NARODIL som sa v roku 1926 v meste Crooksville v Ohiu ako jedno z ôsmich detí. Rodičia neboli nábožensky založení, ale nás posielali do kostola. Ja som chodil k metodistom. Keď som mal štrnásť, dostal som od pastora ocenenie, že som za celý rok nevynechal ani jednu nedeľnú bohoslužbu.

V tom čase začala mamu navštevovať naša susedka Margaret Walkerová, ktorá bola Jehovovou svedkyňou, a rozprávala jej o tom, čo učí Biblia. Jedného dňa som sa rozhodol, že si k nim prisadnem. Mama sa bála, že budem vyrušovať, a tak ma poslala von. Ale ja som sa nevzdal a vždy som sa snažil nájsť spôsob, ako si ich rozhovory vypočuť. Po niekoľkých návštevách sa ma Margaret opýtala: „Vieš, aké má Boh meno?“ Odpovedal som: „To vie predsa každý — Boh.“ Ona mi povedala: „Prines si Bibliu a nájdi Žalm 83:18.“ Keď som si ho vyhľadal, zistil som, že Boh má meno Jehova. Utekal som von a kamarátom som povedal: „Keď prídete domov, vyhľadajte si Žalm 83:18. Tam sa dozviete, aké má Boh meno.“  Dá sa povedať, že už od samého začiatku som vydával svedectvo.

Začal som študovať Bibliu a v roku 1941 som sa dal pokrstiť. Zakrátko ma bratia poverili, aby som viedol zborové štúdium knihy. Pozval som mamu a všetkých súrodencov, aby chodili so mnou, a oni sa ku mne pripojili. No otec sa o pravdu nezaujímal.

V zbore som dostával stále viac úloh a doma som si vytvoril teokratickú knižnicu. Raz otec ukázal na moje knihy a povedal: „Všetky tie haraburdy musia preč. A ty môžeš ísť tiež!“ Tak som odišiel a prenajal som si izbu v neďalekom meste Zanesville. Domov som však chodieval pomerne často a snažil som sa rodinu povzbudzovať.

Otcovi sa ani trochu nepáčilo, že mama chodí na zhromaždenia. Niekedy, keď už bola na ceste, ju dobehol a nasilu priviedol naspäť. Ale ona vždy utiekla druhým vchodom a išla na zhromaždenie. Hovorieval som jej: „Neboj sa, mama. Po čase ho to prestane baviť.“ Otca to naozaj časom omrzelo a mama mohla bez ťažkostí chodiť na zhromaždenia.

V roku 1943 sa v našom zbore začala konať teokratická škola. Rady, ktoré som dostával k svojim úlohám, mi pomohli zlepšiť sa v rečníckych schopnostiach.

V roku 1944 ma povolali do armády. Svet bol v plameňoch druhej svetovej vojny. Dostavil som sa na vojenskú základňu Fort Hayes v meste Columbus, podrobil sa lekárskej prehliadke a vyplnil formuláre. Zároveň som členom odvodovej komisie povedal, že sa odmietam stať vojakom. Nechali ma odísť. O niekoľko dní zazvonil u mňa policajt a oznámil mi: „Corwin Robison, mám príkaz vás zatknúť.“

O dva týždne som stál pred súdom. Sudca mi povedal: „Keby záležalo na mne, dostali by ste doživotie. Chcete sa k tomu vyjadriť?“ Odpovedal som: „Vaša Ctihodnosť, mal som byť posúdený ako náboženský služobník. Mojou kazateľnicou je prah každého domu a dobré posolstvo o Kráľovstve som už priniesol mnohým ľuďom.“ Sudca sa obrátil na porotu so slovami: „Vašou úlohou nie je rozhodnúť, či je tento mladý muž náboženským služobníkom. Máte posúdiť, či nastúpil do armády, alebo nie.“ O necelú polhodinu sa porota vrátila a vyniesla rozsudok: Vinný! Sudca ma poslal na päť rokov do federálnej väznice v Ashlande v štáte Kentucky.

