Toto duchovné zajatie trvalo od druhého storočia n. l. do roku 1919. Aké dôvody máme pre túto úpravu v našom porozumení?

Všetky dôkazy svedčia o tom, že toto zajatie sa skončilo v roku 1919 a odvtedy boli pomazaní kresťania zhromažďovaní do očisteného zboru. Pouvažujme: Skúšanie a prečisťovanie Božieho ľudu prebiehalo ihneď po zriadení Božieho Kráľovstva v nebesiach v roku 1914. * (Mal. 3:1–4) V roku 1919 Ježiš ustanovil „verného a rozvážneho otroka“ a poveril ho, aby poskytoval Božiemu očistenému ľudu „pokrm v pravý čas“. (Mat. 24:45–47) V tom istom roku bol Boží ľud vyslobodený zo symbolického zajatia Veľkého Babylona. (Zjav. 18:4) Začal sa vracať k svojmu duchovnému vlastníctvu, ktoré mu dal Boh. Ale kedy sa Boží ľud do tohto zajatia dostal?

Mnoho rokov sme vysvetľovali, že Boží ľud bol v zajatí Veľkého Babylona len krátky čas, a to od roku 1918. Strážna veža z 15. marca 1992 uviedla: „Ako bol Boží staroveký ľud vzatý na určitý čas do babylonského zajatia, podobne sa aj v roku 1918 Jehovovi služobníci v istej miere dostali do područia Veľkého Babylona.“ No z ďalšieho výskumu vyplýva, že toto zajatie sa začalo oveľa skôr než v roku 1918.

Zajatie a vyslobodenie Božieho ľudu bolo predpovedané napríklad v Ezechielovi 37:1–14. Ezechiel mal videnie údolia, ktoré bolo plné kostí. Jehova mu vysvetlil, že kosti predstavujú „celý dom Izraela“. Toto proroctvo o obnove sa vo väčšom rozsahu splnilo na „Božom Izraeli“. (Gal. 6:16; Sk. 3:21) Ezechiel ďalej videl, ako kosti ožívajú a stáva sa z nich veľká armáda. To je výstižný opis duchovného oživenia Božieho ľudu, ktoré vyvrcholilo udalosťami v roku 1919. Ale dá sa z tohto videnia zistiť, ako dlho bol Boží ľud v zajatí?

Najprv si všimnime, že kosti boli „veľmi suché“. (Ezech. 37:2, 11) To znamená, že ľudia, ktorým patrili, boli mŕtvi už veľmi dlho.  Po druhé, Ezechiel videl, že mŕtvi ožívajú postupne, nie naraz. Spočiatku sa začal ozývať zvuk. „Nastal hrkot“ a „kosti sa začali približovať, kosť ku svojej kosti“. Neskôr boli pridané „šľachy a mäso“. Nato sa kosti, šľachy a mäso začali poťahovať kožou. Potom „vstúpil do nich dych a ožili“. Nakoniec Jehova voviedol svoj oživený ľud do ich krajiny. To všetko si vyžadovalo čas. (Ezech. 37:7–10, 14)

Staroveký izraelský národ bol v zajatí dlhý čas. Tento čas sa začal v roku 740 pred n. l. pádom severného desaťkmeňového kráľovstva a odvedením jeho obyvateľov do vyhnanstva. Potom bol v roku 607 pred n. l. zničený Jeruzalem a obyvatelia južného judského kráľovstva boli tiež odvedení do vyhnanstva. Toto obdobie zajatia sa skončilo v roku 537 pred n. l., keď sa Židia vrátili do Jeruzalema, znovu postavili chrám a obnovili pravé uctievanie.

