Skôr než vám poviem, ako to dopadlo, porozprávam vám, ako som začal slúžiť celým časom.

Narodil som sa v roku 1942 na nádhernom karibskom ostrove Curaçao. Môj otec pochádzal zo Surinamu, ale na tento ostrov prišiel za prácou. Niekoľko rokov predtým, ako som sa narodil, sa stal Jehovovým svedkom. Bol jedným z prvých, ktorí boli na tomto ostrove pokrstení. a Študoval Bibliu s nami deťmi každý týždeň, aj keď sme mu to niekedy vôbec neuľahčovali. Keď som mal 14, presťahovali sme sa späť do Surinamu, aby sa otec mohol starať o svoju starnúcu mamu.

V Suriname som začal tráviť čas s mladými zo zboru, ktorí horlivo slúžili Jehovovi. Hoci boli len o niekoľko rokov starší ako ja, všetci boli pravidelní priekopníci. Keď rozprávali svoje zážitky zo služby, žiarili šťastím. Po zhromaždení sme sa často rozprávali o Biblii. Bolo to krásne. Sedeli sme vonku a nad nami bolo nebo plné hviezd. Vďaka svojim priateľom som pochopil, ako chcem využiť svoj život – chcem pracovať pre Jehovu. A tak som sa v 16. rokoch dal pokrstiť, a keď som mal 18, začal som s pravidelnou priekopníckou službou.

V priekopníckej službe som sa naučil veľa užitočných vecí, ktoré som mohol ďalej využiť v službe celým časom. Naučil som sa napríklad, aké je dôležité školiť druhých. Keď som začal s priekopníckou službou, vzal si ma pod svoje krídla misionár Willem van Seijl. b Veľa ma naučil  o tom, ako si plniť úlohy v zbore. Ani som netušil, ako sa mi to neskôr zíde. Už o rok som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Staral som sa o izolované skupiny hlboko v dažďovom lese v Suriname. Som veľmi vďačný, že ma bratia takto školili! Aj ja sa snažím podľa ich vzoru vyhradzovať si čas, aby som školil druhých.

Druhá vec, ktorú som sa naučil, bola, aké dobré je žiť skromne a dobre plánovať. Vždy začiatkom mesiaca sme si s bratom, s ktorým sme slúžili ako zvláštni priekopníci, naplánovali, čo všetko budeme potrebovať v nasledujúcich týždňoch. Potom jeden z nás išiel do hlavného mesta, ktoré bolo dosť ďaleko, a nakúpil všetko potrebné. Mesačný príspevok aj zásoby sme si museli starostlivo rozvrhnúť, aby nám vydržali do konca mesiaca. Ak by sa nám v dažďovom lese minuli zásoby skôr, málokto by nám vedel pomôcť, ak vôbec niekto. To, že som sa už ako mladý naučil skromne žiť a dobre plánovať, mi veľmi pomohlo, aby som mohol ďalej sledovať svoj životný cieľ – pracovať pre Jehovu.

Tretia vec, ktorú som sa naučil, bola, aké dôležité je vyučovať ľudí v ich rodnom jazyku. Ako dieťa som sa naučil hovoriť po holandsky, po anglicky, jazykom papiamento a tiež jazykom sranantongo, ktorým sa bežne hovorí v Suriname. Ale zistil som, že miestni ľudia lepšie reagujú na dobrú správu, keď ju počujú v rodnom jazyku. Nebolo pre mňa ľahké naučiť sa hovoriť týmito jazykmi, ako je napríklad saramaccan, ktorý využíva vysoké a nízke tóny. No všetka tá námaha stála za to. Vďaka tomu sa mi v priebehu rokov podarilo pomôcť mnohým spoznať pravdu.

Občas som pri tom zažil aj trápne momenty. Raz som sa chcel spýtať jednej záujemkyne, ktorá hovorila jazykom saramaccan, či ju ešte bolí brucho. No v skutočnosti som sa jej spýtal, či je tehotná! Ani vám nemusím hovoriť, že som ju tou otázkou veľmi nepotešil. Ale nenechal som sa takýmito príhodami odradiť. Stále som sa snažil zvestovať ľuďom v ich rodnom jazyku.

V roku 1970 som začal slúžiť ako krajský dozorca. V tom roku som mnohým izolovaným skupinám v dažďovom lese premietal diapozitívy v programe s názvom „Návšteva svetového ústredia Jehovových svedkov“. Dalo sa k nim dostať len po riekach na úzkom dlhom drevenom člne. Sprevádzala ma skupina bratov. Na člne sme mali naložený generátor, kanister s benzínom, petrolejové lampy a diaprojektor. Keď sme vystúpili, museli sme ešte všetko zariadenie dopraviť na miesto, kde sa mal program premietať. Nebolo to ľahké. Ale najviac sa pamätám na to, akí nadšení boli ľudia, keď si mohli pozrieť ten program. Bol som veľmi šťastný, že môžem  pomáhať druhým spoznať Jehovu a pozemskú časť jeho organizácie. Keď som videl, ako si títo ľudia vytvárajú vzťah k Jehovovi, vôbec som neľutoval všetku tú námahu, ktorú som musel vynaložiť, keď som pracoval pre Jehovu.

Aj keď som si uvedomoval, že pre moju službu by to malo určité výhody, keby som zostal slobodný, predsa som túžil nájsť si manželku, s ktorou by som prežil celý život. A tak som sa začal konkrétne modliť k Jehovovi, aby mi pomohol nájsť manželku, ktorá by dokázala zvládať nároky služby celým časom v dažďovom lese s radosťou. Asi o rok som začal chodiť s Ethel, zvláštnou priekopníčkou, ktorá bola veľmi obetavá. Odmalička obdivovala apoštola Pavla a chcela sa rozdávať v službe tak ako on. V septembri 1971 sme sa vzali a hneď sme začali s krajskou službou.

