„PRIATELIA, ktorí slúžia na miestach, kde je málo zvestovateľov, mi rozprávali svoje zážitky a ja som túžila zažiť niečo podobné,“ hovorí Sylviana, ktorá má 27 rokov a je priekopníčka. „Ale bála som sa, že je to nad moje sily.“

Máš podobné pocity ako Sylviana? Túžiš slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, ale nevieš, či by si to dokázal? Ak áno, nestrácaj odvahu! S Jehovovou pomocou tisíce bratov a sestier prekonali prekážky, ktoré im bránili presťahovať sa na miesta, kde ešte ľudia nepočuli o pravde. Aby sme zistili, ako sa im to podarilo, navštívili sme Madagaskar, štvrtý najväčší ostrov na svete.

Do tejto oblasti, kde si mnohí ľudia vážia Bibliu a reagujú na pravdu, prišlo za posledných desať rokov slúžiť viac než 70 horlivých zvestovateľov a priekopníkov z 11 krajín. * Okrem toho aj mnohí miestni zvestovatelia sa ochotne presťahovali, aby zvestovali posolstvo o Kráľovstve v rôznych kútoch tohto rozľahlého ostrova. Poďme sa s niektorými zoznámiť.

Manželia Louis a Perrine, ktorí majú vyše 30 rokov, sa na Madagaskar presťahovali z Francúzska. Už niekoľko rokov premýšľali o tom, že sa presťahujú do zahraničia, aby tam slúžili, ale Perrine váhala. Spomína: „Bála som sa ísť do neznáma. Desila ma predstava, že by som mala opustiť rodinu, zbor, náš byt, známe miesta a zmeniť zabehnutý spôsob života. Tou najväčšou prekážkou, ktorú som musela prekonať, boli moje vlastné obavy.“ V roku 2012 však Perrine pozbierala odvahu a spolu s Louisom sa presťahovali. Ako teraz hodnotí svoje rozhodnutie? „Keď sa obzriem späť, vidím, že táto skúsenosť veľmi posilnila našu vieru, lebo Jehova nám po celý ten čas pomáhal.“ Louis dodáva: „Predstavte si, že na prvú Pamätnú  slávnosť po našom príchode na Madagaskar prišlo desať našich záujemcov!“

Čo im pomohlo, aby sa napriek prekážkam nevzdali? Úpenlivo prosili Jehovu, aby im dal silu vytrvať. (Fil. 4:13) Louis hovorí: „Pocítili sme, ako Jehova odpovedal na naše modlitby a dal nám ‚Boží pokoj‘. Vďaka tomu sme sa dokázali zameriavať na pekné veci, ktoré sme zažívali v službe. Okrem toho nám priatelia z Francúzska posielali e-maily a listy, aby sme sa nevzdali.“ (Fil. 4:6, 7; 2. Kor. 4:7)

Jehova bohato odmenil Louisa a Perrine za ich vytrvalosť. Louis rozpráva: „V októbri 2014 sme sa zúčastnili na škole pre manželské páry vo Francúzsku. * Táto škola je nezabudnuteľným darom od Jehovu.“ Obaja mali veľkú radosť, keď ich po škole bratia pridelili späť na Madagaskar.

V roku 2010 sa z Francúzska na Madagaskar presťahovali Didier a Nadine, manželia v stredných rokoch. Didier hovorí: „V mladosti sme priekopníčili a potom sme vychovávali tri deti. Keď deti dospeli, začali sme premýšľať o tom, že sa presťahujeme do zahraničia, aby sme tam slúžili.“ Nadine priznáva: „Váhala som, keď som si uvedomila, že budeme odlúčení od detí. Ale ony nám povedali: ‚Ak pôjdete slúžiť do zahraničia, budeme na vás hrdí!‘ Veľmi nás tým povzbudili, a tak sme šli. Hoci nás od detí delí veľká vzdialenosť, sme radi, že s nimi môžeme často komunikovať.“

