Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Jozef z Arimatie prekonáva strach

Jozef z Arimatie prekonáva strach

JOZEF Z ARIMATIE možno sám nechápal, kde sa v ňom nabralo toľko odvahy, že oslovil rímskeho miestodržiteľa Pontského Piláta. Ten bol známy ako veľmi neústupčivý človek. Ale ak mal byť Ježiš pochovaný dôstojným spôsobom, niekto musel požiadať Piláta o Ježišovo telo. Nakoniec sa ukázalo, že osobné stretnutie s Pilátom nebolo až také nepríjemné, ako si možno myslel. Keď dôstojník potvrdil, že Ježiš je mŕtvy, Pilát Jozefovej žiadosti vyhovel. A tak sa Jozef, skormútený z Ježišovej smrti, ponáhľal na popravisko. (Mar. 15:42–45)

  • Kto bol Jozef z Arimatie?

  • Aký vzťah mal k Ježišovi?

  • A prečo jeho príbeh stojí za zamyslenie?

ČLEN SANHEDRINU

V evanjeliu podľa Marka sa píše, že Jozef bol „vážený člen Rady“. Z kontextu vyplýva, že označenie Rada sa vzťahovalo na Sanhedrin, židovský najvyšší súd a najvyšší administratívny orgán. (Mar. 15:1, 43) Teda Jozef bol jedným z vodcov ľudu. To vysvetľuje, vďaka čomu mohol získať audienciu u rímskeho miestodržiteľa. A neprekvapuje, že Jozef bol tiež bohatý. (Mat. 27:57)

Máš dosť odvahy, aby si verejne priznal, že si Ježišov nasledovník?

Väčšina členov Sanhedrinu bola voči Ježišovi nepriateľsky naladená. Tajne zosnovali plán, že ho dajú usmrtiť. O Jozefovi sa však píše, že bol „dobrý a spravodlivý muž“. (Luk. 23:50) Na rozdiel od ostatných členov Sanhedrinu žil čestným a morálnym životom a zo všetkých síl sa snažil poslúchať Božie prikázania. Okrem toho „očakával Božie kráľovstvo“. (Mar. 15:43; Mat. 27:57) Možno práve preto sa stal jedným z Ježišových učeníkov. Je pravdepodobné, že Ježišovo posolstvo ho priťahovalo, pretože úprimne túžil po pravde a spravodlivosti.

TAJNÝ UČENÍK

Jánovi 19:38 sa píše, že Jozef „bol Ježišovým učeníkom, ale tajným zo strachu pred Židmi“. Prečo sa Jozef bál? Pretože vedel, že Židia Ježišom pohŕdajú a každého, kto v neho vyzná vieru, vylúčia zo synagógy. (Ján 7:45–49; 9:22) Ak bol niekto vylúčený zo synagógy, Židia ho považovali za vyvrheľa, opovrhovali ním a posmievali sa mu. Preto nie div, že Jozef sa zdráhal otvorene vyznať vieru v Ježiša. Keby to urobil, stratil by postavenie a prestíž.

V takejto zložitej situácii nebol iba Jozef. Podľa Jána 12:42 „mnohí z vládcov uverili v [Ježiša], ale pre farizejov ho nevyznávali, aby neboli vylúčení zo synagógy“. Aj Nikodém, ďalší člen Sanhedrinu, bojoval s podobným problémom. (Ján 3:1–10; 7:50–52)

Ale Jozef bol Ježišovým učeníkom, hoci to nedokázal dať najavo. Predstavovalo to vážny problém, hlavne vo svetle Ježišových slov: „Každého, kto vyzná pred ľuďmi, že je spojený so mnou, tiež ja vyznám, že som spojený s ním, pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto ma však zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ ​(Mat. 10:32, 33) Jozef síce Ježiša nezaprel, ale ani nemal odvahu priznať sa k nemu. A čo ty?

V Biblii sa píše, že Jozef nepodporil rozhodnutie Sanhedrinu, keď sa jeho členovia sprisahali proti Ježišovi. (Luk. 23:51) To je naozaj chvályhodné. Podľa niektorých učencov sa Jozef ani nezúčastnil súdneho procesu s Ježišom. Nech už to bolo akokoľvek, Jozef sa musel cítiť hrozne, keď bol svedkom takej veľkej nespravodlivosti a nemohol urobiť nič, aby túto krivdu zastavil.

