Zasmial som sa, lebo by som o ňom nikdy nepovedal, že je veriaci. Spýtal som sa ho: „Ty poznáš Bibliu?“ Chvíľu bol ticho. Nakoniec mi povedal, že jeho mama je Jehovova svedkyňa a že ho o Biblii učila. Zaujalo ma to a chcel som, aby mi o tom povedal viac.

Rozprávali sme sa dlho do noci. Povedal mi, že podľa Biblie nad svetom vládne Satan. (Ján 14:30) Vy o tom možno viete odmalička, ale pre mňa to bola vtedy nová a prevratná myšlienka. Stále som počúval, že nad svetom vládne dobrý a spravodlivý Boh. Ale to mi vôbec nešlo dokopy s tým, čo som v živote videl. Hoci som mal len 26 rokov, veľa vecí ma trápilo a znepokojovalo.

Môj otec bol pilot vojenského letectva Spojených štátov. A tak som si už ako mladý uvedomoval, aká reálna je hrozba jadrovej vojny. Stačilo len stlačiť červený gombík. Keď som v Kalifornii chodil na vysokú školu, práve prebiehala vojna vo Vietname. Mnohí študenti vrátane mňa proti nej protestovali. Často proti nám zasahovali policajti, bili nás obuškami a my sme pred nimi utekali dusiaci sa a napoly oslepení slzným plynom. Bolo to obdobie veľkých nepokojov. Na mnohých miestach boli protesty, dochádzalo k výtržnostiam a k politickým vraždám. Myšlienky a názory vírili spoločnosťou ako listy vo vetre. Všade bol zmätok.

V roku 1970 som si našiel prácu na severnom pobreží Aljašky a zarobil som veľa peňazí. Potom som odletel do Londýna, kúpil som si motorku a povedal som si, že pôjdem niekam na juh. O pár mesiacov som sa dostal až do Afriky. Cestou som stretával ľudí, ktorí by tiež najradšej niekam odišli, lebo túžili po slobode a chceli utiecť od každodenných problémov.

Po tom všetkom, čo som v živote počul a videl, mi dávalo zmysel to, čo som sa z Biblie dozvedel – že svet ovláda zlá duchovná  bytosť. Ale chcel som vedieť, čo potom robí Boh.

V nasledujúcich mesiacoch som našiel odpoveď. A počas ďalších rokov som sa stretol a spriatelil sa s mnohými ľuďmi, ktorí aj za veľmi náročných okolností zostali verní jedinému pravému Bohu.

Vrátil som sa do Londýna, kde som sa skontaktoval s mamou môjho priateľa, a ona mi dala Bibliu. Neskôr som išiel do Amsterdamu. Tam ma uvidel jeden Jehovov svedok, ako si ju čítam pod pouličnou lampou, a ukázal mi v nej ďalšie biblické pravdy. Potom som išiel do Írska a v Dubline som vyhľadal pobočku Jehovových svedkov. Tam som stretol Arthura Matthewsa, múdreho a skúseného brata. Spýtal som sa ho, či by so mnou neštudoval Bibliu, a on veľmi rád súhlasil.

Intenzívne som sa pustil do štúdia a hltal som všetky knihy a časopisy od Jehovových svedkov. A neprestal som si čítať ani Bibliu. Bol som z toho všetkého nadšený! Na zhromaždeniach som videl, že aj malé deti vedia odpovedať na otázky, nad ktorými si celé stáročia lámali hlavu učenci. Napríklad: Prečo je tu zlo? Kto je Boh? Čo sa s nami stane po smrti? Stretával som sa len so svedkami, pretože som v celej krajine nikoho iného nepoznal. Pomohli mi, aby som miloval Jehovu a túžil konať jeho vôľu.

V roku 1972 som sa dal pokrstiť. O rok neskôr som začal s priekopníckou službou a prišiel som do malého zboru v Newry v Severnom Írsku. Prenajal som si osamotený kamenný domček na úbočí kopca. Neďaleko na lúke sa pásli kravy, a tak som si predstavoval, že je to moje publikum, a cvičil som si pred nimi prejavy. Zdalo sa, že ma pozorne počúvajú a popritom spokojne prežúvali. Síce mi nemohli poradiť, v čom by som sa mohol zlepšiť, ale aspoň som sa pri nich naučil udržiavať očný kontakt s poslucháčmi. V roku 1974 som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka a pridal sa ku mne Nigel Pitt. Stali sa z nás dobrí priatelia.

