1. Čo nám možno napadne, keď premýšľame o Abrahámovej viere?

 MNOHÍ ľudia už počuli o Abrahámovi, ale väčšina o ňom veľa nevie. No o tebe to neplatí. Vieš napríklad, že bol nazvaný „otcom všetkých, ktorí majú vieru“. (Rim. 4:11) Ale možno uvažuješ: Môžem mať aj ja takú silnú vieru ako on? Áno, môžeš.

2. Prečo je dôležité uvažovať o Abrahámovom príklade? (Jakub 2:22, 23)

² Jedna z vecí, ktorá nám pomôže mať takú vieru, akú mal Abrahám, je uvažovať o jeho príklade. Vždy robil to, čo mu Boh povedal. Presťahoval sa do ďalekej krajiny, dlhé roky žil v stanoch a bol ochotný obetovať svojho milovaného syna Izáka. Prečo to všetko robil? Lebo mal silnú vieru. A vďaka svojej viere a skutkom mal Jehovovu priazeň a bol jeho priateľom. (Prečítajte Jakuba 2:22, 23.) To isté chce Jehova aj pre nás. Chce, aby si aj ty bol jeho blízkym priateľom a mal jeho priazeň. Preto viedol biblických pisateľov Pavla a Jakuba, aby o Abrahámovom príklade napísali. Píše sa o ňom konkrétne v Rimanom 4. kapitole a v Jakubovi 2. kapitole. Pavol aj Jakub uvádzajú o Abrahámovi niečo veľmi dôležité. Pozrime sa, čo to je.

3. Ktorý biblický verš citoval Pavol aj Jakub?

³ Pavol aj Jakub citovali z 1. Mojžišovej 15:6, kde sa o Abrahámovi píše, že „uveril Jehovovi a on ho za to považoval za spravodlivého“. Keď niekto robí to, čo sa  Bohu páči, Boh sa naňho pozerá ako na spravodlivého, dokonca bezchybného. Nie je to úžasné, že hoci sme nedokonalí a hriešni, v Jehovových očiach môžeme byť bezchybní? Určite chceš, aby sa tak pozeral aj na teba. A nie je to nič nereálne. Ale aby sa nám to podarilo, musíme vedieť, vďaka čomu sa Boh takto pozeral na Abraháma.

4. Prečo nás Boh nemôže automaticky považovať za spravodlivých?

⁴ Pavol vo svojom liste Rimanom uviedol, že všetci ľudia sú hriešni. (Rim. 3:23) Ako potom môžeme byť v Božích očiach spravodliví a mať jeho schválenie? To zistíme, keď sa bližšie pozrieme na to, čo Pavol napísal o Abrahámovi.

5. Na základe čoho Jehova vyhlásil Abraháma za spravodlivého? (Rimanom 4:2–4)

⁵ Jehova povedal o Abrahámovi, že je spravodlivý, v čase, keď býval v krajine Kanaán. Prečo to o ňom mohol povedať? Pretože dokonale dodržiaval Mojžišov Zákon? To určite nie. (Rim. 4:13) Tento Zákon totiž Izraeliti dostali až o viac ako 400 rokov neskôr. Na základe čoho teda Boh vyhlásil Abraháma za spravodlivého? Urobil to z nezaslúženej láskavosti na základe jeho viery. (Prečítajte Rimanom 4:2–4.)

6. Prečo môže Jehova považovať hriešnych ľudí za spravodlivých?

⁶ Pavol ďalej povedal, že keď niekto verí v Boha, „jeho viera sa mu počíta za spravodlivosť“. (Rim. 4:5) A dodal: „Veď aj Dávid hovorí, že šťastný je človek, ktorého Boh považuje za spravodlivého nie na základe jeho skutkov: ‚Šťastní sú tí, ktorým boli odpustené nezákonné skutky a ktorých hriechy boli prikryté. Šťastný je človek, ktorému Jehova nepočíta jeho hriech.‘“ (Rim. 4:6–8; Žalm 32:1, 2) Boh prikrýva, čiže odpúšťa hriechy ľudí, ktorí v neho veria. Odpúšťa im úplne. Teda ich hriechy si viac nepripomína. Vďaka tomu, že majú vieru, sa na nich pozerá ako na bezchybných a spravodlivých.