Prvé dva týždne som strávil vo väzení v Columbuse v Ohiu. Na konci prvého dňa v cele som Jehovovi povedal: „Nedokážem takto stráviť päť rokov. Neviem, čo mám robiť.“

Na druhý deň mi väzenská stráž dovolila vyjsť z cely. Podišiel som k vysokému, svalnatému väzňovi, ktorý stál pri okne, a chvíľu sme mlčky pozerali von. Potom sa ma  opýtal: „Za čo si tu, krpec?“ „Som Jehovov svedok,“ odpovedal som. On na to: „Vážne? A za to ťa zavreli?“ Vysvetlil som mu: „Jehovovi svedkovia odmietajú bojovať a zabíjať ľudí.“ Odpovedal: „Iní chlapi sú tu preto, lebo niekoho zabili. A teba zavreli za to, že nechceš zabíjať? To predsa nedáva zmysel!“ Povedal som: „Máš pravdu.“

Potom pokračoval: „Sedel som 15 rokov v inom väzení a tam som čítal nejakú vašu literatúru.“ V duchu som sa pomodlil: „Jehova, pomôž mi, aby som si tohto človeka získal.“ Paul — tak sa volal — mi znenazdajky povedal: „Ak sa ťa niekto z týchto chlapíkov čo len dotkne, začni kričať. Ja sa už o nich postarám.“ Za celý čas som ani s jedným z päťdesiatich väzňov z nášho oddelenia nemal žiadne problémy.

Keď ma previezli do väzenia v Ashlande, stretol som sa tam s mnohými bratmi. Tí skúsenejší pomáhali nám ostatným, aby sme zostali duchovne silní. Každý týždeň nám prideľovali časti z Biblie, ktoré sme si mali prečítať. Potom sme si k nim mali pripraviť otázky a odpovede a tie sme rozoberali na takzvaných biblických stretnutiach. Mali sme tam aj služobníka pre obvody. Väzni spávali vo veľkej miestnosti na posteliach rozmiestnených okolo stien. Služobník pre obvody mi povedal: „Robison, budeš mať na starosti tú a tú posteľ. To je tvoj obvod. Každému, kto bude spávať na tej posteli, vydáš svedectvo. Snaž sa, aby si to stihol, kým ho prepustia.“ Vďaka tomu sme slúžili organizovaným spôsobom.

V roku 1945 sa druhá svetová vojna skončila, ale ja som musel zostať ešte nejaký čas vo väzení. Bál som sa o svoju rodinu, pretože otec mi kedysi povedal: „Keby som sa zbavil teba, s ostatnými si ľahko poradím.“ No po prepustení ma čakalo príjemné prekvapenie. Napriek otcovmu odporu chodili siedmi členovia našej rodiny na zhromaždenia a jedna sestra už bola pokrstená.

V roku 1950 sa začala kórejská vojna a ja som opäť dostal povolávací rozkaz, aby som nastúpil do armády a hlásil sa na vojenskej základni Fort Hayes. Po absolvovaní previerky spôsobilosti mi jeden dôstojník povedal: „Patríte medzi najschopnejších vo vašej skupine.“ Odpovedal som: „To je síce pekné, ale ja do armády  nepôjdem.“ Najprv som citoval 2. Timotejovi 2:3 a potom som dodal: „Už som Kristovým vojakom.“ Po dlhej odmlke mi dôstojník povedal: „Môžete ísť.“

Zakrátko som sa na zjazde v Cincinnati zúčastnil schôdzky pre záujemcov o službu v Bételi. Brat Milton Henschel nám povedal, že ak sa chceme namáhať pre Kráľovstvo, v Bételi je práce dosť. Podal som si prihlášku a bol som prijatý. Do brooklynského Bételu som nastúpil v auguste 1945 a slúžim tam doteraz.

Na nedostatok práce som sa naozaj nemohol sťažovať. Niekoľko rokov som obsluhoval bojlery v tlačiarni a v kancelárskych budovách, pracoval som ako mechanik a zámočník a pomáhal som aj v našich zjazdových sálach v New Yorku.

