Narodil som sa v roku 1927 v malom meste blízko Chicaga v Illinois v Spojených štátoch. Boli sme piati súrodenci – Jetha, Don, ja, Karl a Joy. Všetci sme túžili celou dušou slúžiť Jehovovi. Jetha v roku 1943 absolvovala druhú triedu školy Gileád. Ďalší traja súrodenci slúžili v Bételi v Brooklyne. Don začal svoju službu v roku 1944, Karl v roku 1947 a Joy v roku 1951. Ich pekný príklad, ako aj príklad mojich rodičov na mňa veľmi zapôsobil.

Otec aj mama si vždy čítali Bibliu a milovali Boha a viedli k tomu aj nás deti. No otec časom zmenil názor. Počas prvej svetovej vojny ho povolali do vojska v Európe. Po tom, čo tam zažil, na náboženstvo zanevrel. Keď sa vrátil, mama chcela poďakovať Bohu za to, že je živý a zdravý, a tak otcovi povedala: „Karl, poďme do kostola tak ako predtým.“ Otec jej odpovedal: „Odprevadím ťa, ale dnu nepôjdem.“ Ona na to: „Prečo nie?“ Odpovedal: „Cez vojnu duchovní na oboch stranách žehnali vojakov a ich zbrane, a to boli toho istého náboženstva! Koho potom Boh podporoval?“

Raz, keď bola mama v kostole, zaklopali u nás dvaja Jehovovi svedkovia. Ponúkli otcovi pomôcku na štúdium Biblie, dvojzväzkovú knihu Svetlo, v ktorej sa rozoberalo Zjavenie. Otca to zaujalo a obe knihy si vzal. Keď ich mama uvidela, začala si ich čítať. O nejaký čas vyšiel v miestnych novinách inzerát s pozvaním na biblické štúdium pomocou kníh Svetlo. Mama sa rozhodla, že na to stretnutie pôjde. Privítala ju tam staršia žena. Mama jej ukázala jednu z kníh a opýtala sa: „Študujete tu tieto knihy?“ „Áno, pokladík, poď ďalej,“ odpovedala žena. O týždeň mama zobrala aj nás deti a odvtedy sme chodili pravidelne.

Na jednom stretnutí ma predsedajúci požiadal, aby som prečítal Žalm 144:15. Píše sa v ňom, že tí, čo uctievajú Jehovu, sú šťastní. Zaujali ma ešte dva ďalšie verše – 1. Timotejovi  1:11, ktorý hovorí o tom, že Jehova je „šťastným Bohom“, a Efezanom 5:1, ktorý nás povzbudzuje, aby sme Boha napodobňovali. Pochopil som, že služba Bohu prináša radosť a že možnosť slúžiť Stvoriteľovi je obrovská česť, za ktorú by som mal byť vďačný. Tieto dôležité pravdy ovplyvnili celý môj život.

Najbližší zbor bol v Chicagu. Hoci to od nás bolo až 32 kilometrov, na zhromaždenia sme chodili pravidelne, vďaka čomu rástlo moje poznanie Biblie. Spomínam si, ako raz predsedajúci vyvolal Jethu. Počas toho, ako odpovedala, som si pomyslel: „Veď to som vedel aj ja! Tiež som sa mohol prihlásiť.“ A tak som si začal pripravovať komentáre. No čo bolo dôležitejšie, mal som s Jehovom čoraz bližší vzťah. A spolu so mnou robili duchovný pokrok aj moji súrodenci. V roku 1941 som sa dal pokrstiť.