7. Prečo môžeme povedať, že Boží služobníci v minulosti boli spravodliví?

⁷ Hoci Boh považoval Abraháma, Dávida a ďalších svojich verných služobníkov za spravodlivých, stále boli nedokonalí a hriešni. Ale vďaka tomu, že mali vieru, sa na nich pozeral ako na bezchybných, najmä v porovnaní s ľuďmi, ktorí ho neuctievali. (Ef. 2:12) Pavol vyzdvihol, že práve viera je nevyhnutná na to, aby sme mohli byť Božími priateľmi. Boli nimi Abrahám aj Dávid a môžeme nimi byť aj my.

8., 9. K akému nesprávnemu záveru niektorí došli na základe Pavlových a Jakubových slov a prečo?

⁸ Celé stáročia sa predstavitelia cirkví dohadovali o tom, ako spolu súvisí viera a skutky. Niektorí duchovní tvrdia, že na to, aby bol človek zachránený, stačí, keď verí v Pána Ježiša Krista. Zrejme si už počul, ako hovoria: „Ver v Ježiša a budeš spasený.“ Možno dokonca citujú Pavlove slová, že „Boh považuje človeka za spravodlivého nie na základe jeho skutkov“. (Rim. 4:6) Iní zase tvrdia, že na to, aby bol človek spasený, musí chodiť na rôzne náboženské púte a dodržiavať to, čo  od neho vyžaduje cirkev. Možno sa pri tom odvolávajú na slová z Jakuba 2:24: „Človek je vyhlásený za spravodlivého na základe skutkov, a nie iba na základe viery.“

⁹ Preto niektorí znalci Biblie došli k záveru, že Pavol a Jakub si v otázke viery a skutkov protirečia. Podľa niektorých duchovných Pavol veril, že na to, aby bol človek vyhlásený za spravodlivého, potrebuje iba vieru, zatiaľ čo Jakub učil, že sú potrebné aj skutky. Jeden profesor teológie to vysvetľuje takto: „Jakub nechápal, prečo Pavol tak vyzdvihoval, že človek je vyhlásený za spravodlivého iba na základe viery, a nie skutkov.“ Ale aj Pavla, aj Jakuba viedol pri písaní Jehova. (2. Tim. 3:16) Preto musí existovať nejaké jednoduché vysvetlenie, prečo je v tom, čo napísali, zdanlivý rozpor. Nájdeme ho, keď sa pozrieme na kontext.

10. O akých „skutkoch“ Pavol v prvom rade hovoril? (Rimanom 3:21, 28) (Pozri aj obrázok.)

¹⁰ O akých „skutkoch“ Pavol hovoril v 3. a 4. kapitole Rimanom? Hovoril v prvom rade o „skutkoch Zákona“, Mojžišovho Zákona, ktorý Izraeliti dostali pri vrchu Sinaj. (Prečítajte Rimanom 3:21, 28.) Zdá sa, že v Pavlových dňoch mali niektorí židovskí kresťania problém uznať, že Mojžišov Zákon už neplatí a že nie je potrebné ho dodržiavať. Preto Pavol použil príklad Abraháma, aby ukázal, že na to, aby mal človek Božiu priazeň, nie sú dôležité „skutky Zákona“. Dôležitá je viera. A to je dobrá správa, lebo z toho vyplýva, že ak veríme  v Boha a v Krista, môžeme mať Božiu priazeň.

11. O akých „skutkoch“ hovoril Jakub?

¹¹ No Jakub vo svojej 2. kapitole nehovorí o „skutkoch Zákona“ tak ako Pavol. Hovorí o skutkoch, ktoré kresťania bežne robia a ktoré ukazujú, či je ich viera v Boha úprimná. Pozrime sa na dva konkrétne príklady, ktoré Jakub uvádza.

12. Ako Jakub vysvetlil, aká je súvislosť medzi vierou a skutkami? (Pozri aj obrázok.)

¹² Prvý príklad sa týka toho, že kresťania sa majú správať ku všetkým ľuďom rovnako a nemajú nikoho uprednostňovať. Jakub vyzdvihol túto myšlienku na príklade človeka, ktorý uprednostnil bohatého pred chudobným. Aj keby ten človek tvrdil, že má vieru, jeho skutky to nedokazujú. (Jak. 2:1–5, 9) Ako druhý príklad Jakub uviedol, že kresťania by si mali pomáhať. Ukázal to na situácii, keď niekto vidí, že jeho brat alebo sestra si nemajú čo obliecť a čo jesť, ale nič pre nich neurobí. Aj keby vyhlasoval, že má vieru, bolo by to zbytočné, pretože jeho skutky by o tom nesvedčili. Preto Jakub napísal, že „ak sa viera neprejavuje skutkami, je mŕtva“. (Jak. 2:14–17)

