JE 26. marca 1937 a dvaja muži ustatí z cesty sa v zaprášenej dodávke pomaly blížia k austrálskemu Sydney. Vracajú sa sem po roku a majú za sebou viac než 19 300 kilometrov. Navštívili niektoré z najodľahlejších a najnehostinnejších oblastí Austrálie. Nie sú to výskumníci ani dobrodruhovia. Arthur Willis a Bill Newlands sú dvaja horliví priekopníci, odhodlaní priniesť dobré posolstvo o Božom Kráľovstve do rozľahlého, riedko osídleného austrálskeho vnútrozemia.

Do konca 20. rokov 20. storočia skupinka Bádateľov Biblie * v Austrálii zvestovala dobré posolstvo prevažne v pobrežných mestách a ich okolí. Vnútrozemie bolo vyprahnuté, iba riedko obývané a bolo asi také veľké ako polovica Európy. Bratia si však uvedomovali, že Ježiš svojich nasledovníkov poveril, aby o ňom zvestovali „až do najvzdialenejšej časti zeme“, teda aj do odľahlého austrálskeho vnútrozemia. (Sk. 1:8) Ale ako sa im podarí zvládnuť takú obrovskú úlohu? Boli pevne presvedčení, že Jehova ich úsilie požehná, a boli odhodlaní urobiť pre to všetko, čo je v ich silách.

V roku 1929 zbory v Queenslande a Západnej Austrálii upravili niekoľko dodávok tak, aby nimi mohli cestovať aj v náročných podmienkach vo vnútrozemí. Dodávky šoférovali húževnatí priekopníci, ktorí si vedeli poradiť aj v tvrdých podmienkach a v prípade potreby si dodávku dokázali opraviť. Títo priekopníci sa dostali na mnohé miesta, kde ľudia ešte nikdy nepočuli dobré posolstvo.

Priekopníci, ktorí si nemohli dovoliť dodávku, vyrazili do vnútrozemia na bicykli. Napríklad v roku 1932 sa 23-ročný Bennett Brickell vydal z Rockhamptonu v Queenslande na 5-mesačnú zvestovateľskú výpravu naprieč odľahlou severnou časťou tohto štátu. Na svojom ťažko naloženom bicykli si viezol prikrývky, oblečenie, jedlo a veľa kníh. Keď sa mu zodrali pneumatiky, nedal sa odradiť, ale plne dôveroval Jehovovi, že ho bude viesť. Posledných 320 kilometrov tlačil  svoj bicykel cez oblasti, v ktorých v minulosti nejeden človek zomrel od smädu. Nasledujúcich 30 rokov brat Brickell najazdil bicyklom, motocyklom a autom tisíce kilometrov. Bol prvý, kto zvestoval pôvodným obyvateľom Austrálie, a pomáhal zakladať zbory. V austrálskom vnútrozemí ho mnohí poznali a veľmi si ho vážili.

Austrália patrí ku krajinám s najnižšou hustotou osídlenia na svete a obzvlášť riedko osídlené je vnútrozemie. Svedkovia, ktorí hľadali jednotlivcov žijúcich v odľahlých oblastiach kontinentu, teda prejavili veľké odhodlanie.

K týmto odhodlaným svedkom patrili aj priekopníci Stuart Keltie a William Torrington. V roku 1933 prešli cez Simpsonovu púšť, rozsiahlu pustatinu s piesočnými dunami, aby sa s posolstvom dostali do mesta Alice Springs v srdci kontinentu. Keď sa im ich malé auto pokazilo a museli ho nechať na ceste, brat Keltie, ktorý mal jednu nohu drevenú, pokračoval ďalej na ťave! Úsilie týchto priekopníkov prinieslo svoje ovocie, keď stretli muža, ktorý vlastnil hotel na odľahlej železničnej stanici William Creek. Majiteľ hotela Charles Bernhardt neskôr prijal pravdu, predal hotel a 15 rokov slúžil sám ako priekopník v niektorých z najodľahlejších a najvyprahnutejších oblastí Austrálie.

Prví priekopníci potrebovali odvahu a húževnatosť, aby zvládli všetky tie náročné situácie. Arthur Willis a Bill Newlands, spomínaní v úvode, sa raz na svojej zvestovateľskej výprave vo vnútrozemí brodili 32-kilometrovým úsekom dva týždne, lebo lejaky premenili púšť na more bahna. Neraz v spaľujúcej horúčave, spotení a s vypätím všetkých síl, tlačili auto cez vysoké piesočné duny alebo s námahou prechádzali cez skalnaté údolia a piesočnaté korytá riek. Keď sa im pokazilo auto, a to sa stávalo pomerne často, niekoľko dní išli pešo alebo na bicykli do najbližšieho mesta, kde čakali aj celé týždne na náhradné diely. No aj napriek takýmto ťažkostiam si udržiavali pozitívny postoj. Arthur Willis neskôr prerozprával vyjadrenie uvedené v časopise Zlatý vek, keď povedal, že pre Jehovových svedkov „žiadna cesta nie je príliš náročná ani príliš dlhá“.

Dlhoročný priekopník Charles Harris vysvetlil, že osamelosť a nepohodlie, ktoré zažíval vo vnútrozemí, ho ešte viac priblížili k Jehovovi. Dodal: „Životom sa prechádza oveľa ľahšie, keď má človek čo najmenej batožiny. Ak bol Ježiš ochotný spať pod hviezdami, tak by sme to s radosťou mali robiť aj my, ak si to naša služba vyžaduje.“ A presne to mnohí priekopníci robili. Vďaka ich neúnavnému úsiliu sa dobré posolstvo dostalo do všetkých kútov Austrálie, a tak veľa ľudí zaujalo postoj na strane Božieho Kráľovstva.