Zvlášť mi utkvel v pamäti regionálny zjazd, ktorý sa konal v Clevelande v Ohiu v roku 1942. Dal sa počúvať cez telefón na viac ako 50 ďalších miestach v Spojených štátoch. My sme počas zjazdu bývali v „stanovom mestečku“, ktoré bratia postavili neďaleko štadióna. V tom čase zúrila druhá svetová vojna a prenasledovanie Jehovových svedkov silnelo. Boli sme preto veľmi opatrní. Večer skupina bratov zaparkovala autá tak, aby boli ich svetlá otočené smerom od tábora. Dohodli sa, že v každom aute bude niekto sedieť a strážiť. Ak by zbadal niečo podozrivé, mal zapnúť svetlá, aby oslepil útočníkov, a začať trúbiť. To bol signál pre ostatných, aby prišli na pomoc. Povedal som si: „Jehovov ľud je na všetko výborne pripravený!“ Vďaka tomu som sa cítil bezpečne a pokojne som spal. Našťastie sa nič zlé nestalo.

Keď som na tento zjazd po rokoch spomínal, uvedomil som si, že mama vôbec nebola ustarostená ani nemala strach. Úplne dôverovala Jehovovi a jeho organizácii. Dala mi tým skvelý príklad, na ktorý nikdy nezabudnem.

Krátko pred týmto zjazdom mama začala s pravidelnou priekopníckou. A tak pozorne počúvala prejavy, v ktorých sa hovorilo o službe celým časom. Cestou domov nám povedala: „Chcela by som ďalej slúžiť ako priekopníčka, no nezvládnem sa zároveň starať o domácnosť.“ Potom sa nás opýtala, či by sme jej pomohli. Súhlasili sme. Každému z nás pridelila jednu či dve izby, ktoré sme mali pred raňajkami upratať. Po tom, čo sme odišli do školy, skontrolovala, či je všetko upratané, a išla do služby. Mala toho veľmi veľa, no aj tak sa o nás príkladne starala. Keď sme prišli domov, vždy si na nás našla čas. Niekedy sme s ňou po škole chodili do služby, a to nám pomohlo pochopiť, čo znamená byť priekopníkom.

S priekopníckou som začal, keď som mal 16. Hoci otec nebol Jehovovým svedkom, zaujímalo ho, ako sa mi v službe darí. Raz večer som mu povedal, že aj keď sa  veľmi snažím, nenašiel som nikoho, kto by chcel študovať Bibliu. Po chvíľke som sa ho opýtal: „Nechcel by si so mnou študovať ty?“ Zamyslel sa a povedal: „Nevidím dôvod, prečo nie.“ Takže mojím prvým študentom bol otec. Veľmi som si to vážil.

Rozoberali sme knihu „Pravda vás oslobodí“. Po čase som zistil, že štúdium s otcom mi pomáha zlepšovať sa v mojom osobnom štúdiu Biblie a aj v tom, ako z Biblie vyučujem iných. Napríklad raz po prečítaní odseku povedal: „Chápem, čo sa tu píše. Ale ako vieš, že je to tak?“ Zaskočilo ma to, a tak som mu povedal: „Teraz ti na to neviem odpovedať, ale nabudúce ti to rád vysvetlím.“ A to som aj urobil. Našiel som si k tomu ďalšie biblické verše a ukázal som mu ich. Odvtedy som sa na štúdium viac pripravoval a naučil sa študovať do hĺbky. Prispelo to k tomu, že otec aj ja sme robili pekný duchovný pokrok. Otec začal uplatňovať, čo sa učil, a v roku 1952 sa dal pokrstiť.

Keď som mal 17, odsťahoval som sa z domu. Približne vtedy Jetha a začala slúžiť ako misionárka a Don v Bételi. Obaja svoje úlohy milovali a mňa to povzbudilo slúžiť viac. Vyplnil som si prihlášku do Bételu aj do Gileádu a nechal som to na Jehovu. Ako to dopadlo? V roku 1946 ma pozvali do Bételu.

Za tých 75 rokov, čo slúžim v Bételi, som pracoval v rôznych oddeleniach. Pomáhal som napríklad pri tlači kníh a v účtovnom oddelení. Nejaký čas som nakupoval veci pre Bétel a odosielal dôležité zásielky do rôznych krajín. Keďže som nič z toho predtým nerobil, naučil som sa veľa nových vecí. Najviac mi však dalo biblické vyučovanie, ktoré v Bételi dostávame na rannom uctievaní a ďalších programoch určených pre rodinu Bétel.

