Narodil som sa v roku 1937 v kolchoze, čiže v poľnohospodárskom družstve, ktoré sa nachádzalo neďaleko mesta Tokmak v Kirgizsku. Boli sme kirgizská rodina a rozprávali sme sa po kirgizsky. Rodičia boli roľníci a pracovali v kolchoze od svitu do mrku. Pracovníci kolchozu dostávali pravidelné prídely potravín, ale plat im bol vyplácaný iba raz za rok. Postarať sa o mňa a moju mladšiu sestru bolo pre mamu náročné. Do školy som chodil len päť rokov a potom som aj ja začal pracovať v kolchoze.

Tam, kde sme žili, boli ľudia veľmi chudobní a museli ťažko pracovať, aby sa uživili. V mladosti som sa veľmi nezamýšľal nad zmyslom života ani nad budúcnosťou. Vôbec som netušil, že úžasné pravdy o Jehovovi a jeho predsavzatí mi raz zmenia život. Ako sa dobré posolstvo dostalo do Kirgizska a ako sa tam rozšírilo? To je vzrušujúci príbeh. Všetko sa to začalo v severnej časti Kirgizska, kde som vyrastal.

Pravda sa dostala do Kirgizska v 50. rokoch minulého storočia. Aby tam zapustila korene, musela prekonať silný ideologický tlak, lebo Kirgizsko bolo vtedy súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík. V celom Sovietskom zväze boli Jehovovi svedkovia politicky neutrálni. (Ján 18:36) Preto ich komunistický režim považoval za nepriateľov a prenasledoval ich. Ale žiadna ideológia nemohla zabrániť Božiemu  Slovu, aby sa dostalo k ľuďom s úprimným srdcom. Jedna z najcennejších právd, ktoré som sa počas svojho života naučil, je, že s Jehovom „je všetko možné“. (Mar. 10:27)

Práve prenasledovanie spôsobilo, že počet Jehovových svedkov v Kirgizsku narastal. Ako je to možné? Súčasťou Sovietskeho zväzu bola aj Sibír, kam štát posielal do vyhnanstva svojich nepriateľov. Keď boli títo vyhnanci prepustení, mnohí prišli do Kirgizska a niektorí z nich tam priniesli pravdu. Jeden z bývalých vyhnancov bol aj Emiľ Jancen, ktorý sa narodil v Kirgizsku v roku 1919. Bol poslaný do pracovného tábora, kde sa stretol s Jehovovými svedkami. Prijal pravdu a v roku 1956 sa vrátil domov. Usadil sa neďaleko mesta Sokuluk v blízkosti môjho domova. V Sokuluku vznikol v roku 1958 prvý zbor v Kirgizsku.

Asi po roku sa do Sokuluku prisťahoval Viktor Vinter. Tento verný brat si veľa vytrpel. Dvakrát bol odsúdený na tri roky za neutralitu a potom strávil vo väzení ďalších desať rokov. Okrem toho bol päť rokov vo vyhnanstve. No pravé uctievanie sa šírilo aj napriek prenasledovaniu.

V roku 1963 bolo v Kirgizsku asi 160 Jehovových svedkov. Mnohí z nich pochádzali z Nemecka, Ukrajiny a Ruska. Bol medzi nimi aj bývalý vyhnanec Eduard Varter, ktorý bol pokrstený v Nemecku v roku 1924. Počas druhej svetovej vojny ho nacisti uväznili v koncentračnom tábore a o niekoľko rokov ho komunisti v Sovietskom zväze poslali do vyhnanstva. V roku 1961 sa tento verný brat presťahoval do mesta Kant, ktoré je neďaleko môjho rodiska.

V Kante žila aj verná sestra Jelizaveta Fotová. Na živobytie si zarábala ako krajčírka. A keďže bola veľmi šikovná, dostávala zákazky aj od lekárov a učiteľov. Medzi jej zákazníkov patrila tiež Aksamaj Sultanalijevová, ktorej manžel pracoval ako úradník na štátnej prokuratúre. Raz si prišla k Jelizavete po šaty, ale mala veľa otázok o zmysle života a o tom, čo sa stane s ľuďmi po smrti. Jelizaveta jej odpovedala priamo z Biblie. Časom sa Aksamaj stala horlivou zvestovateľkou dobrého posolstva.

Niekedy v tom čase bol vymenovaný za krajského dozorcu Nikolaj Čimpoješ z Moldavska, ktorý vykonával túto úlohu takmer 30 rokov. Okrem návštev zborov mal na starosti aj výrobu a distribúciu našej literatúry. Jeho činnosť nezostala bez povšimnutia úradov. Preto mu Eduard Varter dal povzbudzujúcu radu: „Keď sa ťa budú štátne orgány vypytovať, odkiaľ dostávame našu literatúru, otvorene im povedz, že z ústredia v Brooklyne. Pri vypočúvaní sa pozeraj agentovi KGB do očí. Ničoho sa nemusíš báť.“ (Mat. 10:19)

Krátko po tomto rozhovore predvolali Nikolaja do ústredia KGB v Kante. Nikolaj neskôr porozprával, ako to tam prebiehalo: „Agent sa ma opýtal, odkiaľ dostávame našu literatúru. Povedal som mu, že z Brooklynu. Nevedel, čo na to povedať. Poslal ma preč a už nikdy ma nepredvolali.“  Takíto nebojácni bratia ako Nikolaj ďalej obozretne oznamovali dobré posolstvo v mojom rodnom kraji na severe Kirgizska. V roku 1981 sa pravda o Jehovovi konečne dostala aj do našej rodiny. Prvá sa o nej dopočula moja manželka Majrambibi.

Majrambibi pochádza z Narynskej oblasti v Kirgizsku. V auguste 1974 prišla na návštevu k mojej sestre a tam sme sa stretli prvýkrát. Okamžite sa mi zapáčila. Vzali sme sa ešte v ten deň.

V januári 1981 Majrambibi cestovala autobusom na miestny trh, keď započula rozhovor spomenutý v úvode. Chcela sa dozvedieť viac, a tak poprosila tú ženu o meno a adresu. Žena jej povedala, že sa volá Apun, ale adresu jej nedala. Namiesto toho si vypýtala našu. Musela byť opatrná, lebo v 80. rokoch bolo naše dielo zakázané. Manželka sa vrátila domov nadšená.

„Počula som úžasné veci,“ rozprávala Majrambibi. „Istá žena mi povedala, že zanedlho už ľudia nebudú zomierať. A divé zvieratá nebudú nikoho ohrozovať.“ Pripadalo mi to ako rozprávka. Odpovedal som: „Však počkajme, kým nás navštívi a všetko nám vysvetlí.“

Apun nás navštívila asi o tri mesiace. Potom k nám chodili aj iné sestry, a tak sme sa zoznámili s niektorými z prvých svedkov kirgizského pôvodu. Sestry nás učili nádherné pravdy o Jehovovi a jeho predsavzatí s ľudstvom. Študovali s nami knihu Od strateného raja k raju znovuzískanému. * A pretože v celom Tokmaku bola len jedna takáto kniha, ručne sme si ju odpísali.

Jedna z prvých vecí, ktorú sme pochopili, bolo proroctvo z 1. Mojžišovej 3:15. Splní sa prostredníctvom Ježiša, mesiášskeho Kráľa. Toto dôležité posolstvo musí počuť každý! Preto sme sa aj my zapojili do jeho oznamovania. (Mat. 24:14) Biblia začala zakrátko meniť náš život.

Jeden brat z Tokmaku nás pozval na svadbu. S manželkou sme si pri tej príležitosti všimli, že svedkovia sa správajú inak. Nepodával sa žiadny alkohol a všetko prebiehalo pokojne. Na iných  svadbách, na ktorých sme boli dovtedy, sa hostia často opili, správali sa nepekne a hovorili vulgárne.

Navštívili sme aj niekoľko zborových zhromaždení v Tokmaku. Keď bolo dobré počasie, konali sa v lese. Bratia a sestry vedeli, že ich sleduje polícia, a preto rozostavili hliadky. V zime sme sa stretávali v domácnostiach. Párkrát sa stalo, že do domu prišla polícia a vypytovala sa nás, čo robíme. V júli 1982 sme sa dali s Majrambibi pokrstiť v rieke Ču, ale museli sme byť opatrní. (Mat. 10:16) Bratia prichádzali v malých skupinkách a zhromaždili sa v lese. Spievali sme piesne Kráľovstva a vypočuli sme si prejav ku krstu.

V roku 1987 ma jeden brat požiadal, aby som navštívil istého záujemcu, ktorý býval v meste Balykčy. Cesta vlakom tam trvala štyri hodiny. Keď sme tam začali chodiť do služby, zistili sme, že ľudia majú veľký záujem o pravdu. Tak sa nám naskytla príležitosť slúžiť tam, kde je to viac potrebné.

