Moji rodičia boli silní katolíci. Ale keď sa z Biblie dozvedeli, že Božie meno je Jehova, stali sa horlivými Jehovovými svedkami. Otec prestal vyrezávať sošky Ježiša. Namiesto toho svoje tesárske schopnosti využil na to, že prízemie nášho domu prestaval na prvú sálu Kráľovstva v San Juan del Monte na predmestí Manily, hlavného mesta Filipín.

Narodil som sa v roku 1952. Mňa, mojich štyroch starších bratov a tri staršie sestry rodičia úžasne duchovne viedli. Ako som vyrastal, otec ma povzbudzoval, aby som si každý deň prečítal jednu kapitolu z Biblie, a preštudoval so mnou mnoho našich publikácií. Občas k nám rodičia pozvali krajského staršieho alebo zástupcu pobočky. Boli sme nadšení, keď sme počúvali ich zážitky, a veľmi nás to povzbudzovalo. Motivovalo nás to dať službu na prvé miesto v živote.

Rodičia sú pre mňa vzorom v tom, akú mali veľkú vieru. Keď moja mamička na chorobu zomrela, začali sme s otcom v roku 1971 slúžiť ako pravidelní priekopníci. Ale v roku 1973, keď som mal 20, zomrel aj otec. To, že som prišiel o oboch rodičov, vo mne zanechalo pocit prázdnoty a samoty. Ale „istá a pevná“ nádej z Biblie bola pre mňa ako kotva. Vďaka nej ma smútok príliš nepremohol a zostal som blízko pri Jehovovi. (Hebr. 6:19) Krátko po otcovej smrti ma vymenovali za zvláštneho priekopníka na odľahlom ostrove Coron v provincii Palawan.

Keď som prišiel na ostrov Coron, mal som 21. Ako chlapca z mesta ma veľmi prekvapilo, že domy sú často bez elektriny a tečúcej vody a nie je tam ani žiadna doprava. Aj keď tam bolo niekoľko zvestovateľov, nemal som s kým chodiť pravidelne do služby, a tak som niekedy zvestoval sám. Prvý  mesiac mi strašne chýbala rodina a priatelia. V noci som sa pozeral na hviezdnatú oblohu a po tvári sa mi kotúľali slzy. Mal som chuť to vzdať a vrátiť sa domov.

V takých chvíľach som hovoril Jehovovi o všetkom, čo prežívam. Pripomínal som si povzbudzujúce myšlienky, ktoré som našiel v Biblii a v našich publikáciách. Často som uvažoval o Žalme 19:14. Uvedomil som si, že keď budem premýšľať o tom, čo Jehova robí, aké má vlastnosti a o ďalších veciach, z ktorých má radosť, bude „mojou Skalou a mojím Vykupiteľom“. Veľmi mi pomohol aj článok zo Strážnej veže s názvom „Nikdy nie si sám“. a Čítal som si ho stále dokola. V podstate som bol vtedy sám s Jehovom, a to boli pre mňa vzácne chvíle, keď som sa k nemu mohol modliť, študovať si a rozjímať.

Krátko po príchode na Coron som bol vymenovaný za staršieho. Keďže som bol jediným starším, každý týždeň som viedol teokratickú školu zvestovateľskej služby, služobné zhromaždenie, zborové štúdium knihy a štúdium Strážnej veže. Okrem toho som mal každý týždeň aj verejnú prednášku. Jedna vec bola istá – už som nemal čas cítiť sa sám!

V službe mnohí ľudia dobre reagovali a niektorí, s ktorými som študoval Bibliu, sa dokonca dali pokrstiť. Ale nie vždy šlo všetko ako po masle. Niekedy som do obvodu musel ísť pol dňa peši a nevedel som, či budem mať kde prespať. Do obvodu zboru patrilo aj veľa malých ostrovov. Často som na ne cestoval motorovým člnom po rozbúrenom mori, hoci som nevedel plávať. Pri všetkých týchto náročných úlohách ma Jehova chránil a podporoval. Neskôr som si uvedomil, že ma tým pripravoval na ešte väčšie úlohy, ktoré som dostal.

V roku 1978 ma pridelili na Papuu-Novú Guineu, ktorá leží severne od Austrálie. Je to hornatá krajina, veľká skoro ako Španielsko. Bol som prekvapený, keď som zistil, že približne tri milióny obyvateľov hovorí viac ako 800 jazykmi. Našťastie väčšina ľudí hovorí melanézskym pidžinom, známym aj ako tok pisin.

