Narodil som sa v roku 1954 v meste Saint Paul v americkom štáte Minnesota ako druhé z piatich detí. Rodičia boli katolíci a patrili k strednej vrstve. Chodil som na katolícku základnú školu a slúžil som ako miništrant. Ale Bibliu som veľmi nepoznal. Veril som síce, že musí existovať Stvoriteľ, ale úplne som stratil dôveru v cirkev.

V prvom roku štúdia práva zazvonil u mňa doma manželský pár Jehovových svedkov. Práve som pral, a tak sme sa dohodli, že prídu inokedy. Keď prišli, mal som pre nich pripravené dve otázky: „Prečo sa dobrým ľuďom v tomto svete nedarí?“ a „Ako môže byť človek šťastný?“ Dali mi knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a Preklad nového sveta Svätých písiem v zaujímavom zelenom obale. Ponúkli mi aj biblické štúdium a to mi otvorilo oči. Keď som sa dozvedel, že Božie Kráľovstvo je vláda, ktorá raz bude vládnuť nad zemou, bol som nadšený. Uvedomoval som si, ako veľmi ľudia potrebujú takú vládu. Videl som totiž,  že ľudské vlády úplne zlyhávajú a následkom toho je svet plný bolesti, utrpenia, nespravodlivosti a nešťastia.

Začiatkom roku 1982 som sa zasvätil Jehovovi a v tom istom roku som sa dal aj pokrstiť. Bolo to na oblastnom zjazde „Pravda Kráľovstva“, ktorý sa konal v kongresovom centre v Saint Paul. O týždeň som v tom istom centre absolvoval advokátsku skúšku. Začiatkom októbra som sa dozvedel, že som ju zložil. Teraz som mohol vykonávať advokátsku prax.

Na spomínanom zjazde som stretol Mika Richardsona, ktorý slúžil v brooklynskom Bételi. Povedal mi, že vo svetovom ústredí bolo zriadené právne oddelenie. Spomenul som si na slová etiópskeho eunucha zapísané v Skutkoch 8:36 a položil som si otázku: Čo mi bráni, aby som ponúkol svoje služby právnemu oddeleniu? A tak som si podal prihlášku do Bételu.

Rodičia neboli nadšení, že som sa stal Jehovovým svedkom. Otec sa ma opýtal, aký vplyv bude mať služba v Bételi na moju kariéru. Povedal som mu, že budem pracovať ako dobrovoľník a mesačne budem dostávať 75 dolárov. To bol príspevok, ktorý v tom čase bételiti dostávali na výdavky.

Mal som určité pracovné záväzky, a preto som do brooklynského Bételu nastúpil až v roku 1984. Bol som pridelený do právneho oddelenia. Môj príchod nemohol byť lepšie načasovaný.

Stanleyho divadlo v Jersey City v štáte New Jersey sme kúpili v novembri 1983. Bratia požiadali mestský úrad o povolenie vymeniť v budove elektrické rozvody a potrubia. Na stretnutí s úradníkmi bratia vysvetlili, že chceme Stanleyho divadlo využívať ako zjazdovú sálu. Ale vtedy vznikol problém. Územný plán mesta stanovoval, že budovy na náboženské účely môžu byť len v obytných štvrtiach. Keďže Stanleyho divadlo stálo v obchodnej štvrti, úradníci odmietli vydať povolenie. Bratia sa proti rozhodnutiu odvolali, ale neúspešne.

Počas môjho prvého týždňa v Bételi naša organizácia podala žalobu na federálny okresný súd, v ktorej napadla rozhodnutie mestského úradu. Keďže som dva roky  pracoval ako súdny úradník na federálnom okresnom súde v Saint Paul v Minnesote, podobné prípady som dobre poznal. Jeden z našich právnych zástupcov argumentoval, že Stanleyho divadlo sa v minulosti používalo na konanie rôznych verejných podujatí, od premietania filmov po rockové koncerty. Teda prečo by sa v ňom nemohli konať náboženské podujatia? Súd túto vec preskúmal a rozhodol, že mesto Jersey City sa v našom prípade dopustilo porušenia náboženskej slobody. Súd mestu nariadil, aby nám vydalo príslušné povolenie. Vtedy som prvýkrát videl, že naša organizácia má Jehovovu podporu, keď pri obhajobe záujmov Kráľovstva využíva právne prostriedky. Mal som dobrý pocit, že som sa na tom mohol podieľať.

