Niekedy po roku 1940 moji rodičia začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Neskôr štúdium ukončili, ale mama naďalej odoberala časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! V roku 1950 bola naša rodina pozvaná na medzinárodný zjazd, ktorý sa konal v New Yorku, a tak sme naň išli.

Krátko po zjazde nás začal navštevovať brat Lawrence Jeffries a pomáhal mi spoznať pravdu. Spočiatku som nesúhlasil s tým, že Jehovovi svedkovia sa nezapájajú do politiky a neslúžia v armáde. Argumentoval som tým, že keby každý v Amerike odmietol bojovať, nepriatelia by mohli vtrhnúť do našej krajiny a ovládnuť ju. Brat Jeffries ma trpezlivo počúval a potom povedal: „Čo myslíš, čo by urobil Jehova, keby mu slúžili všetci ľudia v Amerike a zaútočili by na nich nepriatelia?“ Táto myšlienka a mnohé iné mi pomohli pochopiť, že som na to nemal správny pohľad. A podnietilo ma to, aby som sa začal viac zaujímať o pravdu.

Celé hodiny som si čítal staré výtlačky Strážnej veže a Prebuďte sa!, ktoré mala moja mama v pivnici. Čoskoro som si uvedomil, že to je pravda. A tak som začal študovať Bibliu s bratom Jeffriesom a pravidelne chodiť na zhromaždenia. Pravdu som si zamiloval a stal som sa zvestovateľom dobrej správy. Keď som pochopil, že „Jehovov veľký deň je blízko“, moje plány sa zmenili. (Sof. 1:14) Už som nechcel ísť na vysokú školu. Chcel som učiť druhých z Biblie.

 Strednú školu som skončil 13. júna 1956 a o tri dni som sa dal na krajskom zjazde pokrstiť. Ani som netušil, koľko radosti mi to prinesie, keď sa v živote zameriam na to, aby som sa učil o Jehovovi a učil o ňom aj druhých.

Šesť mesiacov po krste som sa stal pravidelným priekopníkom. V Službe Kráľovstva z decembra 1956 bol článok s názvom „Mohol by si slúžiť tam, kde je to viac potrebné?“ To bolo niečo pre mňa. Chcel som zvestovať dobrú správu na mieste, kde bolo málo zvestovateľov. (Mat. 24:14)

Presťahoval som sa do Edgefieldu v Južnej Karolíne. Miestny zbor mal len štyroch zvestovateľov. Svojím príchodom som zdvihol počet na päť. Zhromaždenia sme mávali v predsieni domu jedného brata. Každý mesiac som v službe strávil 100 hodín. Mal som veľa práce, lebo okrem toho, že som organizoval zvestovateľskú službu, som mal aj veľa úloh na zhromaždení. A je zaujímavé, že čím viac som pre Jehovu robil, tým viac som ho poznal.

Jedna žena, s ktorou som študoval Bibliu, vlastnila dom smútku v neďalekom meste Johnston. Ponúkla mi prácu na čiastočný úväzok, ktorú som veľmi potreboval, a dovolila nám mať zhromaždenia v jednej malej budove.

Brat Jolly Jeffries, syn brata Jeffriesa, ktorý so mnou študoval Bibliu, sa ku mne presťahoval z Brooklynu a spolupracovali sme v priekopníckej službe. Bývali sme v malom karavane, ktorý nám požičal jeden brat.

Na Juhu boli platy nízke. Za celý deň sme zarobili len dva alebo tri doláre. Raz sa stalo, že som posledné peniaze minul na jedlo v potravinách. Keď som z nich vychádzal, prišiel ku mne jeden muž a spýtal sa ma: „Nechcete prácu? Dám vám dolár na hodinu.“ Dal mi prácu na tri dni na jednom stavenisku, kde som mal upratovať. Nepochyboval som, že je za tým Jehova a pomáha mi, aby som mohol zostať v Edgefielde. Napriek tomu, že som veľa nezarábal, sa mi v roku 1958 podarilo ísť na medzinárodný zjazd, ktorý sa konal v New Yorku.