PREJAVUJE ODVAHU

Po Ježišovej smrti Jozef zjavne prekonal strach a rozhodol sa pripojiť k Ježišovým nasledovníkom. Vyplýva to zo slov uvedených v Markovi 15:43: „Odvážil sa vojsť k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo.“

Zdá sa, že Jozef bol pri tom, keď Ježiš zomieral. V každom prípade vedel o Ježišovej smrti skôr ako Pilát, pretože keď ho žiadal o Ježišovo telo, Pilát sa „divil, že by [Ježiš] už zomrel“. (Mar. 15:44) Čo spôsobilo, že Jozef sa nakoniec postavil na stranu pravdy? Nemohla to byť práve tá strašná scéna, keď videl, ako Ježiš v mukách umiera na popravnom kole? Je to možné. Jedna vec je však istá: podnietilo ho to k tomu, aby niečo urobil. Odteraz už nebol Ježišovým tajným učeníkom.

POCHOVÁVA JEŽIŠA

Židovský zákon vyžadoval, aby boli zločinci odsúdení na smrť pochovaní ešte pred západom slnka. (5. Mojž. 21:22, 23) Ale Rimania mali vo zvyku nechať telá zločincov zhniť na kole alebo ich hodiť do spoločného hrobu. Jozef však nechcel, aby to urobili s Ježišovým telom. A tak dal Ježiša pochovať do svojej hrobky, ktorá bola vytesaná do skaly neďaleko popraviska. Z toho, že bola prázdna, možno usudzovať, že Jozef sa presťahoval z Arimatie * do Jeruzalema len nedávno a v budúcnosti chcel túto hrobku použiť pre seba a svoju rodinu. (Luk. 23:53; Ján 19:41) Jozefov skutok bol prejavom štedrosti. Zároveň sa tak naplnilo proroctvo, že Mesiáš bude pochovaný „u boháčov“. (Iz. 53:5, 8, 9)

Je pre teba niečo dôležitejšie než osobný vzťah k Jehovovi?

Vo všetkých štyroch evanjeliách sa uvádza, že keď Jozef zvesil Ježišovo telo z kola, zabalil ho do jemného ľanového plátna a uložil do svojej hrobky. (Mat. 27:59–61; Mar. 15:46, 47; Luk. 23:53, 55; Ján 19:38–40) Jediný človek, o ktorom sa menovite píše, že Jozefovi pomohol, bol Nikodém, ktorý priniesol aj vonné látky na prípravu tela na pohreb. Keďže obaja mali významné postavenie, pravdepodobne neniesli telo sami. Dá sa predpokladať, že ich služobníci im pomohli odniesť Ježišovo telo a pochovať ho. Ale napriek tomu to nebola jednoduchá záležitosť. Všetci, ktorí sa dostali do kontaktu s mŕtvym telom, boli sedem dní obradne nečistí a všetko, čoho sa dotkli, sa považovalo za nečisté. (4. Mojž. 19:11; Hag. 2:13) Preto nemohli ísť týždeň po Pesachu medzi ostatných ľudí ani sa nemohli zúčastniť obradov a slávností, ktoré s tým súviseli. (4. Mojž. 9:6) Keď Jozef pochoval Ježiša, riskoval aj posmech zo strany ostatných členov Sanhedrinu. Ale v tom čase bol už pripravený niesť možné následky za to, že pochoval Ježiša a že sa verejne označil za jedného z jeho učeníkov.

KONIEC PRÍBEHU

Posledná správa o Jozefovi z Arimatie sa nachádza v evanjeliách, kde sa opisuje Ježišov pohreb. Preto je pochopiteľné, že vzniká otázka: Čo s ním bolo ďalej? To nevieme. Avšak na základe toho, čo sme uviedli v tomto článku, je veľmi pravdepodobné, že sa otvorene prihlásil ku kresťanom. Veď jeho viera a odvaha stále rástla, čo vidno aj z toho, ako sa zachoval, keď sa ocitol v skúške. To bolo dobrým znamením.

Pri úvahe o tomto príbehu sa môže každý z nás zamyslieť nad otázkou: Je pre mňa niečo, napríklad postavenie, kariéra, hmotný majetok, rodinné vzťahy či túžba zostať na slobode, dôležitejšie než osobný vzťah k Jehovovi?

^ 18. ods. Mesto Arimatia je pravdepodobne totožné s Rámou, ktorá je dnes známa pod názvom Rentis (Rantis). Mesto ležalo asi 35 kilometrov severozápadne od Jeruzalema a bolo rodiskom proroka Samuela. (1. Sam. 1:19, 20)