MOŽNO si kladieš otázku, čo máš spoločné so starovekými prorokmi. Encyklopédia Hlbšie pochopenie Písma definuje proroka ako „človeka, prostredníctvom ktorého Boh oznamuje svoju vôľu a svoj zámer... toho, kto oznamuje posolstvá, ktoré sú pripisované božskému zdroju“. K týmto posolstvám môžu patriť aj proroctvá, ale nemusí to tak byť vždy. Proroci ako Boží hovorcovia predkladali aj Božie učenie, príkazy a rozsudky. Hoci nám Boh nezjavuje proroctvá, hovoríme v mene Boha, keď oznamujeme druhým to, čo sa píše v jeho Slove. (Mat. 24:14)

Ako sa pozeráš na možnosť hovoriť druhým o Jehovovi a učiť ich, aká je jeho vôľa v súvislosti s ľudstvom? Zrejme to považuješ za úžasnú poctu. V tomto diele spolupracujeme s „anjelom letiacim prostriedkom neba“. (Zjav. 14:6) Niekedy sa však môžeme dostať do situácií, v ktorých si prestaneme ceniť túto možnosť. Aké sú to situácie? Napríklad keď sme unavení, sklamaní alebo sa cítime bezcenní. Verní proroci zo staroveku prežívali to isté, ale nevzdali sa. A Jehova im pomáhal, aby si svoje úlohy dokázali splniť. Pozrime sa na niekoľko príkladov a zamerajme sa na to, ako ich môžeme napodobniť.

Niekedy sme unavení z každodenných činností a nemáme chuť ísť do služby. Je pravda, že potrebujeme odpočinok. Potreboval ho aj Ježiš a apoštoli. (Mar. 6:31) No zamysli sa nad Ezechielom a nad jeho úlohou proroka medzi Izraelitmi, ktorí boli odvedení z Jeruzalema do zajatia v Babylone. Boh mu povedal, aby si vzal tehlu a vyryl do nej mesto Jeruzalem. Potom mal toto miniatúrne mesto „obliehať“ tak, že mal 390 dní ležať na ľavom boku a ďalších  40 dní na pravom boku. Jehova mu povedal: „Hľa, ja na teba položím povrazy, aby si sa nemohol obrátiť z jedného boku na druhý, kým nevyplníš dni svojho obliehania.“ ​(Ezech. 4:1–8) Určite to neuniklo pozornosti zajatých Izraelitov. Ezechiel vykonával túto fyzicky náročnú úlohu vyše roka. Vďaka čomu to zvládol?

Ezechiel vedel, prečo bol poslaný ako prorok. Boh mu na začiatku jeho služby povedal: „Či ťa [Izraeliti] počujú, alebo sa toho zdržia... istotne tiež poznajú, že bol uprostred nich prorok.“ ​(Ezech. 2:5) Ezechiel si stále pripomínal význam svojho poverenia. Vďaka tomu svoju úlohu ochotne splnil. Preukázal sa ako pravý prorok. Jedného dňa sa izraelskí zajatci dopočuli správu: „Mesto bolo zrazené!“ Vtedy si uvedomili, že bol uprostred nich prorok. (Ezech. 33:21, 33)

Dnes varujeme ľudí pred prichádzajúcim zničením Satanovho systému. Hoci sme niekedy fyzicky unavení, vynakladáme úsilie, aby sme zvestovali Božie Slovo, vykonávali opätovné návštevy a viedli biblické štúdiá. A keď vidíme, ako sa spĺňajú proroctvá o závere tohto systému, cítime uspokojenie, lebo sme tí, „prostredníctvom ktorých Boh oznamuje svoju vôľu a svoj zámer“.

S pomocou Jehovovho ducha sa veľmi namáhame, keď ľuďom prinášame dobré posolstvo. No niekedy nás môže odradiť ich negatívna reakcia. Vtedy si spomeňme na príklad proroka Jeremiáša. Keď oznamoval Izraelitom Božie posolstvo, urážali ho a robili si z neho žarty. Raz dokonca povedal: „Nebudem sa zmieňovať o ňom a nebudem už hovoriť v jeho mene.“ Teda Jeremiáš mal rovnaké pocity ako my. Posolstvo od Boha však neprestal odovzdávať. Prečo? Povedal: „Bolo to v mojom srdci ako horiaci oheň uzavretý v mojich kostiach; a unavilo ma zdržiavanie a nemohol som to znášať.“ ​(Jer. 20:7–9)

Ak sme sklamaní z reakcie ľudí na posolstvo od Boha, môžeme to prekonať. Ako? Tak, že budeme rozjímať o posolstve, ktoré zvestujeme. Môže byť „ako horiaci oheň uzavretý v [našich] kostiach“. Aby v nás stále horel, vypestujme si zvyk každý deň čítať Bibliu.

