Správa v 5. Mojžišovej 22:25–27 sa nezaoberá dokazovaním mužovej viny, pretože tá už bola potvrdená. Táto pasáž sa sústreďuje hlavne na to, že znásilnená žena bola nevinná. Všimnime si kontext.

V predchádzajúcich veršoch sa opisuje situácia, keď mal nejaký muž pomer so zasnúbenou ženou „v meste“. Keďže zasnúbená žena bola považovaná za vydatú, takýto muž bol obvinený z cudzoložstva. A čo hovoril Zákon o takej žene? Mala volať o pomoc. Ak by kričala, ľudia by ju určite počuli a pomohli by jej. Ale keďže nekričala, aj ona sa dopustila cudzoložstva, a preto boli obaja považovaní za vinných. (5. Mojž. 22:23, 24)

V Zákone sa opisovala aj iná situácia: „Ak však muž našiel dievča, ktoré je zasnúbené, na poli, a chytil ju a ležal s ňou, muž, ktorý s ňou ležal, zomrie sám, a dievčaťu neurobíš nič. Dievča nemá hriech zasluhujúci si smrť, pretože ako keď muž povstane proti svojmu blížnemu a zavraždí ho, áno dušu, tak je to v tomto prípade. Našiel ju totiž na poli. Dievča, ktoré bolo zasnúbené, kričalo, ale nebolo nikoho, kto by ju vyslobodil.“ (5. Mojž. 22:25–27)

V takomto prípade sudcovia považovali dievča za nevinné. Prečo? Lebo predpokladali, že „kričalo, ale nebolo nikoho, kto by ju vyslobodil“. Preto sa nedopustila cudzoložstva. Muž sa však dopustil znásilnenia a cudzoložstva, lebo „ju chytil a ležal s ňou“.

Teda tento zákon sa sústreďuje na nevinu znásilnenej ženy. Zároveň hovorí, že muž sa dopustil znásilnenia a cudzoložstva. Môžeme si byť istí, že sudcovia „pátrali a dôkladne sa vypytovali“ a na základe toho vyniesli rozhodnutie v súlade s morálnymi zásadami, ktoré Boh mnohokrát jasne zopakoval. (5. Mojž. 13:14; 17:4; 2. Mojž. 20:14)