Prejsť na článok

Prejsť na obsah

ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Boh nám prejavil nezaslúženú láskavosť mnohými spôsobmi

Boh nám prejavil nezaslúženú láskavosť mnohými spôsobmi

MÔJ otec Arthur mal už ako mladý bázeň pred Bohom a chcel sa stať metodistickým kazateľom. Jeho plány sa však zmenili, keď si prečítal publikácie, ktoré dostal od Bádateľov Biblie, a začal sa s nimi stretávať. V roku 1914, keď mal 17 rokov, sa dal pokrstiť. V tom čase zúrila prvá svetová vojna a otec dostal povolávací rozkaz. Keďže odmietol vziať do ruky zbraň, bol odsúdený na desať mesiacov väzenia v meste Kingston v kanadskej provincii Ontário. Keď ho prepustili, začal slúžiť celým časom ako kolportér (priekopník).

V roku 1926 sa oženil s Hazel Wilkinsonovou. Jej mama spoznala pravdu už v roku 1908. Ja som sa narodil 24. apríla 1931 ako druhé zo štyroch detí. Život našej rodiny sa sústreďoval na uctievanie Jehovu. Otec si Bibliu veľmi cenil a svojím príkladom pomohol aj nám vážiť si ju po celý život. Ako rodina sme pravidelne zvestovali z domu do domu. (Sk. 20:20)

ZOSTAL SOM NEUTRÁLNY A PRIEKOPNÍČIL SOM AKO MÔJ OTEC

V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna a o rok neskôr úrady v Kanade zakázali činnosť Jehovových svedkov. V štátnych školách sa konali nacionalistické obrady, pri ktorých sa zdravila zástava a spievala hymna. Mne i mojej staršej sestre Dorothy väčšinou učitelia dovolili počas obradu odísť z triedy. No raz ma učiteľka chcela zahanbiť a nazvala ma zbabelcom. Po vyučovaní ma niekoľkí spolužiaci napadli a zhodili na zem. To však iba posilnilo moje odhodlanie „viac poslúchať Boha ako ľudí“. (Sk. 5:29)

V júli 1942, keď som mal 11 rokov, som sa dal pokrstiť v nádrži na vodu na jednej farme. Cez prázdniny som slúžil ako prázdninový (teraz pomocný) priekopník. Robil som to veľmi rád. Raz som spolu s ďalšími troma bratmi šiel zvestovať drevorubačom do neprideleného obvodu na severe Ontária.

Od 1. mája 1949 som začal slúžiť ako pravidelný priekopník. Krátko nato ma bratia pozvali, aby som v kanadskej pobočke pomohol s prácou na stavbe. Dňa 1. decembra som sa stal členom rodiny Bétel. Začal som robiť v tlačiarni a naučil som sa obsluhovať tlačový stroj. Niekoľko týždňov som pracoval na nočné zmeny, keďže sme tlačili leták o prenasledovaní, ktoré Jehovov ľud v Kanade práve zažíval.

Neskôr som pracoval v služobnom oddelení. Raz som dostal za úlohu viesť interview s priekopníkmi, ktorí navštívili pobočku. Vybrali sa slúžiť do provincie Quebec, kde boli v tom čase Jehovovi svedkovia v Kanade najviac prenasledovaní. Bola medzi nimi aj Mary Zazulová z Edmontonu z provincie Alberta. Keďže ona i jej starší brat Joe odmietli prestať študovať Bibliu, pravoslávni rodičia ich vyhnali z domu. V júni 1951 boli obaja pokrstení a o šesť mesiacov začali slúžiť ako priekopníci. Už počas interview na mňa zapôsobila Marina duchovnosť. Povedal som si: Ak ma nič nezaskočí, tak sa s týmto dievčaťom ožením. O deväť mesiacov, 30. januára 1954, sme sa vzali a už o týždeň sme sa začali zaškoľovať do krajskej služby. Nasledujúce dva roky sme slúžili v kraji na severe Ontária.

Dobré posolstvo sa šírilo po svete čoraz viac, a tak boli potrební ďalší misionári. Povedali sme si, že keď dokážeme znášať kanadské treskúce zimy a nepríjemné komáre, ktoré nás otravovali v lete, mali by sme zvládnuť čokoľvek a kdekoľvek. V júli 1956 sme absolvovali 27. triedu školy Gileád a už v novembri sme boli v našom novom pôsobisku — v Brazílii.

