Narodil som sa v meste Quebec v rovnomennej kanadskej provincii, v ktorej sa hovorí po francúzsky. Moji rodičia Louis a Zélia ma veľmi milovali, a vďaka tomu som mal krásne detstvo. Otec mal plachú povahu a veľmi rád čítal. Ja som zasa rád písal a chcel som sa stať novinárom.

Keď som mal asi 12 rokov, prišiel k nám Rodolphe Soucy, otcov kolega z práce, spolu so svojím priateľom. Boli Jehovovými svedkami. Nevedel som o svedkoch takmer nič a o ich náboženstvo som sa veľmi nezaujímal. No zapôsobilo na mňa, akí boli láskaví a ako logicky vedeli z Biblie odpovedať na otázky. Rodičom sa to páčilo tiež, a tak prijali ponuku biblického štúdia.

V tom čase som chodil do katolíckej školy. Z času na čas som spolužiakom rozprával, čo som sa naučil na biblickom štúdiu. Naši učitelia boli kňazi a časom sa o tom dopočuli. Nepáčilo sa im, čo robím, no namiesto toho, aby mi z Biblie ukázali, že nemám pravdu, ma jeden z nich pred celou triedou obvinil, že som rebel. Bol to stresujúci zážitok, ale nakoniec sa ukázalo, že to bolo na moje dobro. Presvedčil som sa, že náboženstvo, ktoré sa vyučuje v škole, nie je v súlade s Bibliou. Uvedomil som si, že by som mal z tej školy odísť. So súhlasom rodičov som prešiel do inej školy.

Pokračoval som v štúdiu Biblie, ale duchovne som veľmi nenapredoval, lebo som mal obavy zo služby z domu do domu. Katolícka cirkev mala veľký vplyv a ostro sa  stavala proti našej zvestovateľskej činnosti. Quebecký premiér Maurice Duplessis bol politickým spojencom cirkvi. S jeho podporou davy ľudí robili svedkom ťažkosti a dokonca ich napádali. Chodiť v tom čase do služby si vyžadovalo veľkú odvahu!

Obavy zo služby mi pomohol prekonať brat John Rae, absolvent 9. triedy školy Gileád. Bol to mierny, nenápadný a prístupný človek a mal veľa skúseností. Málokedy mi dal priamu radu, ale veľa som sa naučil z jeho príkladu. Mal ťažkosti s francúzštinou, a preto som s ním často chodil do služby a pomáhal som mu s jazykom. S Johnovou pomocou som nakoniec nadobudol odvahu a rozhodol som sa stať Jehovovým svedkom. Dňa 26. mája 1951, desať rokov po prvom kontakte so svedkami, som sa dal pokrstiť.

Väčšina bratov a sestier v našom malom zbore v Quebecu bola v priekopníckej službe. Mali na mňa dobrý vplyv, a tak som sa aj ja stal priekopníkom. V tom čase sme v službe z domu do domu nepracovali s publikáciami, len s Bibliou, a tak sme ju museli vedieť šikovne používať. Preto som sa učil biblické verše, aby som dokázal obhájiť pravdu. Mnohí ľudia však nechceli, aby som im čítal z Biblie, ak nemala imprimatur, čiže oficiálne schválenie katolíckej cirkvi.

V roku 1952 som sa oženil so Simone Patryovou, vernou sestrou z nášho zboru. Presťahovali sme sa do Montrealu a asi rok po svadbe sa nám narodila dcéra Lise. Hoci som krátko pred svadbou prestal priekopníčiť, snažili sme sa so Simone viesť jednoduchý život, lebo sme sa chceli čo najviac zapájať do zborových činností.

Po desiatich rokoch som opäť začal vážne premýšľať o priekopníckej službe. V roku 1962 som sa zúčastnil na škole služby Kráľovstva, ktorá sa konala v kanadskom Bételi a trvala mesiac. Býval som v izbe s bratom Camillom Ouellettom. Camille bol mimoriadne horlivý v službe. Veľmi to na mňa zapôsobilo, najmä keď som si uvedomil, že aj on má rodinu. Vtedy bolo v Quebecu málo Jehovových svedkov, ktorí mali deti a súčasne priekopníčili. No Camille  veľmi chcel byť priekopníkom. Celý ten čas, čo sme boli spolu, ma povzbudzoval, aby som o tom premýšľal. Už o niekoľko mesiacov som začal znovu uvažovať o priekopníckej službe. Niektorí pochybovali, či je to múdre, ale ja som sa nedal odradiť, lebo som si bol istý, že Jehova požehná moje úsilie.

V roku 1964 sme boli so Simone vymenovaní za zvláštnych priekopníkov a bratia nás pridelili do nášho rodného mesta Quebec. Slúžili sme tam niekoľko rokov. Podmienky na službu sa zlepšili, ale niektorí ľudia nám stále odporovali.

V jedno sobotňajšie odpoludnie ma zatkli. Stalo sa to v Sainte-Marie, malom meste neďaleko Quebecu. Strážnik ma odviedol na policajnú stanicu a dal ma za mreže, lebo som zvestoval z domu do domu bez povolenia. Potom ma predviedli pred sudcu, ktorý sa volal Baillargeon. Svojím zjavom vyvolával strach. Opýtal sa, kto ma bude zastupovať na súde. Keď som povedal, že Glen How, * známy právnik, ktorý bol naším bratom, nervózne zvolal: „Nie! Len ten nie!“ Glen si získal povesť dobrého právnika, lebo úspešne obhajoval svedkov na súde. Čoskoro ma súd informoval, že som bol zbavený obžaloby.

Keďže naša činnosť sa v Quebecu stretávala s odporom, bolo ťažké nájsť vhodné miesto na zhromaždenia. Náš malý zbor mával zhromaždenia v starej nevykurovanej garáži. Aby sme sa v mrazivom zimnom období trošku zahriali, mali sme tam olejovú piecku. Často sme sa okolo nej zhŕkli už niekoľko hodín pred zhromaždením a rozprávali sme si povzbudzujúce zážitky zo služby.

Zvestovateľská služba prinášala úžasné výsledky. V 60. rokoch bolo v meste Quebec, v regióne Côte-Nord a na polostrove Gaspé len niekoľko malých zborov. Dnes je v tejto oblasti toľko zvestovateľov, že sa nevojdú ani do dvoch krajov a stretávajú sa v krásnych sálach Kráľovstva.

V roku 1970 sme boli so Simone pozvaní do krajskej služby a v roku 1973 do oblastnej služby. Počas tých rokov som sa veľa naučil od skúsených bratov, ktorí boli cestujúcimi dozorcami. Patrili medzi nich aj Laurier Saumur * a David Splane. * Po každom zjazde sme si s Davidom dávali rady, ako by sme sa mohli zlepšiť vo vyučovaní. Pamätám si, ako mi raz povedal: „Léonce, páčil sa mi tvoj záverečný prejav. Bol dobrý, ale ja by som z neho urobil tri.“ Mal som sklon vtesnať do svojich prejavov čo najviac látky. Musel som sa naučiť byť stručnejší.

 Úlohou oblastného dozorcu bolo povzbudzovať krajských dozorcov. No mnohí zvestovatelia v Quebecu ma dobre poznali a pri návšteve ich zboru chceli ísť so mnou do služby. Rád som s nimi išiel, ale potom mi nezostávalo veľa času na krajského dozorcu. Raz mi jeden láskavý krajský dozorca pripomenul: „Je pekné, že sa venuješ rôznym bratom a sestrám, ale nezabúdaj, že v tomto týždni by si sa mal venovať mne. Ja tiež potrebujem povzbudenie!“ Vďaka tejto rade som sa naučil byť vyrovnanejší.