S Majrambibi sme do Balykčy cestovali pomerne často. Trávili sme tam väčšinu víkendov, chodili do služby a organizovali zhromaždenia. Záujem o naše publikácie dramaticky rástol. Z Tokmaku sme ich prinášali v mišoku, čiže vo vreci na zemiaky. Dve plné vrecia literatúry len tak-tak stačili na mesiac. Svedectvo sme vydávali aj počas cesty vlakom.

V roku 1995, osem rokov po tom, ako sme prvýkrát išli v Balykčy do služby, tam vznikol zbor. Za tie roky, čo sme dochádzali z Tokmaku do Balykčy, nás cesty vlakom stáli veľa peňazí. Nemali sme mnoho prostriedkov, a preto sme si kládli otázku, ako to finančne zvládneme. Ale jeden brat nám pravidelne prispieval, aby sme mohli uhradiť všetky svoje výdavky. Jehova videl našu túžbu slúžiť tam, kde je to viac potrebné, a tak nám otvoril „nebeské stavidlá“. (Mal. 3:10) S Jehovom je možné všetko!

V roku 1992 som bol vymenovaný za staršieho. Bol som prvý starší kirgizského pôvodu v Kirgizsku. V našom zbore v Tokmaku sa nám otvorili nové možnosti služby. Viedli sme mnoho biblických štúdií s mladými Kirgizmi, ktorí prišli do mesta za vzdelaním. Jeden z nich teraz slúži vo výbore pobočky a ďalší dvaja sú zvláštni priekopníci. Snažili sme sa pomáhať aj ďalším, ktorí chodili na zhromaždenia. Začiatkom 90. rokov sme mali k dispozícii len publikácie v ruskom jazyku. Aj zhromaždenia sa konali v ruštine. Do zboru však prichádzalo stále viac ľudí, ktorých materinským jazykom bola kirgizština. Preto som im program prekladal, aby mohli lepšie porozumieť pravde.

Veľa času a pozornosti si vyžadovala aj naša rastúca rodina. Brávali sme deti do služby a na zhromaždenia. Naša dcéra Gulsajra už ako  12-ročná rada oslovovala okoloidúcich na ulici a rozprávala sa s nimi o Biblii. Deti bavilo učiť sa biblické texty naspamäť. Vďaka tomu všetkému boli naše deti a neskôr aj vnúčatá naplno zapojené do zborových činností. Máme deväť detí a jedenásť vnúčat. Šestnásť z nich slúži Jehovovi alebo chodí na zhromaždenia so svojimi rodičmi.

Drahí bratia a sestry, ktorí v našom okolí začínali Jehovovo dielo v 50. rokoch, by užasli, keby videli zmeny, ku ktorým odvtedy došlo. Od 90. rokov sa napríklad tešíme z väčšej slobody vo zvestovaní dobrého posolstva a z možnosti stretávať sa vo veľkom počte na zjazdoch.

V roku 1991 sme s manželkou navštívili náš prvý veľký zjazd v kazašskej Alma-Ate (teraz Almaty). A v roku 1993 bratia v Kirgizsku prvýkrát usporiadali zjazd na štadióne Spartak v Biškeku. Bratia a sestry čistili štadión celý týždeň pred zjazdom. Na riaditeľa to tak zapôsobilo, že sme mohli použiť štadión zadarmo.

V roku 1994 sme dosiahli ďalší míľnik v teokratickej histórii, keď bola vytlačená prvá naša publikácia v kirgizštine. Teraz máme pravidelne k dispozícii literatúru v našom jazyku vďaka práci prekladateľov v kancelárii pobočky v Biškeku. V roku 1998 boli Jehovovi svedkovia v Kirgizsku právne zaregistrovaní. Náš počet stále rastie a teraz je v našej krajine vyše 5 000 zvestovateľov. Máme 83 zborov a 25 skupín v anglickom, čínskom, kirgizskom, ruskom, ruskom posunkovom, tureckom, ujgurskom a uzbeckom jazyku. Všetci títo bratia a sestry slúžia zjednotene Jehovovi napriek tomu, že sú rôznej národnosti. K týmto pozoruhodným zmenám došlo vďaka Jehovovmu požehnaniu.

Jehova zmenil aj môj život. Vyrastal som v chudobnej roľníckej rodine a do školy som chodil len päť rokov. Ale Jehova mi pomohol, aby som slúžil ako starší a vyučoval vzácne biblické pravdy ľudí, ktorí boli oveľa vzdelanejší ako ja. Jehova koná neobyčajné veci. To, čo som zažil, ma podnecuje, aby som ďalej verne svedčil o Jehovovi, s ktorým „je všetko možné“. (Mat. 19:26)