Moji rodičia pochádzali z Estónska, ale počas druhej svetovej vojny odišli do Nemecka, kde som sa narodil. Krátko nato sme sa presťahovali do Kanady. Boli sme veľmi chudobní, a tak sme spočiatku bývali neďaleko Ottawy, v obielenom kúte kurína. Ale aspoň sme mali na raňajky čerstvé vajíčka.

Jedného dňa prečítali mojej mame Jehovovi svedkovia Zjavenie 21:3, 4. Tak to na ňu zapôsobilo, že sa rozplakala. Semienko pravdy začalo rásť a obaja moji rodičia rýchlo napredovali ku krstu.

Hoci rodičia nevedeli dobre po anglicky, pravdu brali veľmi vážne. Otec ťažko pracoval v niklovej hute v Sudbury v Ontáriu. Hoci celú noc pracoval, takmer každú sobotu brával mňa a moju mladšiu sestru Sylviu do služby. A každý týždeň sme si celá rodina študovali Strážnu vežu. Rodičia mi veľmi pomohli v tom, aby som miloval Jehovu. Preto som sa mu ako desaťročný v roku 1956 zasvätil. Moji rodičia veľmi milovali Jehovu a ich príklad ma celý život povzbudzoval, aby som mu s láskou slúžil aj ja.

Po strednej škole ma to začalo ťahať iným smerom. Hovoril som si, že keby som sa stal priekopníkom, nikdy by som nemal dosť peňazí splniť si svoj sen – lietať do rôznych krajín a vidieť svet. A tak som si našiel prácu v jednom rádiu, kde som púšťal hudbu. Bavilo ma to, no pracoval som po večeroch, a tak som často vynechával zhromaždenia a trávil som veľa času v zlej spoločnosti. Našťastie sa ozvalo moje svedomie a uvedomil som si, že s tým musím niečo urobiť.

Presťahoval som sa do mesta Oshawa v Ontáriu. Tam som spoznal Raya Normana, jeho sestru Lesli a ďalších priekopníkov. Všetci boli ku mne veľmi priateľskí. Keď som videl, akí sú šťastní, podnietilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako využijem svoj život. Povzbudili ma, aby som začal s priekopníckou službou, a to som v septembri 1966 aj urobil. Bol som šťastný a spokojný. No život mi ešte priniesol zaujímavé prekvapenia.

Ešte na strednej škole som si dal prihlášku do Bételu v Toronte. Neskôr, keď som  bol priekopníkom, ma tam pozvali na štyri roky. Ale bol som zaľúbený do Lesli a bál som sa, že keď tam pôjdem, už ju nikdy neuvidím. Veľa som sa modlil a hovoril som o tom Jehovovi. Nakoniec som pozvanie do Bételu prijal a s ťažkým srdcom som sa s Lesli rozlúčil.

V Bételi som najskôr pracoval v práčovni a potom ako tajomník. Lesli medzitým začala slúžiť ako zvláštna priekopníčka v Gatineau v Québecu. Často som premýšľal, čo asi robí a či som sa rozhodol správne. A zrazu prišlo jedno z najväčších prekvapení v mojom živote. Do Bételu bol pozvaný Ray, Leslin brat, a dokonca sa stal mojím spolubývajúcim! Vďaka tomu sme sa s Lesli začali znovu priateliť. Vzali sme sa 27. februára 1971, čo bol posledný deň mojej štvorročnej služby v Bételi.

Boli sme pridelení do francúzskeho zboru v Québecu. Po niekoľkých rokoch ma čakalo ďalšie prekvapenie. Mal som len 28 a bol som pozvaný do krajskej služby. Pripadal som si na to príliš mladý a neskúsený, ale slová z Jeremiáša 1:7, 8 ma povzbudili. Okrem toho, Lesli mala za sebou viacero dopravných nehôd a mala aj problémy so spánkom, a tak sme si kládli otázku, či to zvládneme. Nakoniec Lesli povedala: „Keď nám Jehova dáva nejakú úlohu, nemali by sme to skúsiť?“ Rozhodli sme sa, že to prijmeme, a v krajskej službe sme s radosťou slúžili 17 rokov.

Často som mal veľa práce a nie vždy som mal na Lesli čas. Musel som sa naučiť niečo dôležité. Jedno pondelkové ráno u nás niekto zazvonil. Ale za dverami bol iba piknikový kôš. Bol v ňom obrus, ovocie, syr, bagety, fľaša vína, poháre a lístok s odkazom „Vezmi svoju manželku na piknik“. Bol krásny slnečný deň, ale Lesli som povedal, že nemôžeme ísť, pretože si musím pripravovať prednášky. Chápala to, ale videl som na nej, že je trochu smutná. Keď som si sadol k prednáške, začalo sa mi ozývať svedomie. Spomenul som si na Efezanom 5:25, 28. Premýšľal som: Nechce mi tým Jehova povedať, aby som viac myslel na pocity svojej manželky? Pomodlil som sa a povedal som Lesli: „Ideme!“ Veľmi sa potešila. Odviezli sme sa na jedno krásne miesto pri rieke, rozprestreli sme tam obrus a prežili sme jeden z našich najkrajších spoločných dní. A stihol som si pripraviť aj prednášky.