Niektorí kresťania boli možno znepokojení, keď dostali úlohu, o ktorej nevedeli, ako ju majú vykonať alebo prečo ju dostali. Tak sa mohol cítiť aj prorok Hozeáš. Jehova mu prikázal: „Choď, vezmi si manželku smilstva a deti smilstva.“ ​(Hoz. 1:2) Predstav si, ako by si sa cítil, keby si sa chcel oženiť a Boh by ti povedal, že si máš vziať za ženu prostitútku! Hozeáš to urobil. Vzal si Gomer a mal s ňou syna. Neskôr porodila ešte dcéru a druhého syna, ale podľa všetkého to už neboli Hozeášove deti. Jehova Hozeášovi ešte pred svadbou povedal, že jeho nastávajúca „sa poženie za svojimi vášnivými milencami“. Všimni si, že použil množné číslo — „milencami“. Potom sa mala k svojmu manželovi vrátiť. Ak by si bol na Hozeášovom mieste, prijal by si svoju ženu späť? Presne to mal Hozeáš na Jehovov príkaz urobiť! On to nielenže urobil, ale ešte za ňu aj zaplatil nemalú cenu. (Hoz. 2:7; 3:1–5)

Hozeáš si možno kládol otázku, čo dobré sa tým dosiahne, keď splní túto úlohu. Vďaka tomu, že ju tak verne vykonal, si vieme predstaviť, akú bolesť musel cítiť Všemohúci, keď ho Izrael zradil. A táto dráma, ktorá sa odohrala v Hozeášovom živote, podnietila niektorých úprimných Izraelitov, aby sa vrátili k Bohu.

Boh dnes nikomu nepovie: „Vezmi si manželku smilstva“. No čo sa môžeme naučiť z toho, ako ochotne Hozeáš prijal túto úlohu? Napríklad to, aby sme ochotne oznamovali dobré posolstvo o Kráľovstve „verejne a z domu do  domu“, aj keď to pre nás nie je ľahké. (Sk. 20:20) Možno aj ty máš v službe z niečoho strach. Viacerí, ktorí študovali Bibliu s Jehovovými svedkami, sa vyjadrili, že radi študujú, ale do služby z domu do domu by nikdy nešli. Mnohí z nich však neskôr začali robiť presne to, čo bolo pre nich spočiatku nepredstaviteľné. Zamysli sa, aké poučenie si z toho môžeš vziať ty.

Z toho, že Hozeáš prijal náročnú úlohu, sa môžeme naučiť ešte niečo iné. Mohol mať veľa dôvodov na to, aby svoju rolu v tejto symbolickej dráme odmietol. Ale ako by sa potom druhí dozvedeli o tom, čím ho Boh poveril? Aj my sa môžeme dostať do situácie, keď sa nám naskytne príležitosť povedať niekomu o Jehovovi, ale o tejto príležitosti vieme iba my. To sa stalo stredoškoláčke Anne zo Spojených štátov. Učiteľka dala študentom v jej triede za úlohu napísať úvahu o niečom, o čom sú pevne presvedčení. Potom sa mali pokúsiť presvedčiť o svojom názore ostatných. Anna nemusela využiť túto príležitosť na vydanie svedectva. No cítila, že jej ju dal Boh. Hoci vedela, akú reakciu môže očakávať, modlila sa k Jehovovi a pocítila túžbu povedať o ňom druhým. Jej úvaha mala názov: „Evolúcia: o čom svedčia dôkazy.“

Keď Anna predložila triede svoju úvahu, jedna spolužiačka, ktorá verila v evolúciu, jej začala oponovať. Hoci jej kládla množstvo otázok, Anna dokázala obhájiť svoju vieru. Na učiteľku to veľmi zapôsobilo a ohodnotila Anninu úvahu ako najpresvedčivejšiu. Anna sa potom so svojou spolužiačkou ešte viackrát rozprávala o stvorení. Hovorí, že vďaka tomu, že prijala túto úlohu od Jehovu, teraz zvestuje dobré posolstvo bez strachu a s väčšou istotou.

My nie sme prorokmi v pravom zmysle slova. Ale keď napodobňujeme obetavý postoj prorokov, ako boli Ezechiel, Jeremiáš a Hozeáš, aj my môžeme úspešne plniť Jehovovu vôľu. Čo keby si si na rodinnom uctievaní alebo na osobnom štúdiu prečítal o ďalších prorokoch zo staroveku a porozmýšľal, ako by si ich mohol napodobňovať?