételi a všetkých našich drahých bratov a sestier.

Často sme prosili Jehovu, aby nás viedol pri výbere terapie. Isté obdobie sme boli úplne bez liečby. Lekár, ktorý liečil Danièle 23 rokov, nevedel povedať, prečo po každej dávke chemoterapie stráca vedomie. Nepoznal už žiadnu inú možnosť liečby. Uvedomili sme si, že sme ponechaní sami na seba, a čakali sme, ako sa to vyvinie. Potom istý onkológ súhlasil, že bude Danièle liečiť on. Bolo to, akoby nám Jehova zaobstaral východisko z našich úzkostlivých starostí.

Naučili sme sa riešiť vždy len problémy jedného dňa. Ježiš povedal, že „každý deň má dosť svojho vlastného zla“. (Mat. 6:34) Veľkou pomocou nám bol aj pozitívny postoj a zmysel pre humor. Napríklad raz bola Danièle dva mesiace bez chemoterapie. Vtedy mi so šibalským úsmevom povedala: „Vieš, nikdy som sa necítila lepšie.“ (Prísl. 17:22) Hoci trpela, rada si pevným hlasom nacvičovala nové piesne Kráľovstva.

Vďaka jej pozitívnemu postoju som dokázal zvládať svoje vlastné obmedzenia. Keď mám byť úprimný, za 57 rokov nášho manželstva sa Danièle starala o mnohé veci, ktoré som potreboval. Dokonca mi nechcela ukázať ani to, ako sa robia volské oká! A tak keď ju už choroba veľmi obmedzovala, musel som sa naučiť umývať riad, prať a pripravovať jednoduché jedlá. Rozbil som pri tom niekoľko pohárov, ale rád som sa o to všetko staral, aby som jej urobil radosť. *

Zdravotné problémy a pokročilý vek nás už značne obmedzovali. Ale keď to spätne hodnotím, veľa som sa pri tom naučil. Po prvé, nikdy by sme nemali byť takí zaneprázdnení, že by sme si nenašli čas na milovaného manželského partnera. Roky, keď sme ešte plní energie, by sme mali čo najviac využiť na to, aby sme sa venovali svojim milovaným. (Kaz. 9:9) A po druhé, nemali by sme si robiť prílišné starosti o nepodstatné veci. Inak by sme mohli prehliadnuť mnohé požehnania, ktoré zažívame každý deň. (Prísl. 15:15)

Keď premýšľam o našom živote v službe celým časom, môžem jednoznačne potvrdiť, že Jehova nás požehnal viac, než sme si dokázali predstaviť. Stotožňujem sa so slovami žalmistu, ktorý povedal: „Jahve ma zahrnul dobrodením.“ (Žalm 116:7, Jeruzalemská Biblia)