Ak vezmeme do úvahy všetky tieto skutočnosti, prídeme k záveru, že Boží ľud musel byť v zajatí Veľkého Babylona oveľa dlhšie než len od roku 1918 do roku 1919. Aj Ježiš hovoril o tom istom dlhom období, keď povedal, že burina, čiže falošní kresťania, porastie spolu s pšenicou, „synmi kráľovstva“. (Mat. 13:36–43) V tomto období odpadlícki kresťania počtom vysoko prevyšovali pravých kresťanov. Preto sa dá povedať, že kresťanský zbor bol v zajatí Veľkého Babylona. Zajatie sa začalo niekedy v druhom storočí n. l. a trvalo až do prečistenia duchovného chrámu v čase konca. (Sk. 20:29, 30; 2. Tes. 2:3, 6; 1. Jána 2:18, 19)

Duchovní takzvaného kresťanstva a ich politickí spojenci si chceli udržať moc, a preto celé stáročia bránili ľuďom, aby mali prístup k Božiemu Slovu. Boli časy, keď sa čítanie Biblie v jazyku, ktorým ľudia bežne hovorili, považovalo za zločin. Niektorí boli za to dokonca upálení. S každým, kto odporoval učeniu duchovenstva, sa kruto zaobchádzalo. Akákoľvek snaha šíriť svetlo pravdy bola potlačená.

Z Ezechielovho videnia sa tiež dozvedáme, že obnova Božieho ľudu a oslobodenie z falošného náboženstva mal byť postupný proces. Kedy a ako začal prebiehať? Z videnia vyplýva, že obnova mala byť sprevádzaná „hrkotom“ symbolických kostí. Ten začal zaznievať niekoľko  storočí pred časom konca. Hoci väčšina ľudí bola ovplyvnená falošnými náboženskými náukami, niektorí verní jednotlivci sa začali zastávať pravého uctievania. Študovali Božie Slovo a delili sa s druhými o to, čo sa dozvedeli. Ďalší vynakladali veľké úsilie, aby preložili Bibliu do jazyka bežných ľudí.

Koncom 19. storočia sa Charles Taze Russell a jeho spoločníci s nadšením pustili do práce, aby obnovili biblickú pravdu. Bolo to, akoby sa kosti a mäso začali poťahovať kožou. Vďaka Sionskej Strážnej veži a iným publikáciám našli pravdu ďalší úprimní ľudia. Boží ľud si v roku 1914 posilnil vieru aj pomocou „Fotodrámy Stvorenie“ a v roku 1917 štúdiom knihy Ukončené tajomstvo. Nakoniec, v roku 1919, Boží ľud v duchovnom zmysle ožil a usadil sa v novej duchovnej krajine. Časom sa k pomazanému ostatku pripojili tí, ktorí majú nádej na život na zemi, a spoločne vytvorili „veľmi, veľmi veľkú vojenskú silu“. (Ezech. 37:10; Zech. 8:20–23) *

Vo svetle týchto faktov je zrejmé, že Boží ľud sa dostal do zajatia Veľkého Babylona v druhom storočí n. l., keď sa rozšírilo odpadlíctvo. Toto temné obdobie sa podobalo vyhnanstvu starovekého izraelského národa. Určite sme šťastní, že storočia duchovného útlaku Božieho ľudu už pominuli a že žijeme v čase, keď „tí, čo majú pochopenie, budú žiariť ako jas“ a „mnohí sa očistia... a budú prečistení“. (Dan. 12:3, 10)

Stručne povedané, nemôžeme s istotou tvrdiť, či Ježiš naozaj stál na nejakom vyvýšenom mieste chrámu alebo či to bolo len vo videní. V našich publikáciách sa doteraz uvádzali obidve možnosti.

Pozrime sa najprv na opis tejto udalosti v Biblii. Apoštol Matúš pod pôsobením svätého ducha napísal: „Potom ho [Ježiša] Diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na chrámové cimburie,“ čiže na nejaké vyvýšené miesto chrámu. (Mat. 4:5) Lukáš to v paralelnej správe opisuje takto: „Odviedol ho do Jeruzalema a postavil ho na chrámové cimburie.“ ​(Luk. 4:9)

V minulosti sa v našich publikáciách uvádzalo, že táto udalosť sa nemusela odohrať doslova. Napríklad v Strážnej veži č. 24 z roku 1961 nachádzame toto vysvetlenie: „Pokiaľ ide o myšlienku, že Ježiš dovolil Satanovi, aby ho vzal na chrámové hradby, zdá sa, že nie je rozumné usudzovať, že všetko, čo správa hovorí o Ježišovom pokušení na púšti, treba chápať doslova. Iste neexistuje žiaden vrch, z ktorého by bolo možno niekomu ukázať ‚všetko bohatstvo tohto sveta a jeho slávu‘. Preto teda musíme logicky usudzovať, že Satan nevzal Ježiša doslova, telesne alebo fyzicky do svätého mesta, aby ho tam postavil na ‚chrámové hradby‘.  Aby pokušenie bolo skutočne pôsobivé, nebolo takého nič treba.“ V neskorších číslach tohto časopisu sa však uvádzalo, že keby Kristus vyhovel Satanovej žiadosti, bola by to samovražda, z čoho vyplýva, že museli byť na nejakom naozaj vysokom mieste.