Duchovné návyky v Bételi som si zamiloval. Vždy sa teším na ranné uctievanie a rodinné štúdium Strážnej veže. A rád chodím do služby s bratmi zo zboru. Keď sa nad tým zamyslíte, takéto návyky by mali fungovať v každej rodine Jehovových svedkov. Ak si rodičia s deťmi pravidelne rozoberajú denný text, majú rodinné uctievanie, aktívne sa zúčastňujú na zhromaždeniach a horlivo sa podieľajú na službe, prispieva to k duchovnému zdraviu celej rodiny.

V Bételi aj v zbore som si našiel mnoho priateľov. Niektorí z nich boli pomazaní a už sa tešia zo svojej odmeny v nebesiach. Ale tak ako všetci ostatní, aj my bételiti sme nedokonalí. Sem-tam sa stáva, že sa s niekým nezhodnem, ale zakaždým sa snažím spor urovnať. Vždy si spomeniem na Matúša 5:23, 24, kde sa píše, ako máme riešiť vzájomné nedorozumenia. Ospravedlniť sa nie je ľahké, ale keď som to urobil, väčšinou to viedlo k obnoveniu vzťahov.

Pre svoj vek sa mi už ťažko chodí z domu do domu, ale nevzdávam sa. Naučil som sa trochu po čínsky a oslovujem Číňanov na ulici. Niekedy sa mi podarí dať za dopoludnie aj 30 alebo 40 časopisov.

 Dokonca som vykonal opätovnú návštevu v Číne! Raz mi jedno mladé usmiate dievča podalo leták s reklamou na stánok s ovocím. Aj ja som sa na ňu usmial a dal som jej Strážnu vežu a Prebuďte sa! v čínštine. Časopisy si vzala a povedala mi, že sa volá Katie. Odvtedy sa pri mne vždy zastavila na kus reči. Učil som ju anglické názvy rôznych druhov ovocia a zeleniny a ona po mne slovíčka opakovala. Vysvetľoval som jej aj biblické texty a dal som jej knihu Čo učí Biblia? Avšak po niekoľkých týždňoch akoby sa pod zem prepadla.

O pár mesiacov si vzalo odo mňa časopisy iné mladé dievča, ktoré tiež rozdávalo reklamné letáky. Na ďalší týždeň mi podala svoj mobil a povedala: „Volá vám Čína.“ Odpovedal som: „Ale ja v Číne nikoho nepoznám.“ Ona však na tom trvala, a tak som si mobil vzal a ozval sa: „Haló, tu je Robison.“ Z telefónu zaznelo: „Robby, tu je Katie. Vrátila som sa do Číny.“ „Do Číny?“ opýtal som sa. „Áno,“ odpovedala. „Robby, vieš, kto je to dievča, ktoré ti podalo mobil? Je to moja sestra. Naučil si ma toho veľa. Prosím ťa, mohol by si učiť aj ju?“ Povedal som: „Katie, urobím, čo bude v mojich silách. Ďakujem ti, že si sa mi ozvala.“ Krátko nato som sa rozprával s Katinou sestrou naposledy. Neviem, kde tie dievčatá teraz sú, ale dúfam, že sa ďalej učia o Jehovovi.

Svätú službu pre Jehovu vykonávam už 73 rokov. Som Jehovovi vďačný, že mi pomohol zostať verný v otázke neutrality i v skúškach, s ktorými som sa stretol vo väzení. Aj súrodenci mi hovorievajú, že keď videli, ako sa nevzdávam napriek otcovmu odporu, dodávalo im to odvahu. Mama a šiesti moji súrodenci sa nakoniec dali pokrstiť. Otcov postoj sa tiež trochu zmenil a predtým, ako zomrel, dokonca prišiel niekoľkokrát na zhromaždenie.

Niektorí členovia mojej rodiny a priatelia už zomreli. Ak to bude Božia vôľa, stretnem sa s nimi v novom svete. Predstavte si, akú radosť budeme mať, keď budeme žiť večne a spolu s ľuďmi, ktorých milujeme, budeme uctievať Jehovu. *