MISIONÁRSKA SLUŽBA V BRAZÍLII

Po príchode do pobočky v Brazílii sme sa začali učiť po portugalsky. Keď sme si osvojili základné spôsoby oslovovania a zapamätali si minútovú ponuku, bratia nám navrhli, aby sme šli do služby. Povedali nám, že ak domáci prejaví záujem, môžeme prečítať biblické texty, ktoré opisujú podmienky pod vládou Božieho Kráľovstva. Hneď v prvý deň našej služby prejavila záujem o dobré posolstvo jedna pani, a tak som jej prečítal Zjavenie 21:3, 4 — a odpadol som! Nebol som zvyknutý na také horúce a vlhké podnebie a nikdy som si naň úplne nezvykol.

Bratia nás ako misionárov poslali do mesta Campos. Dnes je tam už 15 zborov, no keď sme prišli, bola tam iba jedna izolovaná skupinka a misionársky domov, kde bývali štyri sestry: Esther Tracyová, Ramona Bauerová, Luiza Schwarzová a Lorraine Brookesová (dnes Wallenová). Dostal som za úlohu pomáhať s praním a nosiť drevo na varenie. V jeden pondelkový večer sme po štúdiu Strážnej veže dostali nečakanú návštevu. Manželka si ľahla na pohovku, aby si chvíľu oddýchla. Rozprávali sme sa o tom, čo sme v ten deň zažili. Keď zodvihla hlavu, spod vankúša vyliezol had. Kým som ho nezabil, narobil riadny rozruch!

Portugalčinu som sa učil ešte len rok, keď ma bratia vymenovali za krajského dozorcu. Žili sme na vidieku vo veľmi jednoduchých pomeroch: nemali sme elektrinu, spali sme na rohožiach a cestovali sme na koni a ľahkom koči. Počas jednej zvestovateľskej kampane v nepridelenom obvode sme cestovali vlakom do mestečka v horách a prenajali sme si izbu v ubytovni. Pobočka nám poslala 800 časopisov, ktoré sme mali ponúkať v službe. Čo sme sa len nachodili, kým sme z pošty do ubytovne poprenášali všetky tie krabice s časopismi.

V roku 1962 sa po celej Brazílii konala škola služby Kráľovstva. Okrem bratov sa na nej mohli zúčastniť aj sestry, ktoré tu slúžili ako misionárky. Dostal som za úlohu vyučovať v Manause, Beléme, Fortaleze, Recife a Salvádore. Trvalo to šesť mesiacov a cestoval som bez Mary. V známej budove opery v Manause som zorganizoval oblastný zjazd. Silné dažde však znečistili väčšinu pitnej vody a v zjazdovom areáli sme zostali prakticky bez jedálne. (V tom čase sa na zjazde podávalo jedlo.) Obrátil som sa teda na vojsko a dostal som sa do kontaktu s láskavým dôstojníkom, ktorý ochotne zariadil dodávku pitnej vody počas celého zjazdu. Okrem toho poslal vojakov, aby nám postavili dva veľké stany, a tak sme mali kuchyňu i jedáleň.

Kým som bol preč, Mary vydávala svedectvo v jednej portugalskej obchodnej štvrti. Jediné, čo tamojších ľudí zaujímalo, bolo zarábanie peňazí, a preto sa jej nepodarilo nadviazať ani jeden biblický rozhovor. Niektorým bételitom teda povedala: „Portugalsko je to posledné miesto na zemi, kde by som chcela žiť.“ No čakalo nás prekvapenie! Krátko nato sme dostali list s pozvaním slúžiť v Portugalsku, kde bola zvestovateľská činnosť zakázaná. Mary pozvanie spočiatku šokovalo, ale nakoniec sme ho prijali.

SLUŽBA V PORTUGALSKU

Do Lisabonu v Portugalsku sme pricestovali v auguste 1964. Tamojších bratov veľmi prenasledovala portugalská tajná polícia (PIDE). Preto bolo najlepšie spočiatku sa vôbec nekontaktovať s miestnymi bratmi a sestrami. Našli sme si bývanie v ubytovni a čakali sme, kým nám vydajú povolenie na pobyt. Keď sme dostali víza, prenajali sme si byt. V januári 1965 sme konečne nadviazali kontakt s pobočkou. Boli sme veľmi šťastní, keď sme sa po šiestich mesiacoch dostali prvý raz na zhromaždenie!

Dozvedeli sme sa, že polícia robí v domoch našich bratov a sestier každý deň razie. Sály Kráľovstva boli zatvorené a zborové zhromaždenia sa konali iba v domácnostiach. Stovky našich bratov a sestier odviedli na výsluch na policajnú stanicu. Obzvlášť drsne zaobchádzali s bratmi, pretože chceli zistiť mená tých, ktorí vedú zhromaždenia. Preto sa bratia neoslovovali priezviskami, ale iba menami, napríklad José alebo Paulo. To isté sme teda robili aj my.

