SKÔR ako Ježiš vystúpil do neba, povedal svojim učeníkom: „Budete mi svedkami... až do najvzdialenejšej časti zeme.“ ​(Sk. 1:8) Ako mohli raní kresťania splniť takú náročnú úlohu?

Profesor Martin Goodman z Oxfordskej univerzity povedal, že „v ranom období Rímskej ríše sa kresťania vďaka úlohe, ktorú dostali, odlišovali od iných náboženských skupín vrátane židov“. Praví kresťania napodobňovali príklad Ježiša, ktorý cestoval z miesta na miesto, aby oznamoval ľuďom „dobré posolstvo o Božom kráľovstve“. (Luk. 4:43) Aj oni vyhľadávali ľudí, ktorí chceli vedieť, čo učí Biblia. To bol jeden z dôvodov, prečo boli v kresťanskom zbore v prvom storočí apoštoli. Slovo „apoštol“ sa v pôvodnom jazyku vzťahuje na toho, kto je vyslaný, čiže na vyslanca. (Mar. 3:14) Ježiš svojim nasledovníkom prikázal: „Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ ​(Mat. 28:18–20)

Ježišovi 12 apoštoli už nie sú medzi nami, ale mnohí Jehovovi služobníci napodobňujú ich príklad v službe. Na podnet, aby sa presťahovali tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, zareagovali slovami: „Tu som! Pošli ma.“ ​(Iz. 6:8) Niektorí sa presťahovali do ďalekých krajín. Patria k nim tisíce absolventov školy Gileád. Iní odišli pomáhať do rôznych častí svojej krajiny. Ďalší sa naučili cudzí jazyk a prešli do zborov alebo skupín, ktoré sa starajú o duchovné potreby ľudí hovoriacich týmto jazykom. Spomínaní bratia a sestry možno nemali ideálne podmienky a nebolo to pre nich ľahké. No prejavili obetavý  postoj, lebo milujú Jehovu a svojich blížnych. Spočítali si náklady a ochotne sa dali k dispozícii. (Luk. 14:28–30) Práca, ktorú konajú, je veľmi cenná.

Každý z nás sa však nachádza v inej situácii. Všetci nemáme možnosť presťahovať sa tam, kde je potrebných viac zvestovateľov, alebo sa učiť nový jazyk. Ale polož si otázku: Môžem prejaviť misionársky postoj vo svojom zbore?

Je zjavné, že kresťania v prvom storočí prejavovali misionársky postoj, hoci väčšina z nich zostala vo svojej domovine. Riadili sa slovami, ktoré Pavol napísal Timotejovi: „Konaj dielo evanjelistu, úplne dovŕš svoju službu.“ ​(2. Tim. 4:5) Tieto slová platia pre všetkých Božích služobníkov. Máme zvestovať dobré posolstvo o Kráľovstve a robiť učeníkov bez ohľadu na to, kde žijeme. Misionársky postoj môžeme prejavovať aj vo svojom zbore. Ako?

V cudzej krajine sa musí misionár prispôsobiť novým podmienkam. Mnoho vecí sa tam robí celkom inak, než bol zvyknutý. Čo sa môžeme z toho naučiť, aj keď nám okolnosti nedovoľujú presťahovať sa do cudzej krajiny? Ako sa napríklad pozeráme na zborový obvod? Mohli by sme nájsť nové spôsoby, ako sa v ňom dostať do kontaktu s ľuďmi? Je zaujímavé, že v roku 1940 boli zvestovatelia povzbudení, aby si naplánovali deň v týždni na vydávanie svedectva na ulici. Mohol by si sa aj ty zapojiť do takejto služby? Alebo vyskúšal si už službu pri stojanoch s literatúrou? Ak máme pozitívny postoj k rôznym formám služby vrátane tých nových, zachováme si v službe horlivosť a nadšenie.

Tí, ktorí sa sťahujú na miesta, kde je to viac potrebné, alebo sa učia cudzí jazyk, sú často veľmi skúsení zvestovatelia. V službe sú iniciatívni, a tak sú pre mnohých povzbudením. Misionári majú často na starosti mnohé úlohy v zbore, dokiaľ sa nevyškolia miestni bratia. Ak si pokrstený brat, „usiluješ sa o úrad dozorcu“ a túžiš po tom, aby si slúžil spoluveriacim v zbore? (1. Tim. 3:1)

Naša horlivá účasť na službe a ochota prijímať úlohy v zbore je pre druhých veľkým prínosom. Existujú však aj ďalšie možnosti, ako pomáhať zboru. Každý z nás — mladý či starší, brat alebo sestra — sa môže stať „posilňujúcou pomocou“ pre spolukresťanov, ktorí sa ocitli v ťažkostiach. (Kol. 4:11)

Ak chceme druhým pomáhať, musíme ich lepšie spoznať. V Biblii sme nabádaní, aby sme na zhromaždeniach „dbali jedni o druhých“. (Hebr. 10:24) To neznamená, že sa máme miešať do cudzích záležitostí. Skôr by sme sa mali snažiť bratov a sestry lepšie spoznať a premýšľať o tom, čo potrebujú. Jedni možno potrebujú praktickú pomoc, iní citovú podporu a ďalší duchovné povzbudenie. Táto úloha nebola zverená len starším a služobným pomocníkom. Je pravda, že v niektorých prípadoch musí takúto pomoc poskytnúť vymenovaný brat. (Gal. 6:1) Ale pomáhať vekovo starším členom zboru alebo rodinám, ktoré sa ocitli v ťažkostiach, môže každý z nás.

Napríklad Salvatore sa dostal do vážnych finančných ťažkostí. Musel predať firmu, dom a veľa osobných vecí. Mal strach, ako sa s tým vyrovná jeho rodina. Túto situáciu si všimla iná rodina zo zboru. Poskytli im finančnú pomoc, pomohli nájsť Salvatoremu a jeho manželke prácu a po večeroch ich navštevovali, počúvali ich starosti a povzbudzovali ich. Vďaka tomu vzniklo medzi oboma rodinami priateľstvo, ktoré trvá už mnoho rokov. Dnes radi spomínajú na to, ako spoločne zvládli toto ťažké obdobie.

Praví kresťania nepovažujú náboženstvo za súkromnú vec. Podobne ako Ježiš, aj my chceme, aby sa všetci dozvedeli o nádherných sľuboch z Biblie. Niektorí sa môžu presťahovať, iní nie. No každý z nás môže robiť všetko, čo je v jeho silách, aby pomáhal členom svojho zboru. (Gal. 6:10) Keď sa rozdávame, budeme šťastní a budeme „ďalej prinášať ovocie v každom dobrom diele“. (Kol. 1:10; Sk. 20:35)