V tomto roku urobila organizácia viaceré zmeny, aby Bádatelia Biblie uctievali Jehovu jednotne. V Strážnej veži začali vychádzať komentáre s vysvetlením biblických veršov, ktoré sa potom rozoberali na každotýždenných Zhromaždeniach modlitby, chvály a svedectva. Okrem toho Bádatelia Biblie vydávali aj kalendár, v ktorom bol biblický verš na každý týždeň. Bola v ňom aj pieseň, ktorú si mali spievať na osobnom štúdiu alebo na rodinnom uctievaní.

Bádatelia Biblie rozprávali na zhromaždeniach aj takzvané „svedectvá“. Niektorí sa podelili o nejaký zážitok zo služby, o to, ako im Jehova pomohol a za čo sú mu vďační, iní zaspievali pieseň alebo sa dokonca pomodlili. Eva Barneyová, ktorá sa dala pokrstiť práve v roku 1923, keď mala 15, sa vyjadrila: „Ak ste chceli povedať nejaké svedectvo, museli ste sa postaviť a povedať niečo ako: ‚Rada by som poďakovala Pánovi za všetku dobrotu, ktorú mi prejavuje.‘“ Niektorí bratia sa do týchto svedectiev zapájali veľmi radi. Sestra Barneyová si zaspomínala: „Náš drahý starý brat Godwin mal toho vždy veľa, za čo bol Pánovi vďačný. Ale keď si jeho manželka všimla, že brat, ktorý zhromaždenie viedol, už trochu znervóznel, potiahla ho za kabát a on si sadol.“

Raz za mesiac mala každá trieda (zbor) mimoriadne Zhromaždenie modlitby, chvály a svedectva. Strážna veža z 1. apríla 1923 uviedla, ako by mali tieto zhromaždenia prebiehať: „Polovica zhromaždenia by mala byť vyhradená na svedectvá, ktoré súvisia so zvestovateľskou prácou, a na povzbudzovanie pracovníkov v službe... Veríme, že tieto zhromaždenia ešte viac zomknú bratov a sestry.“

Charles Martin, 19-ročný pracovník triedy (zborový zvestovateľ) z Vancouveru v Kanade, povedal, ako mu tieto zhromaždenia pomohli: „Prvýkrát som na nich počul, čo mám pri dverách povedať. Často niekto rozprával o tom, čo zažil pri práci z domu do domu. A tak som sa učil, čo mám hovoriť a ako reagovať na rôzne námietky.“

K jednote našej organizácie prispievali aj „zvestovateľské dni“. V Strážnej veži z 1. apríla 1923 bol takýto oznam: „Všetci sme jednotní vďaka tej istej práci... Utorok 1. máj 1923 bol vybratý ako deň služby. A potom aj prvý utorok v každom ďalšom mesiaci... Každý člen každej triedy by sa mal do tohto dňa zapojiť.“

Tejto práce sa zúčastňovali aj mladí Bádatelia Biblie. Hazel Burfordová, ktorá mala vtedy iba 16 rokov, spomínala: „V Bulletine vychádzali aj návrhy, ako viesť rozhovory, ktoré sme sa učili naspamäť. a S dedkom sme sa do všetkých týchto aktivít naplno zapájali.“ No sestra Burfordová sa stretla s určitým nesúhlasom od niekoho, od koho by to vôbec nečakala. Vyjadrila sa: „Jeden drahý zostarnutý brat dôrazne nesúhlasil s tým, aby som sa s ľuďmi rozprávala. V tom čase niektorí nechápali, že všetci Bádatelia Biblie vrátane ‚mladých mužov a panien‘ by mali chváliť nášho Vznešeného Stvoriteľa.“ (Žalm 148:12, 13, Biblia kráľa Jakuba) No sestru Burfordovú to neodradilo. Neskôr absolvovala druhú triedu školy Gileád a slúžila ako misionárka v Paname. Časom všetci bratia pochopili, že do služby sa majú zapájať aj mladí.

Zjazdy tiež prispievali k tomu, aby boli bratia a sestry jednotní. V rámci mnohých zjazdov boli aj zvestovateľské dni. Napríklad na zjazde vo Winnipegu v Kanade boli všetci prítomní vyzvaní, aby sa 31. marca zúčastnili „mimoriadneho bombardovania Winnipegu“. Oslovili veľké množstvo ľudí a prinieslo to dobré výsledky. Piateho augusta sa konal vo Winnipegu ďalší zjazd, ktorý navštívilo asi 7 000 ľudí. Bol to vrcholný počet prítomných, aký bol dovtedy na zjazdoch v Kanade zaznamenaný.

Jeden z najvýznamnejších zjazdov v roku 1923 bol zjazd v Los Angeles v Kalifornii, ktorý prebiehal od 18. do 26. augusta.  Niekoľko týždňov predtým bol oznam o tomto zjazde uverejnený vo viacerých novinách. A Bádatelia Biblie rozdali viac ako 500 000 letákov. Pútače, ktoré informovali o zjazde, boli umiestnené na verejných dopravných prostriedkoch, ako aj na súkromných autách.