Naučiť sa po malgašsky bolo pre Didiera a Nadine náročné. „Už nemáme 20,“ s úsmevom konštatuje Nadine. Ako sa im to podarilo? Najprv chodili do francúzskeho zboru. Neskôr, keď cítili, že sú pripravení pustiť sa do miestneho jazyka, prešli do malgašského zboru. Nadine hovorí: „Vo zvestovateľskej službe stretávame mnohých ľudí, ktorí veľmi radi študujú Bibliu. Často nám ďakujú, že sme za nimi prišli. Spočiatku som si myslela, že sa mi len sníva. Službu v tejto krajine milujem. Keď sa ráno zobudím, vravím si: Idem do služby. To je skvelé!“

Didier s úsmevom spomína na čas, keď sa ešte len začínal učiť po malgašsky: „Raz som viedol zborové zhromaždenie, ale ani jednému komentáru som nerozumel, pretože bratia a sestry odpovedali v miestnom jazyku. Nevedel som povedať nič viac len ďakujem. Keď som istej sestre poďakoval za odpoveď, tí, čo sedeli za ňou, sa mi snažili gestami naznačiť, že neodpovedala správne. Tak som rýchlo vyvolal jedného brata a ten podal správnu odpoveď, teda aspoň dúfam, že bola správna.“

V roku 2005 si Thierry a jeho manželka Nadia pozreli na zjazde drámu „Usiluj sa o ciele, ktoré prinášajú česť Bohu“. Táto biblická dráma o Timotejovi  zapôsobila na ich srdce a ešte viac v nich roznietila túžbu slúžiť tam, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Thierry hovorí: „Počas potlesku na konci drámy som sa naklonil k manželke a opýtal sa jej: ‚Tak čo, kam ideme?‘ Odvetila, že jej práve napadlo to isté.“ Krátko nato začali podnikať kroky, aby svoj cieľ dosiahli. Nadia hovorí: „Začali sme sa postupne zbavovať svojich vecí, až kým nám všetko nevošlo do štyroch kufrov!“

V roku 2006 pricestovali na Madagaskar a služba sa im tam od začiatku veľmi páčila. Nadia hovorí: „Z toho, ako ľudia reagujú na pravdu, máme obrovskú radosť!“

O šesť rokov však obaja stáli pred náročnou situáciou. Nadina mama Marie-Madeleine, ktorá žila vo Francúzsku, spadla, zlomila si ruku a zranila si hlavu. Po konzultácii s maminým lekárom jej Thierry a Nadia navrhli, aby sa k nim presťahovala na Madagaskar. Aj keď v tom čase mala už 80 rokov, ochotne ich pozvanie prijala. Ako hodnotí život v zahraničí? Hovorí: „Niekedy si ťažko zvykám, ale aj napriek svojim obmedzeniam sa cítim v zbore užitočná. A najviac ma teší, že moje deti môžu pokračovať v službe na mieste, kde sa veľa ľudí zaujíma o pravdu.“

Brat, ktorý sa volá Riana a má 22 rokov, vyrástol v úrodnej oblasti Alaotra Mangoro na východe Madagaskaru. Dobre sa učil a chcel ísť na vysokú školu. No keď začal študovať Bibliu, svoje rozhodnutie zmenil. Spomína: „Snažil som sa mať strednú školu čo najskôr za sebou, a tak som sa modlil: ‚Jehova, ak urobím záverečné skúšky, začnem priekopníčiť.‘“ To sa mu podarilo a Riana svoj sľub dodržal. Presťahoval sa k jednému priekopníkovi, našiel si prácu na čiastočný úväzok a začal s priekopníckou. Konštatuje: „Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote.“

Jeho príbuzní však nevedeli pochopiť, prečo sa neusiluje o svetskú kariéru. Hovorí: „Otec, strýko i prateta mi dohovárali, aby som šiel na vysokú školu. Ale ja som za nič na svete nechcel prestať s priekopníckou.“ Onedlho Riana začal uvažovať o tom, že sa presťahuje tam, kde je potrebných viac zvestovateľov. Čo urýchlilo jeho rozhodnutie? Spomína: „Raz sa k nám vlámali zlodeji a ukradli mi veľa vecí. Po tejto lúpeži som začal viac premýšľať nad Ježišovými slovami, aby sme si ukladali ‚poklady v nebi‘. A tak som sa rozhodol, že sa budem ešte viac usilovať o získavanie duchovného bohatstva.“ (Mat. 6:19, 20) Riana sa presťahoval asi 1 300 kilometrov od svojho domova do najjužnejšej oblasti Madagaskaru, kde sú časté suchá. Žijú tam ľudia z kmeňa Antandroy. Prečo sa vybral práve tam?