Niektorí poukazovali na to, že Ježiš nebol Lévita, a preto nemal právo postaviť sa na vrchol chrámovej svätyne. Z toho dôvodu sa domnievali, že bol vzatý na chrámové cimburie vo videní. Niečo podobné zažil pred stáročiami prorok Ezechiel. (Ezech. 8:3, 7–10; 11:1, 24; 37:1, 2)

Ak bol však Ježiš pokúšaný len vo videní, vznikajú nasledujúce otázky:

• Naozaj by cítil pokušenie skočiť z chrámu?

• Pri iných pokušeniach chcel Satan Ježiša prinútiť k tomu, aby premenil ozajstné kamene na chlieb a aby sa mu doslova poklonil. Teda nemohlo to byť rovnako aj v tomto pokušení — aby Ježiš naozaj skočil z chrámu?

No ak Ježiš doslova stál na cimburí chrámu, vznikajú ďalšie otázky:

• Neporušil tým Zákon, keď stál na vrchole svätyne?

• Ako sa Ježiš dostal z pustatiny do Jeruzalema?

Pri odpovediach na posledné dve otázky nám pomôže ďalší výskum.

Profesor D. A. Carson vysvetľuje, že grécke slovo hieron preložené v oboch evanjeliách slovom „chrám“ sa „pravdepodobne vzťahuje na celý komplex, nielen na samotnú svätyňu“. Ježiš teda nemusel stáť na vrchole svätyne. Mohol stáť napríklad na juhovýchodnom cípe chrámového areálu. Toto miesto bolo vo výške asi 140 metrov nad údolím Kidron. Stavba v juhovýchodnej časti chrámového komplexu mala plochú strechu s cimburím. Staroveký historik Josephus Flavius napísal, že ak sa tam niekto postavil a pozrel sa dolu, „mohol dostať závrat“. Ježiš nemusel byť Lévita, aby tam mohol stáť. Nikto mu to nemohol vyčítať.

Ale ako sa Ježiš dostal na chrámové cimburie, keď bol na pustatine? Presnú odpoveď na túto otázku nepoznáme. Krátka správa v Biblii neuvádza, aký dlhý čas ho Satan pokúšal, ani kde presne sa v pustatine nachádzal. Nemôžeme vylúčiť, že Ježiš sa vrátil do Jeruzalema, hoci to muselo zabrať určitý čas. Správa nehovorí, že všetky pokušenia sa odohrali na pustatine. Jednoducho sa v nej uvádza, že Ježiš bol vzatý do Jeruzalema.

A ako je to s pokušením, pri ktorom Diabol ukázal Ježišovi „všetky kráľovstvá sveta“? Je zrejmé, že to nebolo doslova, lebo neexistuje žiadny vrch, z ktorého by bolo možné vidieť všetky kráľovstvá. Satan teda musel použiť nejaký druh videnia, aby ich Ježišovi ukázal. Je to podobné, ako keď niekto za pomoci premietacieho prístroja ukazuje iným rôzne miesta na zemi. Hoci Satan v tomto prípade pokúšal Ježiša pomocou videnia, chcel od neho reálny „akt uctievania“, teda aby sa mu skutočne poklonil. (Mat. 4:8, 9) Môžeme teda povedať, že keď Satan vzal Ježiša na cimburie chrámu, chcel, aby Ježiš naozaj skočil a ohrozil svoj život. To dodávalo tomuto pokušeniu oveľa väčšiu závažnosť, než keby to bolo iba videnie.

Ako sme už uviedli, nemôžeme byť v tejto veci dogmatickí. Nevylučujeme možnosť, že Ježiš skutočne šiel do Jeruzalema a postavil sa na chrámové cimburie. Jedna vec je však istá: Pokušenia boli reálne a Ježiš každé jednoznačne odmietol.