Bratia sa ihneď pustili do rozsiahlej renovácie tohto objektu. O necelý rok, 8. septembra 1985, sa už mohlo v zjazdovej sále v Jersey City konať slávnostné ukončenie 79. triedy školy Gileád. Bol som veľmi rád, že som mohol byť členom právneho tímu, ktorý prispel k úspechu tohto projektu na Jehovovu chválu. Uspokojenie, ktoré som v tej chvíli cítil, oveľa prevýšilo všetko, čo som zažil vo svojej právnickej praxi pred príchodom do Bételu. Vtedy som ešte netušil, že Jehova ma použije pri riešení mnohých ďalších právnych prípadov.

V 80. rokoch lekári ani nemocnice často nerešpektovali prianie dospelých Jehovových svedkov, aby boli liečení bez použitia krvi. Sestry, ktoré čakali dieťa, to mali ešte náročnejšie, lebo sudcovia boli presvedčení, že tehotná žena nemá právo odmietnuť transfúziu. Zdôvodňovali to tým, že keby nenariadili transfúziu, dieťa by mohlo prísť o matku.

V takejto situácii sa 29. decembra 1988 ocitla sestra Denise Nicoleauová. Po pôrode začala silno krvácať. Hladina hemoglobínu jej klesla pod 5 a lekár chcel, aby súhlasila s transfúziou. Sestra to odmietla. Na druhý deň sa nemocnica obrátila na súd, aby vydal príkaz, ktorý by lekárom umožnil podať pacientke podľa nich nevyhnutnú transfúziu. Sudca tento príkaz vydal bez toho, aby sestre a jej manželovi dal možnosť vyjadriť svoje stanovisko, ba dokonca ich o tom ani neinformoval.

V piatok 30. decembra bola sestre podaná transfúzia napriek protestom jej manžela a ďalších členov rodiny, ktorí stáli pri jej lôžku. V ten večer boli niekoľkí členovia rodiny a dvaja starší zatknutí, lebo údajne vlastným telom bránili, aby bola sestre podaná transfúzia. V sobotu ráno 31. decembra  priniesli správu o ich zatknutí všetky médiá v New Yorku a okolí.

V pondelok ráno som sa skontaktoval s predsedom vyššieho súdu Miltonom Mollenom. Opísal som mu celý prípad a zdôraznil som, že sudca prvostupňového súdu nariadil transfúziu bez toho, aby si pacientku vypočul. Sudca Mollen ma požiadal, aby som popoludní prišiel do jeho kancelárie, aby sme prediskutovali fakty a príslušné zákony. Dozorca nášho oddelenia Philip Brumley tam išiel so mnou. Na toto stretnutie sudca pozval aj právneho zástupcu nemocnice. Bola to búrlivá diskusia. V jednom momente brat Brumley napísal do svojho notesa poznámku „kroť sa“ a nenápadne mi ju ukázal. Dnes môžem povedať, že to bola dobrá rada, lebo som sa vtedy príliš rozohnil, aby som dokázal nesprávnosť argumentov zástupcu nemocnice.

Asi po hodine sudca Mollen povedal, že náš prípad bude zajtra ráno prvý na rade. Keď sme odchádzali z jeho kancelárie, poznamenal, že zástupca nemocnice bude mať „zajtra ťažkú úlohu“. Myslel tým, že bude mať čo robiť, aby obhájil stanovisko nemocnice. Cítil som, ako nás Jehova uisťuje, že máme šancu tento prípad vyhrať. Bolo úžasné vidieť, ako nás používa, aby uskutočnil svoju vôľu.