Najviac nám záležalo na tom, aby bratia dostávali duchovný pokrm. Mary mala za úlohu prepisovať na cyklostylové blany študijné články zo Strážnej veže a iné publikácie.

OBHAJUJEME DOBRÉ POSOLSTVO PRED SÚDOM

V júni 1966 prebiehal v Lisabone obzvlášť závažný súdny proces. Všetkých 49 členov zboru Feijó sa dostalo pred súd, lebo boli obvinení, že sa v jednom súkromnom dome zúčastnili na protizákonnom zhromaždení. Aby som bratov pripravil na súdny proces a krížový výsluch, hral som prokurátora. Vedeli sme, že súd prehráme, ale uvedomovali sme si, že sa pri tom vydá veľké svedectvo. Náš právnik na záver obhajoby odvážne citoval slová Gamaliela z prvého storočia. (Sk. 5:33–39) Tento prípad sa dostal aj do novín. Našich 49 bratov a sestier skončilo vo väzení na 45 dní až päť a pol mesiaca. Sme veľmi radi, že náš právnik prijal ponuku biblického štúdia, a skôr než zomrel, začal navštevovať zhromaždenia.

V decembri 1966 som sa stal dozorcom pobočky a veľa času som venoval právnym záležitostiam. Robili sme všetko, čo sa dalo, aby sme z právneho hľadiska presadili nárok Jehovových svedkov slobodne praktizovať svoje náboženstvo. (Fil. 1:7) Dňa 18. decembra 1974 vláda konečne svedkov zákonne uznala. Veľkú radosť z toho mali aj bratia Nathan Knorr a Frederick Franz, ktorí sa s nami zúčastnili na nezabudnuteľnom zhromaždení v Porte a v Lisabone, na ktorom bolo celkovo 46 870 prítomných.

Jehova spôsobil, že dobré posolstvo sa rozšírilo aj na ostrovy, kde sa hovorí po portugalsky, ako sú Azory, Kapverdy, Madeira a Svätý Tomáš a Princov ostrov. Potrebovali sme teda aj väčšiu pobočku. V roku 1988 sa ukončila výstavba, po ktorej nasledovalo zasvätenie. Pri tejto príležitosti brat Milton Henschel predniesol prejav, ktorý si vypočulo 45 522 prítomných. Bolo radostné, že na túto výnimočnú udalosť pricestovalo aj 20 bratov a sestier, ktorí v Portugalsku kedysi slúžili ako misionári.

ČO NÁM DALI PRÍKLADY VERNÝCH JEHOVOVÝCH SLUŽOBNÍKOV

Za tie roky náš život veľmi obohatili aj priateľstvá s vernými bratmi. Napríklad raz som spolupracoval s bratom Theodorom Jaraczom počas jeho zónovej návštevy a získal som veľmi cenné poučenie. Pobočka, ktorú sme navštívili, práve riešila jeden náročný problém. Bratia z výboru urobili v tejto veci všetko, čo bolo možné. Brat Jaracz ich upokojil slovami: „Je čas dať priestor svätému duchu.“ Keď som so svojou manželkou pred niekoľkými desaťročiami navštívil Brooklyn, strávili sme večer s bratom Franzom a ďalšími spolukresťanmi. Na záver sme ho požiadali, aby nám poradil, čo sa za tie roky v službe Jehovovi naučil. Povedal: „Moja rada znie: Zostaňte s Jehovovou viditeľnou organizáciou v dobrom i v zlom. Jedine táto organizácia robí to, čo Ježiš prikázal svojim učeníkom — zvestuje dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.“

Práve to sme s manželkou robili a vďaka tomu sme zažili veľa radosti. Radi spomíname na naše zónové návštevy pobočiek. Mohli sme na nich pochváliť mladších i starších bratov a sestry za ich vernú službu a povzbudiť ich, aby aj naďalej vytrvávali, pretože slúžiť Jehovovi je veľká česť.

Roky utiekli ako voda a obaja máme už po osemdesiatke. Mary má viacero zdravotných problémov. (2. Kor. 12:9) Skúšky posilnili našu vieru a naše odhodlanie zostať Bohu verní. Keď spomíname na roky, ktoré sme prežili v službe, vidíme, že Jehova nám prejavil nezaslúženú láskavosť mnohými spôsobmi. *

^ 29. ods. Dňa 25. októbra 2015, keď sa tento článok pripravoval na uverejnenie, Douglas Guest zomrel. Až do konca verne slúžil Jehovovi.