Na druhý deň zjazdu sa udialo niečo výnimočné. Stretol som Ruby Wadlingtonovú, pravidelnú priekopníčku z mesta Gallatin v Tennessee. Obidvaja sme chceli byť misionármi, a tak sme na zjazde išli na stretnutie pre záujemcov o školu Gileád. Po zjazde sme si začali písať. Neskôr ma pozvali do Gallatinu, aby som tam mal verejnú prednášku. Vtedy som požiadal Ruby o ruku. Presťahoval som sa do toho zboru a v roku 1959 sme sa vzali.

Keď som mal 23, bol som vymenovaný za služobníka zboru (teraz koordinátor rady starších) v Gallatine. Navštívil nás novovymenovaný krajský dozorca Charles Thompson a my sme boli jeho prvý zbor. Hoci bol veľmi skúsený, pýtal sa ma, čo bratia a sestry potrebujú a ako sa o zbor starali iní krajskí. Naučil som sa od neho, že je dobré pýtať sa a zistiť si všetky fakty skôr, ako sa urobí nejaké rozhodnutie.

V máji 1964 som bol pozvaný do školy služby Kráľovstva, ktorá trvala jeden mesiac a konala sa v South Lansingu v New Yorku. Inštruktori vo mne roznietili silnú túžbu ešte viac sa učiť o Jehovovi a duchovne rásť.

V januári 1965 sme boli s Ruby pozvaní, aby sme slúžili v krajskej službe. Náš kraj bol veľmi veľký. Siahal od Knoxvillu v Tennessee takmer po Richmond vo Virgínii. Patrili doň zbory v štátoch Severná Karolína, Kentucky a Západná Virgínia. V tom čase na juhu Spojených štátov platili segregačné zákony, čo znamenalo, že černosi sa nemohli stretávať s belochmi. Preto som slúžil len v černošských zboroch. Bratia boli veľmi chudobní, a tak sme sa naučili deliť sa o to, čo máme. Jeden dlhoročný krajský dozorca mi dal dobrú radu: „Nechoď do zboru ako šéf. Choď tam ako brat. Iba vtedy, keď ťa budú vnímať ako brata, im budeš vedieť pomôcť.“

Keď sme boli na návšteve v jednom malom zbore, Ruby začala študovať s mladou ženou, ktorá mala ročnú dcérku. V zbore s ňou nikto nemohol pokračovať v štúdiu, a tak s ňou ďalej študovala Ruby prostredníctvom listov. Pri našej ďalšej návšteve táto žena prišla na každé zhromaždenie. Neskôr s ňou v štúdiu pokračovali dve zvláštne priekopníčky, ktoré sa tam prisťahovali, a zakrátko sa dala pokrstiť. V roku 1995, zhruba po 30 rokoch, prišla za Ruby v Bételi v Pattersone jedna mladá sestra. Bola to dcéra tej ženy, s ktorou Ruby študovala. Táto mladá sestra spolu s manželom boli študentmi 100. triedy školy Gileád.

Druhý kraj, v ktorom sme slúžili, bola stredná Florida. Tam sme už potrebovali auto, a tak sme si ho kúpili za veľmi výhodnú cenu. Ale hneď prvý týždeň sa nám pokazila vodná pumpa. Na opravu sme nemali peniaze. A tak som zavolal jednému bratovi, o ktorom som si myslel, že by nám vedel pomôcť. Jeden z jeho pracovníkov nám auto opravil a nič za to nechcel. Povedal len: „To je v poriadku.“ Dokonca dal nejaké peniaze on nám. To bol krásny príklad toho, ako sa Jehova stará o svojich služobníkov. Pripomenulo nám to, aby sme boli k druhým štedrí.

Vždy, keď sme navštívili nejaký zbor, bývali sme u našich bratov. Vďaka tomu sme si vytvorili veľa krásnych priateľstiev. Raz som nechal v písacom stroji nedokončenú správu o zbore. Keď som sa večer vrátil, zistil som, že trojročný synček z tej rodiny, u ktorej sme bývali, mi „pomohol“ tú správu dokončiť. Ešte veľa rokov som si ho za to doberal.

V roku 1971 som dostal list, z ktorého som sa dozvedel, že som bol vymenovaný za oblastného dozorcu v New Yorku. Veľmi nás to prekvapilo. Keď sme sa tam presťahovali, mal som iba 34 rokov. Bol som ich prvý černošský oblastný dozorca a bratia ma vrúcne privítali.