Na príprave našej argumentácie sme pracovali dlho do noci. Budova súdu je len niekoľko blokov od brooklynského Bételu, takže väčšina z nášho malého tímu v právnom oddelení tam išla pešo. Keď si súd zložený zo štyroch sudcov vypočul naše argumenty, zrušil príkaz na podávanie transfúzií sestre Nicoleauovej. Súd rozhodol v jej prospech a stanovil, že získať súdny príkaz na transfúziu bez toho, aby pacient dostal možnosť vyjadriť svoje stanovisko – čo bol vtedy bežný postup –, je porušením základných ústavných práv.

Zakrátko aj najvyšší súd štátu New York potvrdil, že sestra Nicoleauová má právo na bezkrvnú liečbu. Bolo to prvé zo štyroch rozhodnutí najvyšších súdov v Spojených štátoch, v ktorých bolo potvrdené právo na  bezkrvnú liečbu a ku ktorým som mohol prispieť. (Pozri rámček „ Víťazstvá na najvyšších súdoch“.) Spolu s inými členmi právneho oddelenia v Bételi som bol zapojený aj do prípadov, ktoré sa týkali zverenia dieťaťa do starostlivosti, rozvodu, nehnuteľností a územného plánovania.

Keď som stretol svoju budúcu manželku Dawn, bola rozvedená a sama vychovávala tri deti. Živila rodinu a zároveň bola priekopníčkou. Nemala to ľahké a jej odhodlanie slúžiť Jehovovi na mňa veľmi zapôsobilo. V roku 1992 na zjazde „Nositelia svetla“ v New Yorku som sa jej opýtal, či by sme sa mohli lepšie spoznať. O rok sme sa vzali. Dawn je duchovne zmýšľajúca žena so zmyslom pre humor. Považujem ju za dar od Jehovu. Po všetky dni nášho spoločného života sa mi odvďačuje len dobrým. (Prísl. 31:12)

V čase našej svadby mali deti 11, 13 a 16 rokov. Chcel som im byť dobrým otcom, a tak som si preštudoval všetko, čo vyšlo v našich publikáciách o nevlastných rodičoch, a snažil som sa to uplatniť. Nie vždy to bolo ľahké, ale som rád, že deti ma prijali ako blízkeho priateľa a milujúceho otca. Kamaráti našich detí mali u nás vždy dvere otvorené. Mali sme radosť, že náš dom je často plný veselých mladých ľudí.

V roku 2013 sme sa s Dawn presťahovali do Wisconsinu, lebo naši zostarnutí rodičia potrebovali pomoc. Bol som milo prekvapený, že som mohol aj ďalej pracovať pre Bétel ako dočasný dobrovoľník a poskytovať našej organizácii právne služby.

V septembri 2018 som si všimol, že si často potrebujem odkašlať. Šiel som k lekárovi, ale ten nevedel zistiť príčinu. Potom ma iný lekár poslal k neurológovi. V januári 2019 mi neurológ povedal, že pravdepodobne ide o vzácnu formu neurologického ochorenia, ktoré sa volá progresívna supranukleárna paralýza (PSP).

O tri dni som si pri korčuľovaní zlomil pravé zápästie. Korčuľoval som odmalička, bol to môj druhý život, a tak mi bolo jasné, že mám narušenú motoriku. Zaskočilo ma, ako rýchlo choroba postupuje. Mal som stále väčšie ťažkosti s rečou, chôdzou a prehĺtaním.

Som nesmierne rád, že som mohol ako právnik svojou malou mierou prispieť k podpore záujmov Kráľovstva. Napísal som aj veľa článkov do odborných časopisov a prednášal som na seminároch v oblasti medicínskeho práva po celom svete. Mal som tak možnosť obhajovať právo Jehovových svedkov na bezkrvnú liečbu. Napriek tomu sa stotožňujem s postojom, ktorý je vyjadrený v Lukášovi 17:10: Som len obyčajný otrok. Urobil som iba to, čo som mal urobiť.