Mesiac predtým, ako Riana okradli, zaviedol biblické štúdium s dvomi mužmi z kmeňa Antandroy. Naučil sa niekoľko výrazov v ich jazyku a uvažoval o mnohých ľuďoch z tohto kmeňa, ktorí ešte nikdy nepočuli posolstvo o Kráľovstve. Hovorí: „Modlil som sa, aby mi Jehova pomohol presťahovať sa do oblasti, kde sa hovorí jazykom tandroy.“

Krátko nato, ako sa Riana presťahoval, dostal sa do náročnej situácie. Nevedel si nájsť prácu. Jeden muž mu povedal: „Prečo si sa sem prisťahoval? Ľudia z nášho kraja predsa cestujú za prácou tam, odkiaľ si prišiel!“ O dva týždne Riana odcestoval na regionálny zjazd. Zostal takmer bez peňazí a premýšľal, čo bude robiť. V posledný zjazdový deň za ním prišiel jeden brat a vsunul mu niečo do vrecka. Bola to suma peňazí, vďaka ktorej sa mohol vrátiť späť do oblasti Antandroy a rozbehnúť malú živnosť na predaj jogurtu. Riana spomína: „Jehovova pomoc prišla práve včas. Umožnilo mi to naďalej pomáhať ľuďom, ktorí ešte nikdy nepočuli o Jehovovi.“ Aj v zbore bolo veľa práce. Riana dodáva: „Bratia ma poverili, aby som mal verejnú prednášku každý druhý týždeň. Jehova ma školil prostredníctvom svojej organizácie.“ Riana dodnes zvestuje posolstvo o Kráľovstve ľuďom, ktorí hovoria jazykom tandroy a chcú sa učiť o Jehovovi.

Jehova nás uisťuje, že požehná každého, kto mu verne slúži. (Iz. 65:16) Keď sa snažíme prekonať prekážky a presťahujeme sa tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, Jehova nás odmení. Zamyslime sa nad príkladom Sylviany spomenutej v úvode článku. Iste si spomínaš, že sa bála ísť slúžiť tam, kde je málo zvestovateľov, a myslela si, že je to nad jej sily. Prečo? Vysvetľuje: „Mám ľavú nohu asi o deväť centimetrov kratšiu než pravú. Preto krívam a rýchlo sa unavím.“

V roku 2014 však Sylviana začala spolupracovať so Sylvie Ann, mladou priekopníčkou z jej zboru, a potom sa obe presťahovali do malej dediny asi 85 kilometrov od svojho domova. Napriek tomu, že Sylviana má v živote ťažkosti, splnil sa jej sen a Jehova ju bohato odmenil. Hovorí: „Už po roku služby na tomto novom mieste sa na krajskom zjazde dala pokrstiť Doratine, mladá mamička, s ktorou som študovala Bibliu.“

Spomenutí bratia a sestry sa presťahovali na miesta, kde je potrebných viac zvestovateľov. Z ich vyjadrení vidíme, že keď sa usilujeme prekonať prekážky a ideme slúžiť tam, kde ešte ľudia nepočuli o pravde, na vlastnej koži zažijeme pravdivosť sľubu, ktorý dal Jehova svojim služobníkom: „Ja ťa upevním. Ja ti skutočne pomôžem.“ (Iz. 41:10) Vďaka tomu si prehĺbime priateľstvo s Jehovom. Okrem toho, keď sa ochotne dáme k dispozícii, či už vo svojej krajine, alebo v zahraničí, lepšie sa pripravíme na teokratické činnosti, ktoré nás čakajú v novom svete. Je to tak, ako povedal spomínaný Didier: „Keď slúžime tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, pripravujeme sa na budúcnosť.“ Veríme, že do tejto práce sa čoskoro zapojí veľa ďalších ochotných bratov a sestier.