V tom čase v Severnom Írsku prebiehal ozbrojený konflikt. Niektorí vtedy sever Írska označovali ako „krajinu, kde vybuchujú bomby a lietajú guľky“. Bežné boli pouličné  boje, útoky ostreľovačov, streľba a výbuchy áut. Politické otázky boli úzko prepojené s náboženskými. No katolíci aj protestanti vedeli, že Jehovovi svedkovia sa nestavajú na žiadnu stranu. A tak sme mohli slobodne a bez problémov zvestovať. Domáci často vedeli, kedy a kde príde k nejakému útoku alebo násiliu, a dopredu nás varovali.

Napriek tomu sme sa niekedy ocitli v nebezpečných situáciách. Napríklad raz sme s Denisom Carriganom, ktorý bol tiež priekopníkom, zvestovali v neďalekom meste, kde neboli žiadni svedkovia a kde sme boli predtým len raz. Jedna žena nás obvinila, že sme prezlečení britskí vojaci, možno preto, že ani jeden z nás nemal írsky prízvuk. Priznám sa, že sme mali strach, lebo už len preto, že ste pomáhali vojakom, vás mohli zabiť alebo vám prestreliť koleno. Keď sme na zastávke čakali na autobus, sami a premrznutí, všimli sme si, ako pred kaviarňou, kde bola tá žena, zastalo auto. Žena vyšla von a začala sa rozprávať s dvoma mužmi v aute. Rozrušene ukazovala na nás. Auto sa pomaly pohlo k nám a tí muži sa nás začali pýtať na cestovný poriadok. Keď prišiel autobus, dali sa do reči s vodičom. Nepočuli sme, o čom hovoria. Neboli tam žiadni iní cestujúci, a tak sme boli presvedčení, že sa s ním dohodli, že za mestom nám niečo urobia. No nič také sa nestalo. Keď som vystupoval, spýtal som sa šoféra: „Tí dvaja chlapíci sa zaujímali o nás?“ Odpovedal: „Ja viem, kto ste, a povedal som to aj im. Nebojte sa, nič vám nehrozí.“

V roku 1976 som na oblastnom zjazde a v Dubline stretol Pauline Lomaxovú, zvláštnu priekopníčku z Anglicka. Páčilo sa mi, že je to duchovná, pokorná a láskavá sestra. So svojím bratom Rayom poznali pravdu odmalička. O rok sme sa s Pauline vzali a spoločne sme pokračovali vo zvláštnej priekopníckej službe v Ballymene v Severnom Írsku.

Nejaký čas sme boli aj v krajskej službe v Belfaste, Londonderry a na ďalších nebezpečných miestach. Veľmi na nás zapôsobilo, akú vieru mali bratia a sestry. Zbavili sa hlboko zakorenených náboženských náuk, predsudkov a nenávisti a začali slúžiť Jehovovi. On ich zato ochraňoval a veľmi im pomáhal.

V Írsku som bol 10 rokov. V roku 1981 sme boli pozvaní do 72. triedy školy Giléad. Po škole sme boli pridelení do Sierry Leone v západnej Afrike.

Bývali sme v misionárskom domove s 11 úžasnými bratmi a sestrami. Mali sme jednu spoločnú kuchyňu, tri toalety, dve sprchy, jeden telefón, jednu práčku a jednu sušičku. Často vypadával elektrický prúd. Na povale behali potkany a do pivnice sa niekedy dostali kobry.

Aj keď tu život nebol ľahký, zo služby sme mali veľkú radosť. Ľudia si Bibliu vážili a pozorne nás počúvali. Viedli sme veľa štúdií a mnohí ľudia prijali pravdu. Miestni ma volali „pán Robert“ a Pauline zase „pani Robert“.  Časom som začal pracovať pre pobočku, a tak som nemohol toľko chodiť do služby. Ľudia preto začali Pauline hovoriť „pani Pauline“ a mne „pán Pauline“. Veľmi sa jej to páčilo!

Mnohí bratia a sestry boli chudobní, ale Jehova sa o nich vždy postaral. Niekedy to bolo až neuveriteľné. (Mat. 6:33) Spomínam si na jednu sestru, ktorá mala len toľko peňazí, aby na ten deň kúpila jedlo pre seba a svoje deti. Ale dala ich jednému chorému bratovi, aby si mohol kúpiť lieky proti malárii. Ešte v ten deň za ňou nečakane prišla jedna žena a zaplatila jej za to, aby jej urobila účes. Takéto príhody sa stávali často.

V Sierre Leone sme boli deväť rokov a potom nás bratia poslali do Bételu v Nigérii. Zrazu sme boli vo veľkej pobočke. Ja som robil tú istú prácu ako predtým, ale pre Pauline to bola veľká zmena a nebolo to pre ňu jednoduché. Predtým strávila v službe každý mesiac 130 hodín a mala veľa pekných biblických štúdií. No teraz pracovala v krajčírskej dielni, kde celé dni iba opravovala odevy. Chvíľu jej trvalo, kým si na to zvykla, ale pomáhalo jej, keď videla, ako si druhí jej prácu cenia a to, že mohla povzbudzovať ostatných bételitov.

