„MALA som pätnásť, keď som sa dala pokrstiť, a o šesť mesiacov neskôr som začala s pomocnou priekopníckou službou. Po roku som si podala prihlášku do pravidelnej priekopníckej služby. Keď som skončila strednú školu, chcela som slúžiť tam, kde je málo zvestovateľov. Plánovala som, že sa odsťahujem z rodného mesta a od starej mamy, u ktorej som bývala a ktorá nebola Jehovovou svedkyňou. Keď mi krajský dozorca oznámil, že mám zostať slúžiť v meste, v ktorom som sa narodila, bola som veľmi sklamaná. Snažila som sa pred ním skryť svoje pocity. Odišla som so sklonenou hlavou a stále som premýšľala nad tým, čo mi povedal. Svojej spolupracovníčke v službe som povedala: ‚Myslím, že sa správam ako Jonáš. Ale Jonáš napokon do Ninive šiel. A tak aj ja pôjdem tam, kde som bola pridelená.‘

Teraz tu slúžim ako priekopníčka už štyri roky a vidím, aké múdre bolo poslúchnuť. Hlavným problémom bol môj negatívny postoj. Teraz zažívam veľkú radosť, lebo v jednom mesiaci som mohla viesť 24 biblických štúdií. A vďaka Jehovovi som zaviedla štúdium aj so starou mamou, ktorá bola predtým odporkyňou.“

Jedna záujemkyňa na Fidži sa musela rozhodnúť, či pôjde na zjazd alebo spolu s manželom na narodeninovú oslavu ich príbuzného. Manžel súhlasil, aby išla na zjazd. Povedala mu, že na oslavu príde neskôr. Po návrate zo zjazdu si však uvedomila, že by sa radšej mala vyhnúť situácii, ktorá by mohla ohroziť jej duchovnosť. Preto sa rozhodla, že nikam nepôjde.

Medzitým jej manžel povedal príbuzným, že manželku požiadal, aby sa k nim po „stretnutí svedkov“ pripojila. Oni však odpovedali: „Nepríde. Jehovovi svedkovia neslávia narodeniny!“ *

Nakoniec bol manžel na ňu veľmi hrdý, lebo konala v súlade so svojím svedomím a postavila sa za to, čomu verí. Vďaka svojmu vernému postoju mohla neskôr vydať svedectvo manželovi a iným ľuďom. K čomu to viedlo? Jej manžel začal študovať Bibliu a navštevovať zhromaždenia.