V roku 1947 prišiel do Bételu môj mladší brat Karl. Veľa som sa od neho naučil. Bol výborným študentom Biblie a vedel z nej dobre vyučovať aj druhých. Raz som ho poprosil o pomoc s prednáškou. Vysvetlil som mu, že som si našiel veľa materiálu, ale neviem, ako ho spracovať. Nepovedal mi, čo mám robiť, iba sa ma opýtal: „Joel, aká je téma tvojej prednášky?“ Hneď som pochopil, čo tým myslí – mám použiť iba myšlienky, ktoré s témou súvisia, a ostatné vynechať. Odvtedy som sa na to vždy snažil pamätať.

 K životu v Bételi neoddeliteľne patrí zvestovateľská služba. Keď sa do nej naplno zapájame, sme šťastnejší a môžeme zažiť veľa pekného. Rád spomínam na jednu príhodu z večernej služby v Bronxe v New Yorku. S jedným bratom sme navštívili ženu, ktorá predtým prijala Strážnu vežu a Prebuďte sa! Pozdravili sme ju a povedali, že sa s ľuďmi delíme o povzbudzujúce myšlienky z Biblie. Ona na to: „Ak chcete hovoriť o Biblii, poďte ďalej.“ Prečítali sme jej niekoľko veršov o Božom Kráľovstve a novom svete a potom sme si ich rozobrali. Zrejme ju to zaujalo, pretože pozvala niekoľko známych, aby sa k nám o týždeň pridali. Ona aj jej manžel neskôr prijali pravdu.

Ako sa mi podarilo nájsť dobrú manželku? Trvalo mi to asi desať rokov. Veľa som sa v tejto veci modlil a premýšľal som, aký život by som chcel mať po tom, čo sa ožením.

Po zjazde, ktorý sa konal v roku 1953 na štadióne Yankee, som sa zoznámil so sestrou Mary Aniolovou. Mary a Jetha boli spolužiačky v druhej triede Gileádu a slúžili spolu ako misionárky. Mary mi s veľkým nadšením rozprávala o misionárskej službe v Karibiku a o biblických štúdiách, ktoré za tie roky viedla. Keď sme sa lepšie spoznali, zistili sme, že máme rovnaké duchovné ciele. Zamilovali sme sa a v apríli 1955 sme sa vzali. Mary bola pre mňa darom od Jehovu a vo veľa veciach mi dala pekný príklad. Tešila sa z každej úlohy, ktorú od Jehovu dostala, bola usilovná, úprimne sa zaujímala o druhých a Božie Kráľovstvo dávala vždy na prvé miesto. (Mat. 6:33) Tri roky sme boli v krajskej službe a potom nás v roku 1958 pozvali do Bételu.

Od Mary som sa veľa naučil. Krátko po svadbe sme sa rozhodli, že si budeme čítať Bibliu spoločne. Každý deň sme si prečítali asi 15 veršov. Rozprávali sme sa o nich a uvažovali, ako ich uplatniť. Mary sa so mnou často podelila o to, čo sa naučila v Gileáde a počas misionárskej služby. Tieto rozhovory ma veľmi obohatili a pomohli mi lepšie rozumieť sestrám. Odzrkadlilo sa to v mojich prednáškach a aj v tom, ako som povzbudzoval druhých. (Prísl. 25:11)

Moja drahá Mary zomrela v roku 2013. Veľmi sa teším na to, až ju v raji budem môcť znovu vidieť. A dovtedy sa chcem ďalej nechať Jehovom vyučovať a dôverovať mu celým srdcom. (Prísl. 3:5, 6) Rád uvažujem o tom, čo bude Jehovov ľud robiť v novom svete. Určite nás bude Vznešený Učiteľ ďalej školiť a budeme ho môcť lepšie spoznať. Keď na to myslím, prináša mi to útechu a robí radosť. Slovami ani neviem vyjadriť, aký som mu vďačný za všetko, čo ma naučil, a za nezaslúženú láskavosť, ktorú mi prejavil.