SME presvedčení, že v týchto „posledných dňoch“ Jehova vedie svoj ľud a dáva nám všetko, čo potrebujeme, aby sme si k nemu udržali blízky vzťah. (2. Tim. 3:1) No je dôležité, aby sme ho poslúchali a reagovali na jeho rady. Môžeme to prirovnať k tomu, ako Jehova viedol Izraelitov na púšti. Keď dal pokyn, aby zaznela trúbka, Izraeliti mali na to zareagovať.

Jehova povedal Mojžišovi: „Urob si dve trúbky z tepaného striebra. Budeš nimi zvolávať ľud a dávať táboru znamenie, že sa má pripraviť na odchod.“ (4. Mojž. 10:2) Na týchto trúbkach mali kňazi trúbiť rôznymi spôsobmi, aby ľudu oznámili, čo má robiť. (4. Mojž. 10:3–8) Aj dnes Jehova odovzdáva svojmu ľudu pokyny rôznymi spôsobmi, ktoré sa podobajú trúbeniu kňazov v starovekom Izraeli. V tomto článku si rozoberieme tri z nich: Jehova nás vyučuje na veľkých zhromaždeniach, školí starších a prostredníctvom zboru nám oznamuje organizačné zmeny.

Keď Jehova chcel, aby sa „celý ľud“ zhromaždil pri vchode do stanu stretávania, kňazi mali zatrúbiť na oboch trúbkach. (4. Mojž. 10:3) Zreteľný zvuk trúbok počuli všetky kmene, ktoré boli utáborené okolo stanu stretávania v štyroch útvaroch. Tí, ktorí táborili najbližšie k stanu stretávania, pravdepodobne prišli v priebehu niekoľkých minút. A tým, ktorí táborili ďalej, to mohlo trvať dlhšie a stálo ich to viac námahy. V každom prípade Jehova chcel, aby sa všetci zhromaždili a vypočuli si jeho pokyny.

Dnes sa už nezhromažďujeme pri stane stretávania, no Jehova nás stále pozýva na zhromaždenia. Patria medzi ne regionálne zjazdy a ďalšie podujatia, na ktorých dostávame dôležité informácie a pokyny. Jehovovi svedkovia na celom svete majú na takýchto zhromaždeniach úžitok z rovnakého programu. Tí, ktorí toto pozvanie prijmú, sa tešia, že sa môžu stretávať s týmto šťastným ľudom. Bez ohľadu na to, či prichádzajú zblízka alebo zďaleka, všetci hovoria, že to stojí za tú námahu.

Môžu mať z veľkých zhromaždení úžitok aj tí, ktorí žijú v odľahlých oblastiach? Áno. Vďaka modernej technike môžu sledovať ten istý program ako ostatní, a tak majú pocit, že sú tam spolu s nimi. Napríklad keď pobočku v Benine navštívil zástupca svetového ústredia, jeho prejav bol prenášaný do baníckeho mesta Arlit v Nigeri, ktoré leží v saharskej púšti. Prenos tam sledovalo 21 ľudí – traja bratia, dve sestry a 16 záujemcov.  Aj keď boli veľmi ďaleko od bratov a sestier v Benine, boli radi, že aj oni patria k veľkej skupine, ktorú tvorilo 44 131 prítomných. Jeden brat sa vyjadril: „Z celého srdca vám ďakujeme za to, že sme tento program mohli sledovať. Vidíme z toho, ako veľmi nás máte radi.“

Keď izraelskí kňazi zatrúbili len na jednej trúbke, bol to signál, že sa pred stanom stretávania majú zhromaždiť „len náčelníci, hlavy izraelských rodov“. (4. Mojž. 10:4) Tam im Mojžiš odovzdával informácie a pokyny. Vďaka tomu mohli dobre vykonávať úlohy, ktoré im boli zverené. Keby si bol náčelníkom, neurobil by si všetko pre to, aby si na tom zhromaždení bol a mal z neho úžitok?

Zboroví starší nie sú „náčelníkmi“ ani nevládnu nad „Božím stádom, ktoré je v ich starostlivosti“. (1. Petra 5:1–3) Veľmi im záleží na tom, aby boli dobrými pastiermi, a preto pohotovo reagujú, keď sú pozvaní na rôzne školenia, ako je napríklad škola služby Kráľovstva. Učia sa na nich, ako si lepšie plniť zborové povinnosti, a vďaka tomu majú oni aj bratia a sestry v zbore bližší vzťah k Jehovovi. Aj keď si sa na takýchto školeniach nikdy nezúčastnil, pravdepodobne z nich máš úžitok, lebo starší uplatňujú to, čo sa na nich naučili.

Pri určitých príležitostiach mali izraelskí kňazi „zatrúbiť kolísavo“. Bol to signál, aby sa celý tábor „vydal na cestu“. (4. Mojž. 10:5, 6) Presun celého tábora si vyžadoval veľmi dobrú organizáciu, ale aj každý jednotlivec musel určite vynaložiť veľa úsilia. V niektorých mohlo sťahovanie vyvolávať zmiešané pocity. Prečo?

Možno mali pocit, že výzva, aby sa presťahovali, prichádza príliš často a neočakávane. Niekedy oblak, ktorý signalizoval, či sa majú vydať na cestu alebo sa utáboriť, zostal nad svätostánkom „len od večera do rána“. Inokedy nad ním zostával „dva dni, mesiac, alebo dlhšie“. (4. Mojž. 9:21, 22) A koľkokrát sa izraelský tábor sťahoval? V 33. kapitole 4. knihy Mojžišovej je uvedených 40 miest, na ktorých Izraeliti táborili.

Niekedy sa utáborili na mieste, kde ich pred slnkom chránil tieň. Určite sa im to veľmi páčilo, keďže putovali po „veľkej a hrozivej pustatine“. (5. Mojž. 1:19) Možno si hovorili, že ak by sa mali presunúť na iné miesto, bola by to len zmena k horšiemu.

Keď dal Jehova výzvu, aby sa tábor presťahoval, niektorí museli prejaviť trpezlivosť. Hoci všetci počuli kolísavý zvuk trúbky, nie všetci mohli odísť naraz. Prvé kolísavé zatrúbenie bolo signálom, že sa majú vydať na cestu kmene rozložené na východnej strane, teda Júda, Isachar a Zebulún. (4. Mojž. 2:3–7; 10:5, 6) Po ich odchode kňazi zatrúbili kolísavo druhýkrát. To bol signál pre tri kmene táboriace na južnej strane. Takto kňazi postupovali, kým neodišiel celý tábor.

Vyvolali aj v tebe nejaké organizačné zmeny zmiešané pocity? Možno si mal pocit, že tých zmien je priveľa. Alebo si bol možno spokojný s tým, ako boli niektoré veci zorganizované, a nechcel si, aby sa to zmenilo. V každom prípade to mohla byť skúška tvojej trpezlivosti a trvalo nejaký čas, kým si sa prispôsobil. No keď sa na zmeny snažíme reagovať správne, pravdepodobne zistíme, že z nich máme úžitok a že Jehova z nás má radosť.

Za čias Mojžiša Jehova viedol pustatinou niekoľkomiliónový národ, ktorý sa skladal z mužov, žien a detí. Bez jeho starostlivosti a vedenia by nikto z nich neprežil. Aj nám dnes Jehova pomáha, aby sme si k nemu zachovávali blízky vzťah a udržali si silnú vieru. Preto buďme rozhodnutí reagovať na rôzne zvuky trúbky, podobne ako to robili verní Izraeliti v staroveku!