13. Koho Jakub uviedol ako príklad toho, že viera musí byť podporená skutkami? (Jakub 2:25, 26)

¹³ Jakub spomenul aj konkrétny príklad niekoho, kto dokázal svoju vieru skutkami. Bola to Rachab. (Prečítajte Jakuba 2:25, 26.) Počula o Jehovovi a uvedomila si, že Jehova stojí na strane Izraelitov. (Joz. 2:9–11) Svoju vieru dala najavo skutkami, keď ukryla  dvoch izraelských vyzvedačov, ktorým išlo o život. Vďaka tomu bola táto nedokonalá žena, ktorá ani nebola Izraelitka, vyhlásená za spravodlivú podobne ako Abrahám. Z jej príkladu vidíme, že viera musí ísť ruka v ruke so skutkami.

14. Prečo môžeme povedať, že to, čo napísali Pavol a Jakub, si neprotirečí?

¹⁴ Takže Pavol a Jakub jednoducho hovoria o viere a skutkoch z iného uhla pohľadu. Pavol židovským kresťanom povedal, že Božiu priazeň nezískajú len tým, že budú dodržiavať Mojžišov Zákon. Jakub sa zase prihováral všetkým kresťanom a zdôraznil, že svoju vieru musia dávať najavo dobrými skutkami.

15. Napríklad ako môžeme prejaviť svoju vieru? (Pozri aj obrázky.)

¹⁵ Jehova nepovedal, že nás bude považovať za spravodlivých iba vtedy, keď budeme robiť presne to čo Abrahám. Je veľa spôsobov, ako môžeme prejaviť svoju vieru skutkami. Napríklad môžeme privítať tých, čo sú v zbore noví, pomáhať bratom a sestrám, ktorí sú v núdzi, a starať sa o svoju rodinu. Keď tieto veci robíme, Bohu sa to páči a odmení nás za to. (Rim. 15:7; 1. Tim. 5:4, 8; 1. Jána 3:18) A jeden z najdôležitejších spôsobov, ako môžeme prejaviť svoju vieru, je horlivo zvestovať dobrú správu. (1. Tim. 4:16) Každý z nás môže svojimi skutkami ukázať, že verí, že Jehova splní svoje sľuby a že to, čo robí, je to najlepšie. Potom si môžeme byť úplne istí, že Boh nás bude považovať za spravodlivých a budeme jeho priateľmi.

16. V čo Abrahám dúfal a veril?

¹⁶ Zo 4. kapitoly Rimanom sa od Abraháma učíme aj to, aká dôležitá je nádej. Jehova sľúbil, že prostredníctvom Abraháma budú požehnané „mnohé národy“. To bol úžasný sľub! (1. Mojž. 12:3; 15:5; 17:4; Rim. 4:17) A Abrahám sa určite tešil na to, ako sa splní. Ale ani keď už mal 100 rokov a Sára 90, stále nemali žiadneho potomka. To, že by sa im narodil syn, sa im mohlo zdať nemožné. Pre Abraháma to bola určite skúška viery. A „predsa dúfal a veril, že sa stane otcom mnohých národov“. (Rim. 4:18, 19) To, v čo dúfal, sa nakoniec splnilo, keď sa mu narodil dlho očakávaný syn Izák. (Rim. 4:20–22)

17. Ako vieme, že aj nás môže Boh považovať za spravodlivých a za svojich priateľov?

¹⁷ Aj my môžeme mať tak ako Abrahám Božiu priazeň, môžeme byť považovaní za spravodlivých a byť Božími priateľmi. Presne to Pavol vyzdvihol, keď povedal: „Slová ‚bol považovaný za spravodlivého‘ neboli napísané len kvôli [Abrahámovi], ale aj kvôli nám. Veď aj nás bude Boh považovať za spravodlivých, lebo veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych nášho Pána Ježiša.“ (Rim. 4:23, 24) Podobne ako Abrahám musíme mať vieru, robiť dobré skutky a mať silnú nádej. O nádeji hovorí Pavol viac v 5. kapitole Rimanom a tú budeme rozoberať v nasledujúcom článku.