Bratia ma dočasne pridelili do anglického zboru v hlavnom meste Port Moresby. Ale potom som prešiel do zboru, kde sa hovorilo jazykom tok pisin, a začal som chodiť na jazykový kurz. To, čo som sa naučil, som používal v službe. A tak som sa učil rýchlejšie. Zakrátko som bol schopný mať v tomto jazyku aj verejnú prednášku. Ani nie rok po príchode na Papuu-Novú Guineu ma čakalo obrovské prekvapenie. V niekoľkých rozsiahlych provinciách v zboroch, kde sa hovorilo jazykom tok pisin, som mal slúžiť ako krajský starší.

Keďže zbory boli od seba ďaleko, musel som organizovať veľa krajských zjazdov, a to znamenalo veľa cestovať. Spočiatku som sa v tomto neznámom prostredí cítil veľmi osamelo. Všetko bolo pre mňa nové – krajina, jazyk a zvyky. Medzi zbormi sa nedalo cestovať po zemi, lebo krajina bola hornatá  a členitá. A tak som musel takmer každý týždeň cestovať lietadlom. Niekedy to bolo malé, polorozpadnuté lietadlo, v ktorom som bol jediným cestujúcim. Tieto cesty boli pre mňa rovnako stresujúce ako cestovanie člnom!

Telefón mal len málokto, takže som so zbormi komunikoval prostredníctvom listov. No často som prišiel skôr ako moje listy, a tak som sa musel pýtať miestnych, kde bývajú nejakí svedkovia. Ale vždy, keď som bratov našiel, privítali ma s takou láskou a vďačnosťou, že mi to pripomenulo, prečo to všetko robím. Jehovovu pomoc som cítil na každom kroku a veľmi ma to k nemu približovalo.

Na mojom prvom zhromaždení na ostrove Bougainville sa ma jedni manželia s úsmevom opýtali: „Pamätáš si nás?“ Spomenul som si, že som im zvestoval, keď som prvýkrát prišiel do Port Moresby. Začal som s nimi študovať Bibliu a potom som poprosil miestneho brata, aby s nimi v štúdiu pokračoval. A teraz boli obaja pokrstení! To bolo jedno z mnohých požehnaní, ktoré som počas troch rokov na Papue-Novej Guinei zažil.

Predtým ako som v roku 1978 odišiel z ostrova Coron, spoznal som očarujúcu a obetavú sestru, ktorá sa volala Adel. Bola to pravidelná priekopníčka, ktorá vychovávala svoje dve deti, Samuela a Shirley. Okrem toho sa starala aj o svoju zostarnutú mamu. V máji 1981 som sa na Filipíny vrátil a s Adel sme sa vzali. Po svadbe sme boli obaja v priekopníckej službe a starali sa o rodinu.

Napriek tomu, že som mal rodinu, ma v roku 1983 opäť vymenovali za zvláštneho priekopníka a poslali slúžiť na ostrov Linapacan v provincii Palawan. S celou rodinou sme sa presťahovali na tento odľahlý ostrov, kde neboli žiadni svedkovia. Asi o rok neskôr Adelina mama zomrela. No veľa času sme boli v službe, a to nám pomáhalo sa s tým vyrovnať. Študovali sme s mnohými ľuďmi, ktorí robili pekné duchovné pokroky, preto sme už čoskoro potrebovali sálu Kráľovstva. A tak sme si ju postavili. Veľmi sme sa tešili, že len tri roky po našom príchode sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 110 ľudí. Mnohí z nich sa dali neskôr pokrstiť.

V roku 1986 ma pridelili na ostrov Culion, kde bola kolónia malomocných. O niekoľko rokov bola za zvláštnu priekopníčku vymenovaná aj Adel. Spočiatku sme sa báli zvestovať ľuďom, ktorí boli postihnutí malomocenstvom. Ale miestni bratia a sestry nás uistili, že títo ľudia sa liečia a je len malé riziko, že by sme sa nakazili. Niektorí z nich chodili na zhromaždenia do domu jednej sestry. Čoskoro sme si zvykli a boli sme veľmi radi, že môžeme o nádeji z Biblie hovoriť ľuďom, ktorí mali pocit, že sa od nich odvracia Boh aj ľudia. Bolo úžasné vidieť týchto  vážne chorých ľudí, ako sa tešia z toho, že raz budú môcť byť dokonale zdraví! (Luk. 5:12, 13)

A ako si na život na Culione zvykli naše deti? S Adel sme chceli, aby mali dobrú spoločnosť, a tak sme pozvali dve mladé sestry z Coronu, aby sa k nám pridali. Samuel, Shirley a tieto dve sestry radi pomáhali druhým spoznať pravdu a študovali s mnohými deťmi, zatiaľ čo Adel a ja sme študovali s rodičmi týchto detí. Raz to bolo dokopy 11 rodín. Už zakrátko sme viedli toľko krásnych biblických kurzov, že mohol vzniknúť nový zbor!