Žiaľ, v roku 1976 som zažil nečakanú tragickú udalosť. Moja drahá manželka Simone vážne ochorela a zomrela. Bola úžasnou spoločníčkou, lebo prejavovala obetavý postoj a milovala Jehovu. Veľmi som za ňou smútil a žiaľ som dokázal zniesť len vďaka tomu, že som sa naplno zapájal do služby. Som vďačný Jehovovi, že ma v tom náročnom období podporoval. Časom som sa oženil s Carolyn Elliottovou, zanietenou priekopníčkou, ktorá hovorila po anglicky. Presťahovala sa do Quebecu, aby tu vypomáhala v službe. Je vnímavá a úprimne sa zaujíma o druhých, najmä o tých, ktorí sú plachí alebo sa cítia osamelí. Stala sa mi cennou pomocníčkou.

V januári 1978 ma bratia požiadali, aby som slúžil ako inštruktor v prvej triede školy priekopníckej služby v Quebecu. Bol som z toho vystresovaný, lebo som túto školu neabsolvoval a učebnicu pre priekopníkov som nikdy ani nevidel. Našťastie v prvej triede, v ktorej som vyučoval, bolo veľa skúsených priekopníkov. Hoci som bol inštruktorom, veľa som sa od nich naučil.

V roku 1978 sa konal na Olympijskom štadióne v Montreale medzinárodný zjazd  „Víťazná viera“. Bol to najväčší zjazd, aký sa kedy konal v Quebecu. Zúčastnilo sa na ňom vyše 80 000 ľudí. Na zjazde som slúžil v tlačovom oddelení. Rozprával som sa s mnohými novinármi a mal som radosť z toho, že o nás napísali veľa pekných článkov. Rozhlas a televízia venovali zjazdu viac ako 20 hodín vysielania a v tlači vyšli stovky článkov. Vďaka tomu bolo vydané obrovské svedectvo!

V roku 1996 som zažil veľkú zmenu. Od krstu som slúžil v Quebecu, kde sa hovorí po francúzsky. Ale teraz som mal slúžiť ako oblastný dozorca v okolí Toronta, kde sa hovorí po anglicky. Keď som si predstavil, že budem musieť mať prejavy vo svojej lámanej angličtine, chytala ma hrôza. Musel som sa ešte viac spoliehať na Jehovu a stále som sa modlil.

S odstupom času môžem povedať, že na tie dva roky služby v Toronte a okolí mám nádherné spomienky. Carolyn mi trpezlivo pomáhala s angličtinou a bratia ma veľmi povzbudzovali a mali pre mňa pochopenie. Rýchlo sme si našli veľa nových priateľov.

V týždni krajského zjazdu som mal vždy množstvo práce a príprav. No v piatok poobede som chodieval na hodinku do služby z domu do domu. Niekomu možno napadne: Prečo ísť do služby tesne pred takým nabitým víkendom? Ja som však zistil, že pekné rozhovory v službe ma vždy povzbudili. A tak to cítim doteraz.

V roku 1998 sme boli s Carolyn pridelení do Montrealu ako zvláštni priekopníci. Veľa rokov som organizoval mimoriadne zvestovateľské kampane na verejných miestach. Mal som na starosti aj styk s médiami s cieľom napraviť mylné predstavy o Jehovových svedkoch. V súčasnosti sa s Carolyn zameriavame v službe na cudzincov, ktorí sa prisťahovali do Kanady a ktorí sa často túžia dozvedieť z Biblie viac.

Slúžim Jehovovi už 68 rokov. Keď sa obzriem späť, môžem povedať, že som zažil veľa radosti. Naučil som sa tešiť zo služby a pomohol som mnohým ľuďom spoznať pravdu. Keď dcéra Lise spolu s manželom vychovali deti, začali slúžiť ako pravidelní priekopníci. Jej neutíchajúca horlivosť v službe ma hreje pri srdci. Mimoriadne vďačný som za spolukresťanov, ktorí mi svojím príkladom a svojimi múdrymi radami pomohli duchovne napredovať a zvládať rôzne teokratické úlohy. Zistil som, že zverené úlohy si dokážeme verne plniť len s pomocou Jehovovho svätého ducha. (Žalm 51:11) Neustále ďakujem Jehovovi za vzácnu česť chváliť jeho meno. (Žalm 54:6)