Slúžili sme v mnohých krajoch od Britskej Kolumbie na západe až po Newfoundland na východe Kanady. Tak sa splnil môj sen cestovať. Premýšľal som aj nad Gileádom, ale  nelákalo ma slúžiť ako misionár v cudzej krajine. Misionári boli pre mňa výnimoční ľudia a ja som si taký nepripadal. Okrem toho som sa bál, že by nás poslali do Afriky, kde by nám hrozili rôzne choroby a vojny. Bol som spokojný tam, kde som bol.

Keď sa v roku 1992 v postsovietskych krajinách opäť začalo zvestovať, bratia sa nás opýtali, či by sme neboli ochotní presťahovať sa do Estónska a slúžiť tam ako misionári. Zaskočilo nás to, ale hovorili sme o tom s Jehovom v modlitbe. Opäť sme si povedali: „Keď nám Jehova dáva nejakú úlohu, nemali by sme to skúsiť?“ A tak sme súhlasili. Hovoril som si, že aspoň to nie je Afrika.

Hneď sme sa začali učiť po estónsky. Po niekoľkých mesiacoch sme dostali pozvanie do krajskej služby. Mali sme navštíviť 46 zborov a skupín v troch pobaltských krajinách, ako aj v Kaliningrade v Rusku. To znamenalo naučiť sa niečo po lotyšsky, litovsky a rusky. Nebolo to ľahké, ale bratia a sestry si vážili, že sa snažíme, a pomáhali nám. Keď v roku 1999 vznikla v Estónsku pobočka, bol som poverený slúžiť vo výbore s Toomasom Edurom, Lembitom Reilem a Tommim Kaukom.

Spoznali sme mnohých bratov a sestry, ktorí boli kedysi deportovaní na Sibír. Aj keď zažili kruté zaobchádzanie a boli ďaleko od svojej rodiny, nikdy nezatrpkli. Stále slúžili Jehovovi s radosťou a horlivo. Naučilo nás to, že aj napriek ťažkým situáciám môžeme vytrvávať s radosťou.

Celé roky sme stále pracovali a nemali sme veľa času na oddych. Lesli začala pociťovať extrémnu únavu. Vtedy sme ešte netušili, že to súvisí s ochorením, ktoré sa nazýva fibromyalgia. Začali sme uvažovať nad tým, že sa vrátime do Kanady. Keď nás pozvali do školy pre členov výborov pobočiek v Pattersone v New Yorku, pochyboval som, že by sme mohli ísť. No veľa sme sa modlili a nakoniec sme to prijali. A Jehova to požehnal. Práve počas školy Lesli dostala lekársku starostlivosť, akú potrebovala. Vďaka tomu sme sa mohli vrátiť k nášmu bežnému životu.

V jeden večer v roku 2008, keď sme už boli späť v Estónsku, mi zavolali bratia zo svetového ústredia. Opýtali sa ma, či by sme mohli ísť slúžiť do Konžskej demokratickej republiky. Bol to šok, najmä preto, lebo sme sa mali rozhodnúť do ďalšieho dňa. Lesli som to v ten večer ani nepovedal. Vedel som, že by nespala. A tak ten, kto nespal, som bol ja. Modlil som sa k Jehovovi a hovoril som mu o svojich obavách z Afriky.

 Keď som to na druhý deň Lesli povedal, uvažovali sme: „Jehova nás pozýva do Afriky. Ako vieme, že to nezvládneme a nebude sa nám tam páčiť, ak to ani neskúsime?“ A tak sme po 16 rokoch v Estónsku odleteli do Kinshasy. Pobočka tam bola oázou zelene a pokoja. Jednou z prvých vecí, ktoré si Lesli v našej izbe vyložila, bola kartička, ktorú mala, odkedy sme odišli z Kanady. Bolo na nej napísané: „Kvitni tam, kde ťa zasadia.“ Keď sme sa stretávali s bratmi a sestrami, viedli štúdiá a mali sme veľa krásnych zážitkov v misionárskej službe, naša radosť bola stále väčšia a väčšia. Po nejakom čase sme mali tú česť vykonať návštevy pobočiek v 13 krajinách v Afrike. Vďaka tomu sme videli rozmanitosť a krásu tamojších ľudí. Všetky moje obavy sa rozplynuli a ďakovali sme Jehovovi, že nás sem poslal.