V Nigérii sme sa stretli s úplne inou kultúrou. Raz napríklad prišiel do mojej kancelárie brat a predstavil mi sestru, ktorá bola práve prijatá do Bételu. Keď som jej išiel podať ruku, poklonila sa až k zemi. Šokovalo ma to! Hneď sa mi vybavili dva biblické verše: Skutky 10:25, 26 a Zjavenie 19:10. Premýšľal som: Mal by som jej povedať, aby to nerobila? Zároveň som si uvedomil, že bola prijatá do Bételu, a tak určite vie, čo učí Biblia.

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť, a zvyšok rozhovoru som bol v rozpakoch. No potom som si o tom niečo zisťoval a dozvedel som sa, že je to tradičný zvyk, ktorý sa ešte stále dodržiaval v určitých častiach krajiny. Rovnako sa klaňali aj muži. Bol to bežný prejav úcty, ktorý nemal nič spoločné s uctievaním. Aj v Biblii sa spomínajú takéto zvyky. (1. Sam. 24:8) Som rád, že som tej sestre nepovedal nič, čo by ju strápnilo.

 Počas tých rokov, čo sme boli v Nigérii, sme stretli mnohých bratov a sestry, ktorí mali výnimočnú vieru. Jedným z nich bol Isaiah Adagbona. b Pravdu spoznal už ako mladý, ale potom ochorel na malomocenstvo. Bol poslaný do kolónie malomocných, kde bol jediným Jehovovým svedkom. Aj keď zažíval odpor, pomohol viac ako 30 ľuďom, ktorí mali tiež túto chorobu, aby spoznali pravdu. Vznikol tam dokonca aj zbor.

V roku 1996 sme boli pridelení do pobočky v Keni. Práve v tejto krajine som sa vtedy rozprával s priateľom pri ohni a odvtedy som tam nebol. V Bételi k nám okrem bežných prehliadok chodievali aj nepozvaní hostia – opice mačiaky zelené. Striehli na sestry, ktoré niesli ovocie. Raz sa stalo, že jedna sestra nechala otvorené okno vo svojej izbe. Keď sa vrátila, našla tam opičiu rodinku, ako si pochutnáva na jej jedle. Vykríkla a vybehla von. Aj opice zvrieskli a povyskakovali z okna.

S Pauline sme začali chodiť do swahilského zboru. Krátko nato mi dali viesť zborové štúdium knihy (dnes zborové štúdium Biblie). Prekvapilo ma to, pretože po swahilsky som toho veľa nevedel. Musel som sa veľa pripravovať a bol som rád, keď som vedel prečítať otázky. No ak sa komentáre len trochu líšili od toho, čo bolo v knihe, už som im vôbec nerozumel. Cítil som sa dosť trápne. Bolo mi ľúto tých bratov a sestier, ale zároveň som obdivoval, s akou pokorou to prijali a akú mali so mnou trpezlivosť.

V Keni sme neboli ešte ani rok, keď nás v roku 1997 pozvali do Bételu v Brooklyne v New Yorku. Zrazu sme boli v krajine, kde žije veľa bohatých ľudí, čo so sebou tiež prináša určité problémy. (Prísl. 30:8, 9) Ale aj tu mali bratia a sestry silnú vieru. Povzbudzuje nás, keď vidíme, že svoje prostriedky a čas nevyužívajú len pre seba, ale aj na podporu Jehovovej organizácie.

Za tie roky sme videli, že aj keď majú bratia a sestry rôzne okolnosti, všetci prejavujú silnú vieru – či to už bolo v Írsku uprostred občianskych nepokojov, v Afrike uprostred chudoby a odlúčenosti od bratov, alebo v Amerike uprostred blahobytu. Jehova má určite veľkú radosť, keď sa pozerá z nebies a vidí ľudí, ktorí ho milujú, nech už zažívajú čokoľvek.

Roky „ubiehajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok“. (Jób 7:6) S manželkou teraz slúžime vo svetovom ústredí vo Warwicku v New Yorku. Sme radi, že môžeme ďalej slúžiť s bratmi a sestrami, ktorí majú medzi sebou skutočnú lásku. Sme šťastní, že môžeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme podporovali nášho Kráľa Ježiša Krista, ktorý už čoskoro odmení všetkých svojich verných služobníkov. (Mat. 25:34)