Najprv som bol v tej oblasti jediným starším. A tak ma bratia z pobočky poprosili, aby som viedol zhromaždenia v týždni na Culione, kde bolo osem zvestovateľov, a aj v dedine Marily, kde bolo deväť zvestovateľov. Tieto miesta boli od seba vzdialené asi tri hodiny plavby loďou. Po zhromaždení sme sa celá rodina vydali na dlhú cestu peši hornatou krajinou, aby sme v dedine Halsey viedli biblické kurzy.

Nakoniec v Marily a Halsey spoznalo pravdu toľko ľudí, že sme sálu Kráľovstva postavili na oboch miestach. Tak ako na Linapacane, aj tu bratia, sestry a záujemcovia zabezpečili takmer všetok materiál a urobili aj väčšinu práce. Do sály v Marily sa zmestilo 200 ľudí a dala sa rozšíriť, a tak sme tam mohli mať aj zjazdy.

V roku 1993, keď už deti vyrástli, sme s Adel začali slúžiť v krajskej službe na Filipínach. Neskôr, v roku 2000, som sa zúčastnil školy služobného vzdelávania, kde som sa školil za inštruktora. Necítil som sa na to, ale Adel ma vždy povzbudzovala. Pripomínala mi, že Jehova mi dá silu, aby som túto novú úlohu zvládol. (Fil. 4:13) Hovorila z vlastnej skúsenosti, lebo sama vytrvávala napriek zdravotným problémom.

V roku 2006, keď som slúžil ako inštruktor, Adel diagnostikovali Parkinsona. Veľmi  nás to vzalo! Keď som jej navrhol, aby sme našu službu ukončili, aby som sa o ňu mohol starať, povedala mi: „Prosím, nájdi doktora, ktorý mi pomôže s chorobou, a som si istá, že Jehova nám bude pomáhať, aby sme to ďalej zvládali.“ Nasledujúcich šesť rokov Adel vytrvávala v službe pre Jehovu bez toho, aby sa sťažovala. Keď už nemohla chodiť, zvestovala z vozíka. A keď už nemohla dobre rozprávať, na zhromaždeniach odpovedala jedným-dvoma slovami. Až kým v roku 2013 nezomrela, bratia a sestry jej často písali, ako veľmi si vážia jej krásny príklad vytrvalosti. S mojou milujúcou a vernou manželkou som strávil vyše 30 rokov, ale keď zomrela, opäť ma premohli pocity smútku a osamelosti.

Adel chcela, aby som v tejto službe pokračoval, a tak som to urobil. Mal som stále veľa práce, a to mi pomáhalo vyrovnať sa s osamelosťou. Od roku 2014 do roku 2017 som bol pridelený, aby som navštevoval tagalské zbory v krajinách, kde bola naša činnosť obmedzená. Potom som navštevoval tagalské zbory na Taiwane, v Spojených štátoch a v Kanade. V roku 2019 som bol v Indii a v Thajsku inštruktorom anglickej triedy školy pre zvestovateľov Kráľovstva. Všetko, čo som pre Jehovu mohol robiť, mi prinášalo veľkú radosť. Najšťastnejší som, keď mám plné ruky práce pre Jehovu.

Pri každej novej úlohe sa s bratmi a sestrami veľmi zblížim, a tak je pre mňa vždy ťažké sa s nimi rozlúčiť. Vtedy sa musím úplne spoľahnúť na Jehovu. Často som cítil, ako stojí pri mne, a to mi pomohlo, aby som ochotne prijal akékoľvek zmeny, ktoré život priniesol. Teraz slúžim ako zvláštny priekopník na Filipínach. V novom zbore sa cítim dobre. Je pre mňa ako rodina, ktorá sa o mňa stará a podporuje ma. A som veľmi hrdý na Samuela a Shirley, ktorí idú v stopách svojej mamy a verne slúžia Jehovovi. (3. Jána 4)

V živote som zažil veľa ťažkých chvíľ. Jednou z nich bolo, keď som videl, ako moja drahá manželka trpí a zomiera na strašnú chorobu. Musel som sa tiež prispôsobiť mnohým novým situáciám. Ale cítil som, že Jehova „nie je ďaleko od nikoho z nás“. (Sk. 17:27) „Jehovova ruka nie je prikrátka“ na to, aby podporoval a dával silu svojim služobníkom, dokonca aj na odľahlých miestach. (Iz. 59:1) Jehova, moja Skala, bol so mnou počas celého života a som mu za to nesmierne vďačný. Nikdy som nebol sám.