V Kongu nám ponúkali rôzne jedlá, napríklad hmyz, o ktorom som si myslel, že to nikdy nedokážem zjesť. Ale keď sme videli, ako si na tom ostatní pochutnávajú, skúsili sme to aj my a boli sme radi, že sme to urobili.

Mali sme tiež možnosť cestovať na východ krajiny, kde povstalecké skupiny útočili na dediny a ubližovali ženám a deťom. Povzbudzovali sme miestnych bratov a sestry a priniesli sme im aj humanitárnu pomoc. Aj keď mnohí boli veľmi chudobní, mali silnú vieru vo vzkriesenie, milovali Jehovu a verne sa držali jeho organizácie. To na nás silne zapôsobilo. Podnietilo nás to preskúmať svoje pohnútky a posilniť si vieru v Jehovu. Niektorí bratia prišli o svoj domov a úrodu. Uvedomil som si, ako ľahko môžeme prísť o hmotné veci a aké cenné je naše duchovné bohatstvo. Aj keď to mali títo bratia ťažké, takmer nikdy sa nesťažovali. Ich postoj nám pomohol čeliť problémom a zdravotným ťažkostiam s odvahou.

Neskôr prišlo ďalšie prekvapenie. Boli sme pozvaní do pobočky v Hongkongu. Nikdy  nám ani len nenapadlo, že budeme žiť v Ázii. Ale po tom, čo sme zažili, ako nám Jehova s každou úlohou pomáhal, sme prijali aj túto. A tak sme sa v roku 2013 so slzami v očiach rozlúčili s našimi priateľmi a krásnou Afrikou a odišli sme do neznáma.

Bola to pre nás obrovská zmena, pretože Hongkong je veľké a rušné mesto. Naučiť sa po čínsky nám dalo zabrať. Ale s bratmi a sestrami sme sa cítili veľmi dobre a chutilo nám aj miestne jedlo. Práce v pobočke rýchlo pribúdalo, a tak boli potrebné ďalšie priestory. Ale ceny nehnuteľností prudko stúpali, a tak vedúci zbor múdro rozhodol, že sa väčšina budov predá. Krátko nato, v roku 2015, sme sa presťahovali do Južnej Kórey, kde slúžime doteraz. Zápasíme tu s ďalším ťažkým jazykom a hoci je pred nami ešte dlhá cesta, teší nás, že bratia a sestry vidia, že sa postupne zlepšujeme.

Nové priateľstvá nevznikajú ľahko, ale zistili sme, že vďaka pohostinnosti to ide rýchlejšie. Pochopili sme, že naši bratia a sestry sú si viac podobní než rozdielni a že Jehova nás vytvoril tak, aby sme dokázali otvoriť svoje srdce a mali radi rôznych ľudí. (2. Kor. 6:11)

Naučili sme sa, že sa musíme pozerať na ľudí tak ako Jehova a všímať si dôkazy, že nás vedie a má nás rád. Vždy, keď sme boli smutní alebo sme si neboli istí, či nás majú druhí radi, čítali sme si povzbudzujúce kartičky a listy od priateľov. Jehova odpovedal na naše modlitby, uisťoval nás o svojej láske a dával nám silu vytrvať.

Za tie roky sme sa s Lesli naučili, aké dôležité je urobiť si na seba čas, aj keď toho máme veľa. Pochopili sme tiež, aké je dôležité vedieť sa na sebe zasmiať, najmä ak sa učíme nový jazyk. A každý večer sa snažíme nájsť niečo pekné, za čo môžeme Jehovovi poďakovať.

Pravdupovediac, nikdy som si nemyslel, že by som mohol byť misionárom alebo žiť v inej krajine. Ale som rád, že som sa naučil, že s Jehovovou pomocou je možné všetko. Pripomína mi to slová proroka Jeremiáša: „Oklamal si ma, Jehova.“ (Jer. 20:7) Pripravil nám veľa príjemných prekvapení a zážitkov. Dokonca splnil aj môj sen cestovať lietadlom. V rámci návštev pobočiek sme sa dostali na päť kontinentov, a tak sme navštívili oveľa viac miest, než som si ako chlapec predstavoval. A som veľmi vďačný Lesli, že ma vo všetkom ochotne podporovala.

Stále si pripomíname, komu slúžime a prečo. Všetko to dobré, čo zažívame dnes, je len ochutnávka toho, aký bude večný život, keď Jehova „[otvorí] svoju ruku a [uspokojí] túžbu všetkého živého“. (Žalm 145:16)