V sobotu 25. augusta brat Rutherford predniesol prejav s názvom „Ovce a capi“. Jasne v ňom vysvetlil, že „ovce“ sú ľudia, ktorí majú správny postoj k pravde a budú žiť na rajskej zemi. Prečítal tiež rezolúciu „Výstraha“. Táto rezolúcia odsudzovala takzvané kresťanstvo a nabádala úprimných ľudí, aby odišli z „Veľkého Babylona“. (Zjav. 18:2, 4) Keď neskôr horliví Bádatelia Biblie po celom svete rozdávali milióny kópií tejto rezolúcie, veľmi ich to zjednotilo.

Posledný deň zjazdu si viac ako 30 000 prítomných vypočulo verejnú prednášku brata Rutherforda s názvom „Všetky národy pochodujú k Armagedonu, ale milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“. Keďže Bádatelia Biblie očakávali, že na túto prednášku prídu zástupy ľudí, prenajali novopostavený štadión Coliseum v Los Angeles. Aby každý dobre počul, použili zvukovú aparatúru štadióna, čo bola vtedy veľká novinka. Mnohí ďalší počúvali program cez rozhlas.

V roku 1923 sa v oveľa väčšej miere začalo zvestovať v Afrike, Európe, Indii a Južnej Amerike. V Indii mal brat Adavimannathu Joseph na starosti vydávanie biblických publikácií v hindčine, tamilčine, telugčine a urdčine. Popritom sa staral o svoju manželku a šesť detí.

Bádatelia Biblie zo Sierry Leone, Alfred Joseph a Leonard Blackman, napísali do svetového ústredia v Brooklyne v New Yorku, že potrebujú pomoc. Štrnásteho apríla 1923 dostali odpoveď. Alfred to opísal takto: „V sobotu neskoro večer som dostal nečakaný telefonát.“ Zo slúchadla sa ozval hromový hlas: „To vy ste písali do spoločnosti Watch Tower, aby vám poslali kazateľov?“ „Áno,“ odpovedal Alfred. „Tak posielajú mňa.“ Ten hlas patril Williamovi Brownovi. Tú sobotu pricestoval z Karibiku so svojou ženou Antoniou a dcérkami Louise a Lucy. Bratia teda nemuseli dlho čakať.

 Alfred pokračoval: „Hneď ďalšie ráno, keď sme s Leonardom viedli týždenné štúdium Biblie, sa vo dverách objavil nejaký statný muž. Bol to brat Brown. Bol taký horlivý, že už na ďalší deň chcel mať verejnú prednášku.“ Za necelý mesiac sa mu podarilo dať ľuďom všetky publikácie, ktoré si so sebou priniesol. Čoskoro dostal ďalších 5 000 kníh, no už zanedlho potreboval ďalšie. Napriek tomu nebol známy ako predajca kníh. Celý život bol veľmi horlivý a vo svojich prejavoch sa vždy odvolával na Písmo. Bratia ho preto volali „biblický Brown“.

Medzitým bolo v Nemecku potrebné presťahovať pobočku, ktorá sa nachádzala v meste Barmen. Bola príliš malá a navyše tomuto mestu neustále hrozila invázia francúzskych vojsk. Bádatelia Biblie našli komplex budov v Magdeburgu, ktoré boli ideálne na to, aby tam bola tlačiareň. Devätnásteho júna mali zbalené tlačiarenské stroje a ďalšie vybavenie a presťahovali sa do nového Bételu v Magdeburgu. Hneď na ďalší deň po tom, ako do svetového ústredia prišla správa, že pobočka je úspešne presťahovaná, noviny oznámili, že Francúzsko zabralo mesto Barmen. Bratia boli veľmi vďační Jehovovi za to, ako ich chráni a vedie.

V Brazílii brat George Young, ktorý sa veľa nacestoval, keď šíril dobrú správu, založil pobočku a začal vydávať Strážnu vežu v portugalčine. Len za niekoľko mesiacov dal ľuďom viac ako 7 000 biblických publikácií. Sarah Fergusonová bola z jeho príchodu do Brazílie nadšená. Prečo? Strážnu vežu si čítala už od roku 1899, ale ešte nemala možnosť sa dať pokrstiť. No už o niekoľko mesiacov po tom, ako sa stretla s bratom Youngom, konečne mohla urobiť tento dôležitý krok ona a aj jej štyri deti.

Ku koncu roka bolo očividné, že Bádatelia Biblie uctievajú Jehovu jednotne. V Strážnej veži z 15. decembra 1923 sa o tom písalo: „Jasne vidíme, že triedy... sú v dobrom duchovnom stave... Nasaďme si duchovnú výzbroj a s novou horlivosťou a odhodlaním poďme s radosťou vpred do ďalšieho roku.“

Aj ďalší rok mal byť pre Bádateľov Biblie výnimočný. Bratia z Bételu usilovne pracovali celé mesiace na pozemku, ktorý sa nachádzal na Staten Islande, len kúsok od ústredia v Brooklyne. Začiatkom roka 1924 boli budovy na tomto pozemku dokončené, a tak sa mohla dobrá správa šíriť úplne novým spôsobom, ktorý veľmi prispel k zjednoteniu celosvetového bratstva.