Bol som rád, že som mohol každý víkend na krajskom zjazde učiť druhých o Jehovovi. Mnohí krajskí dozorcovia boli oveľa skúsenejší ako ja. Jeden z nich mal prejav, keď som sa krstil. Iný brat, Theodore Jaracz, sa neskôr stal členom vedúceho zboru. Boli tam aj mnohí skúsení bratia z Bételu v Brooklyne. Veľmi si cením, ako sa ku mne všetci títo bratia správali. Videl som, že sú to milujúci pastieri, ktorí sa spoliehajú na Božie Slovo a verne podporujú organizáciu.  Vďaka ich pokore bolo pre mňa ľahké slúžiť ako oblastný dozorca.

V roku 1974 vedúci zbor vymenoval ďalších krajských dozorcov za oblastných dozorcov a ja som opäť začal slúžiť ako krajský dozorca, tentoraz v Južnej Karolíne. Vtedy už belošské a černošské zbory a kraje nemuseli byť oddelené, z čoho sa všetci veľmi tešili.

Koncom roka 1976 som bol pridelený do kraja Georgia medzi mestami Atlanta a Columbus. Dodnes si pamätám smútočný prejav, ktorý som mal na pohrebe piatich černošských detí, ktoré zomreli, keď do ich domu hodili podpaľači zápalnú bombu. Ich mama bola zranená, a tak musela ísť do nemocnice. Tam za ňou neustále prichádzali bratia a sestry, belosi aj černosi, aby ju utešili. Videl som, aká výnimočná je bratská láska. Keď si Boží služobníci navzájom prejavujú takýto súcit, dokážu zvládnuť aj tie najnáročnejšie ťažkosti.

V roku 1977 nás na niekoľko mesiacov zavolali do Bételu v Brooklyne, aby sme pomohli s jedným projektom. Keď bol projekt takmer hotový, dvaja členovia vedúceho zboru sa so mnou stretli a opýtali sa ma, či by sme s Ruby boli ochotní zostať v Bételi nastálo. Súhlasili sme.

Dvadsaťštyri rokov som pracoval v služobnom oddelení, kde bratia často riešia rôzne zložité otázky. Za tie roky sme od vedúceho zboru dostali veľa pokynov, ktoré boli v súlade s biblickými zásadami. Vďaka nim dokáže služobné oddelenie odpovedať na otázky, ale používajú sa aj pri školení krajských dozorcov, starších a priekopníkov. Tento materiál pomohol už mnohým bratom a sestrám stať sa duchovne zrelými kresťanmi. A to zasa posilnilo Jehovovu organizáciu.

V rokoch 1995 až 2018 som navštívil rôzne pobočky ako zástupca svetového ústredia (bývalý zónový dozorca). Stretával som sa s výbormi pobočiek, bételitmi a misionármi, povzbudzoval som ich, a ak mali nejaké starosti, snažil som sa im pomôcť. Ale aj oni vždy povzbudili nás. Napríklad v roku 2000 sme navštívili Rwandu. Veľmi nás dojalo, keď sme počúvali, ako bratia a sestry a rodina Bétel prežili genocídu v roku 1994. Mnohí z nich prišli o svojich blízkych. Napriek tomu, čo prežili, nestratili vieru, nádej ani radosť.

Už máme po osemdesiatke. Posledných 20 rokov slúžim vo výbore pobočky Spojených štátov. Nikdy som nezískal vysokoškolské vzdelanie, ale dostal som to najlepšie vzdelanie od Jehovu a jeho organizácie. Vďaka tomu môžem druhých vyučovať pravdu z Biblie a to je niečo, z čoho môžu mať úžitok po celú večnosť. (2. Kor. 3:5; 2. Tim. 2:2) Vidím, ako Biblia pomáha ľuďom zlepšiť si život a priblížiť sa k nášmu Stvoriteľovi. (Jak. 4:8) Pri každej príležitosti sa s Ruby snažíme druhých povzbudiť, aby si cenili, že sa môžu učiť o Jehovovi a vyučovať druhých z Biblie. Je to tá najväčšia česť, akú len Jehovov služobník môže mať!