Ethel vyrastala vo veľmi skromných pomeroch, a tak si rýchlo zvykla na krajskú službu v dažďovom lese. Napríklad keď sme navštevovali zbory, ktoré boli hlboko v lese, nebrali sme si so sebou veľa vecí. Šaty sme si prali v rieke a tam sme sa aj umývali. Naučili sme sa zjesť všetko, čo nám domáci ponúkli. Jedli sme leguány, pirane a čokoľvek iné, čo sa im podarilo uloviť v lese alebo chytiť v rieke. Keď sme nemali taniere, jedli sme z banánových listov. Keď sme nemali príbor, jedli sme rukami. Ethel a ja to cítime tak, že keď sme spoločne pracovali pre Jehovu a prinášali obete, splietali sme stále pevnejší trojitý povraz. (Kaz. 4:12) Tieto zážitky by sme nevymenili za nič na svete!

Práve keď sme sa vracali z jednej z takýchto izolovaných oblastí, sme zažili to, o čom som hovoril na začiatku. Keď čln vošiel do perejí, nakrátko sa ponoril pod  vodu, ale našťastie sa aj rýchlo vynoril. Mali sme na sebe záchranné vesty a nikto z člna nevypadol. Ale bol plný vody. Zobrali sme nádoby s jedlom, jedlo sme vyhodili do rieky a potom sme nimi vylievali vodu z člna.

Keďže sme prišli o jedlo, snažili sme sa v rieke niečo uloviť. Ale nič sme nechytili. Pomodlili sme sa k Jehovovi, aby nám dal jedlo na ten deň. Krátko nato jeden brat ulovil takú veľkú rybu, že sme sa všetci piati dosýta najedli.

Po piatich rokoch v krajskej službe nás s Ethel čakalo prekvapenie – budeme rodičia. Tešil som sa, ale nevedel som, čo to bude pre nás znamenať. S Ethel sme túžili zostať v službe celým časom, pokiaľ to bude možné. V roku 1976 sa nám narodil syn Ethniël a o dva a pol roka sa nám narodil Giovanni.

Vzhľadom na to, aká bola vtedy v Suriname situácia, pobočka rozhodla, že môžem ďalej slúžiť ako krajský dozorca, aj keď máme deti. Keď boli naši synovia malí, dostal som kraje, kde bolo menej zborov. Zvyčajne som slúžil dva týždne v mesiaci v krajskej službe a zvyšné týždne ako priekopník v našom zbore. Keď som spolupracoval s neďalekými zbormi, Ethel a chlapci chodili so mnou. Ale keď som navštevoval zbory a organizoval zjazdy v dažďovom lese, cestoval som sám.

Musel som si veci dobre organizovať, aby som zvládol všetky svoje povinnosti. Veľmi som dbal na to, aby sme mali každý týždeň rodinné štúdium. V čase, keď som bol na návšteve zboru sám, štúdium s chlapcami viedla Ethel. No pokiaľ to bolo len trochu možné, robili sme veci spolu ako rodina. S Ethel sme sa snažili, aby deti mali aj zábavu. Hrali sme s nimi hry a chodili sme na výlety. Zborové veci som si zvyčajne pripravoval večer, často neskoro do noci. Ethel bola dobrou manželkou, presne takou, aká je opísaná v Prísloviach 31:15. Vstávala ešte za tmy, aby sme sa stihli spolu naraňajkovať a prečítať si denný text skôr, ako deti pôjdu do školy. Som veľmi vďačný, že mám takú obetavú manželku. Svoje biblické povinnosti som si bol schopný plniť len vďaka jej pomoci.

 Pri výchove sme sa veľmi snažili pomáhať našim chlapcom, aby si zamilovali Jehovu a službu. Priali sme si, aby aj oni začali slúžiť celým časom, ale nie preto, že to chceme my, ale preto, že to chcú oni. Vždy sme im hovorili, aký radostný je takýto spôsob života. Otvorene sme hovorili aj o ťažkostiach, ktoré môžu nastať. Ale zdôrazňovali sme, ako nám v nich Jehova pomáhal a aké požehnania to prinieslo našej rodine. Dbali sme tiež na to, aby naši synovia mali dobrých priateľov, ktorí dávajú službu Jehovovi na prvé miesto.

Jehova sa o našu rodinu vždy úžasne staral. Samozrejme, aj ja som robil všetko, čo bolo v mojich silách. V období, keď som slúžil ako slobodný zvláštny priekopník v dažďovom lese, som sa naučil dobre hospodáriť s peniazmi. Ale napriek tomu sa stávalo, že sme nemali všetko, čo sme potrebovali. Práve v takýchto situáciách sme jasne videli, že Jehova nám pomáha. Napríklad koncom 80. a začiatkom 90. rokov bola v Suriname občianska vojna. Bolo ťažké dostať sa aj k základným veciam. Ale Jehova sa o nás postaral. (Mat. 6:32)

Jehova sa o nás celý život staral. Sme šťastní a spokojní. Z našich synov máme obrovskú radosť, lebo sa nám podarilo vychovať ich tak, aby milovali Jehovu. Tešíme sa, že aj oni slúžia celým časom. Obaja absolvovali teokratické školy a teraz spolu s manželkami slúžia v pobočke v Suriname.

S Ethel už máme svoje roky, ale napriek tomu stále pracujeme pre Jehovu. Slúžime ako zvláštni priekopníci. Sme stále takí zamestnaní, že som si ešte nenašiel čas, aby som sa naučil plávať! Ale vôbec nič neľutujem. Už v mladosti som si vybral, že budem celý život pracovať pre Jehovu. Dnes môžem povedať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil.