SPOMÍNANÉ knihy boli známe ako dúhová kolekcia. Keď som si ich prezeral, zaujali ma živé ilustrácie, ktoré podnecovali moju predstavivosť. A tak som si už v detstve vypestoval túžbu spoznať Bibliu, ktorej učenie bolo vysvetľované v tejto pozoruhodnej sérii kníh.

Asi v tom čase, keď hrozilo, že druhá svetová vojna zachváti aj Indiu, sa môj svet začal rúcať. Otec s mamou začali žiť oddelene a neskôr sa rozviedli. Nedokázal som pochopiť, že dvaja ľudia, ktorých milujem, sa môžu rozísť. Rozhostil sa vo mne pocit prázdnoty a opustenosti. Bol som jedináčik a zdalo sa, že teraz mi nemá kto poskytnúť útechu a oporu, po ktorej som tak veľmi túžil.

S mamou sme potom žili v provinčnom hlavnom meste Karáčí. Jedného dňa nám zaklopal na dvere Fred Hardaker, starší lekár, ktorý bol Jehovovým svedkom rovnako ako misionár, ktorý nám kedysi dal spomínané knihy. Ponúkol  mame biblické štúdium. Odmietla, ale povedala, že možno ja budem mať záujem. O týždeň brat Hardaker začal so mnou študovať.

O pár týždňov som začal navštevovať zhromaždenia, ktoré sa konali na klinike brata Hardakera. Stretávalo sa tam asi 12 starších svedkov. Utešovali ma a starali sa o mňa ako o syna. Rád spomínam na to, ako si zvykli ku mne prisadnúť, aby sa dostali na úroveň mojich očí, a rozprávali sa so mnou ako s blízkym priateľom. V tom čase som to veľmi potreboval.

Brat Hardaker ma čoskoro začal brávať do služby. Učil ma obsluhovať prenosný gramofón, na ktorom sme ľuďom prehrávali platne s krátkymi kázňami. Niektoré boli veľmi otvorené a v niekoľkých domácnostiach na ne reagovali podráždene. Ale zo služby som mal obrovskú radosť. Pravda ma nadchla a rád som sa o ňu delil s druhými.

Keď sa japonská armáda začala pripravovať na obsadenie Indie, Jehovovi svedkovia sa ocitli pod narastajúcim tlakom britských úradov. V júli 1943 som ho pocítil aj ja osobne. Riaditeľ, ktorý bol anglikánskym duchovným, ma vylúčil zo školy so zdôvodnením, že som „nežiaduci živel“. Mame povedal, že dávam ostatným žiakom zlý príklad, lebo sa stretávam s Jehovovými svedkami. Šokovalo ju to a zakázala mi kontakt so svedkami. Neskôr ma poslala za otcom do mesta Pešávar, ktoré leží asi 1 370 kilometrov severne od Karáčí. Bez duchovného pokrmu a spoločenstva som duchovne zoslabol.

V roku 1947 som sa vrátil do Karáčí, lebo som si hľadal zamestnanie. Zašiel som aj za bratom Hardakerom do jeho kliniky. Vrúcne ma privítal.

„Tak čo ťa trápi?“ opýtal sa ma, lebo si myslel, že mám zdravotné ťažkosti.

„Doktor, nie som chorý telesne, ale duchovne,“ odpovedal som. „Potrebujem biblické štúdium.“

„Kedy chceš začať?“

„Hoci aj hneď.“

V ten večer sme mali nádherné biblické štúdium. Cítil som, akoby som sa vrátil do svojho duchovného domova. Mama sa mi veľmi snažila brániť v kontakte so svedkami, ale ja som už bol pevne rozhodnutý držať sa pravdy. Dňa 31. augusta 1947 som symbolizoval svoje zasvätenie Jehovovi krstom vo vode. Krátko nato, vo veku 17 rokov, som začal slúžiť ako pravidelný priekopník.

Moje prvé priekopnícke pôsobisko bolo mesto Kvéta, v ktorom bola kedysi britská vojenská základňa. V roku 1947 sa krajina rozdelila na Indiu a Pakistan. * Táto udalosť vyvolala veľké náboženské násilie, ktoré viedlo k jednej z najmasovejších migrácií obyvateľstva v histórii. Domov opustilo asi 14 miliónov ľudí. Moslimovia z Indie odišli do Pakistanu a hinduisti a sikhovia z Pakistanu do Indie. Uprostred toho chaosu som v Karáčí nastúpil do preplneného vlaku do Kvéty a väčšinu cesty som sa zvonku držal zábradlia na schodíkoch do vagóna.

V Kvéte som stretol Georgea Singha, zvláštneho priekopníka, ktorý mal asi 25 rokov. Daroval mi starý bicykel, na ktorom som jazdil (alebo ho tlačil), keď som prepracovával svoj kopcovitý obvod. Väčšinou som slúžil sám. Do polroka som viedol 17 štúdií. Niektorí záujemcovia sa dali pokrstiť. Jedným z nich bol vojenský dôstojník Sadiq Masih, ktorý pomohol Georgeovi a mne preložiť niekoľko biblických publikácií do urdčiny, hlavného jazyka v Pakistane. Sadiq sa neskôr stal horlivým zvestovateľom.

Potom som sa znovu vrátil do Karáčí a pripojil sa v službe k misionárom Henrymu Finchovi a Harrymu Forrestovi, ktorí práve prišli zo školy Gileád. Vďaka tejto spolupráci som dostal vynikajúce teokratické školenie. Raz sme sa s bratom Finchom vydali na zvestovateľskú výpravu do severnej časti Pakistanu. Na úpätí vysokohorského  pásma žili urdsky hovoriaci dedinčania. Medzi nimi sme našli mnohých pokorných ľudí, ktorí boli smädní po biblickej pravde. O dva roky som aj ja absolvoval školu Gileád. Vrátil som sa do Pakistanu a z času na čas som slúžil ako krajský dozorca. Býval som v misionárskom domove v Láhaure spolu s ďalšími tromi misionármi.

Žiaľ, v roku 1954 nastali medzi misionármi v Láhaure osobnostné nezhody, a tak pobočka urobila isté personálne zmeny. Pretože som sa nerozvážne postavil na jednu stranu tohto sporu, dostal som dôraznú radu. Bol som zdrvený, lebo som si myslel, že som duchovne zlyhal. Vrátil som sa do Karáčí a odtiaľ do Londýna a dúfal som, že tam sa duchovne pozviecham.

Do nášho zboru v Londýne chodilo veľa členov rodiny Bétel. Láskavý brat Pryce Hughes, ktorý bol služobníkom pobočky, si ma vzal pod svoje krídla. Jedného dňa mi porozprával, ako kedysi dostal dôraznú radu od Josepha R. Rutherforda, ktorý v tom čase stál v čele nášho celosvetového diela. Keď sa brat Hughes snažil obhájiť, brat Rutherford ho prísne pokarhal. Prekvapilo ma, že brat Hughes sa pri spomienke na túto udalosť zasmial. Povedal, že ho tá príhoda najprv rozrušila. Ale neskôr si uvedomil, že tú dôraznú radu potreboval a že bola prejavom Jehovovej lásky. (Hebr. 12:6) Jeho slová na mňa urobili silný dojem, a tak som opäť nadobudol duchovnú rovnováhu.

Asi v tom čase sa mama presťahovala do Londýna a prijala ponuku biblického štúdia. Študoval s ňou brat John E. Barr, ktorý sa neskôr stal členom vedúceho zboru. Robila duchovné pokroky a v roku 1957 sa dala pokrstiť. Neskôr som sa dozvedel, že na sklonku života aj otec študoval s Jehovovými svedkami.

V roku 1958 som sa oženil s Lene, dánskou sestrou, ktorá žila v Londýne. O rok sa nám narodila dcéra Jane, prvé z našich piatich detí. Okrem toho som bol vymenovaný za služobníka v našom zbore Fulham. Lene však mala podlomené zdravie a potrebovala teplejšie prostredie. Preto sme sa v roku 1967 presťahovali do Austrálie a usadili sme sa v meste Adelaide.

V našom zbore v Adelaide sme mali 12 starších pomazaných spolukresťanov. Boli veľmi horliví v službe a aj vďaka tomu sme si čoskoro znovu vypestovali dobré duchovné návyky.

 V roku 1979 sme privítali v rodine Daniela, naše piate dieťa. Bol ťažko postihnutý Downovým syndrómom. * Lekári nám povedali, že pravdepodobne nebude dlho žiť. Ešte aj dnes sa mi ťažko opisujú muky, ktoré sme vtedy prežívali. Robili sme, čo sa dalo, aby sme sa postarali o jeho potreby a súčasne nezanedbávali naše staršie štyri deti. Daniel niekedy zmodrel pre nedostatok kyslíka, spôsobený dvomi dierkami v srdci, a museli sme s ním utekať do nemocnice. Napriek podlomenému zdraviu bol veľmi inteligentný a mal láskavú povahu. Okrem toho si zamiloval duchovné veci. Keď sme sa pred jedlom modlili, zopäl svoje malé rúčky, sklonil hlávku a vrúcne povedal „amen“. Vždy jedol až po modlitbe.

Keď mal Daniel štyri roky, rozvinula sa u neho akútna leukémia. S Lene sme boli fyzicky aj emocionálne na dne. Takmer som sa nervovo zrútil. Raz večer, keď sme na tom boli najhoršie, nás navštívil krajský dozorca Neville Bromwich. So slzami v očiach nás objal. Všetci sme plakali. Vďaka jeho láskavým a súcitným slovám sme pocítili mimoriadnu úľavu. Odišiel asi o jednej po polnoci. Krátko nato Daniel zomrel. Bola to najväčšia trauma, akú sme kedy prežili. Ale svoj žiaľ znášame s dôverou, že nič, ani smrť, nemôže Daniela oddeliť od Jehovovej lásky. (Rim. 8:38, 39) Veľmi sa tešíme na to, keď sa s ním stretneme pri vzkriesení v novom svete. (Ján 5:28, 29)

Hoci mám za sebou dve vážne mozgové príhody, stále slúžim ako starší. Z toho, čo som prežil, som sa naučil byť k druhým empatický a súcitný, najmä keď zápasia s problémami. Nikoho nesúdim. Radšej si kladiem otázky: Ako ich formovalo prostredie, v ktorom vyrastali? Aký vplyv to malo na ich myslenie a cítenie? Ako im môžem dať najavo, že mi na nich záleží? Ako ich povzbudiť, aby sa držali Jehovu? Veľmi rád vykonávam pastierske návštevy, lebo keď utešujem a občerstvujem druhých, sám sa cítim občerstvený.

Stotožňujem sa so žalmistovými slovami: „Keď mi vo vnútri pribudlo mojich znepokojujúcich myšlienok, [Jehovove] prejavy útechy poláskali moju dušu.“ (Žalm 94:19) Aj mne Jehova pomohol prekonať ťažkosti v rodine, náboženský odpor, osobné zlyhania a skľúčenosť. Je pre mňa ozajstným Otcom!