Raní kresťania a svet

PRIBLIŽNE pred dvetisíc rokmi sa na Strednom východe odohrala veľmi pozoruhodná udalosť. Jednosplodený Boží Syn bol poslaný z nebeského miesta, ktoré obýval, aby istý krátky čas žil vo svete ľudí. Ako reagovala väčšina ľudstva? Apoštol Ján odpovedá: „[Ježiš] bol vo svete a svet začal jestvovať prostredníctvom neho, ale svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného [do Izraela], ale jeho vlastný ľud ho neprijal.“ — Ján 1:10, 11.

Svet skrátka Ježiša, Božieho Syna, neprijal. Prečo? Ježiš uviedol jeden z dôvodov, keď povedal: „Svet... [ma] nenávidí, lebo svedčím o tom, že jeho skutky sú zlé.“ (Ján 7:7) Ten istý svet — ktorý reprezentovali niektorí židovskí náboženskí vodcovia, kráľ edomského pôvodu a rímsky politik — napokon Ježiša usmrtil. (Lukáš 22:66–23:25; Skutky 3:14, 15; 4:24–28) A čo Ježišovi nasledovníci? Prijme ich svet ochotnejšie?  Nie. Krátko pred svojou smrťou ich Ježiš upozornil: „Keby ste boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ — Ján 15:19.

V časoch apoštolov

Ježišove slová sa dokázali ako pravdivé. Už o niekoľko týždňov po Ježišovej smrti boli jeho apoštoli zatýkaní, vyhrážali sa im a bili ich. (Skutky 4:1–3; 5:17, 18, 40) Krátko nato bol pred židovský Sanhedrin privlečený horlivý Štefan a potom bol ukameňovaný na smrť. (Skutky 6:8–12; 7:54, 57, 58) Neskôr bol apoštol Jakub popravený kráľom Herodesom Agrippom I. (Skutky 12:1, 2) A Pavol bol počas svojich misionárskych ciest prenasledovaný na podnet Židov v diaspore. — Skutky 13:50; 14:2, 19.

Ako reagovali raní kresťania na takýto odpor? Keď v tých dňoch náboženské vrchnosti zakázali apoštolom kázať v mene Ježiša, apoštoli vyhlásili: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ (Skutky 4:19, 20; 5:29) Tento postoj mali aj naďalej, kedykoľvek vznikol odpor. No i tak apoštol Pavol radil kresťanom v Ríme, aby ,boli podriadení nadriadeným [vládnym] vrchnostiam‘. Radil im tiež: „Ak je to možné, pokiaľ to záleží na vás, zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi.“ (Rimanom 12:18; 13:1) Raní kresťania sa teda museli usilovať o vyrovnanosť, čo nebolo ľahké. Boha poslúchali ako svojho hlavného Vládcu. Súčasne boli podriadení štátnym vrchnostiam a snažili sa žiť v pokoji so všetkými ľuďmi.

Kresťania v rímskom svete

Vo svete Rímskej ríše v prvom storočí mali kresťania nepochybne úžitok z Pax Romana čiže z Rímskeho mieru chráneného rímskymi légiami. Pevné pravidlá zákona a poriadku, dobré cesty a relatívne bezpečné cestovanie po mori vytvárali prostredie, ktoré bolo priaznivé pre šírenie kresťanstva. Raní kresťania zjavne uznávali svoj dlh voči spoločnosti a dbali na Ježišov príkaz, aby ,splácali cézarove veci cézarovi‘. (Marek 12:17) Keď Justín Mučeník písal rímskemu cisárovi Antoninovi Piovi (138–161 n. l.), tvrdil, že kresťania platia dane „ochotnejšie než všetci ľudia“. (Prvá apológia, 17. kapitola) V roku 197 n. l. Tertulián povedal rímskym vládcom, že ich vyberači daní majú „dlh vďačnosti voči kresťanom“ za svedomitosť, s akou platia dane. (Apologeticum, 42. kapitola) To bol jeden zo spôsobov, ako uplatňovali Pavlovu radu, že by mali byť podriadení nadriadeným vrchnostiam.

Raní kresťania sa okrem toho snažili žiť v pokoji so svojimi blížnymi do tej miery, nakoľko im to dovoľovali ich kresťanské zásady. Nebolo to však ľahké. Svet okolo nich bol zväčša nemravný a presiaknutý grécko-rímskym modlárstvom, ku ktorému bolo nedávno pripojené uctievanie cisára. Pohanské rímske náboženstvo bolo v podstate štátnym náboženstvom, a tak akékoľvek odmietnutie praktizovať ho mohlo byť považované za nepriateľstvo voči štátu. Ako sa to dotýkalo kresťanov?

Profesor na Oxfordskej univerzite E. G. Hardy napísal: „Tertulián vymenúva mnohé veci, ktoré svedomitý kresťan nemohol vykonávať, pretože boli spojené s modlárstvom: napríklad prísaha, ktorá bola bežná pri kontraktoch, slávnostné osvetlenie  brán pri sviatkoch a podobne, všetky pohanské náboženské obrady, hry a cirkus, povolanie učiteľa svetskej [pohanskej klasickej] literatúry, vojenská služba, verejné funkcie.“ — Christianity and the Roman Government (Kresťanstvo a rímska vláda).

Bolo naozaj ťažké žiť v rímskom svete a nezradiť kresťanskú vieru. Francúzsky katolícky autor A. Hamman píše: „Nebolo možné urobiť krok a nestretnúť sa s nejakým božstvom. Kresťanský postoj prinášal kresťanovi každodenné problémy; kresťan žil na okraji spoločnosti... Čelil opakujúcim sa problémom doma, na ulici, na trhovisku... Keď na ulici prechádzal okolo chrámu alebo sochy, mal si obnažiť hlavu, či už bol rímskym občanom, alebo nie. Ako sa tomu mohol vyhnúť, a nevyvolať podozrenie, a ako sa tomu mohol podvoliť bez toho, že by sa dopustil kompromisu vo svojej oddanosti? Ak obchodoval a potreboval si požičať peniaze, musel tomu, kto mu peniaze požičal, prisahať v mene bohov... Ak prijal verejnú funkciu, očakávalo sa, že predloží obeť. Ak bol odvedený do armády, ako sa mohol vyhnúť prísahe a účasti na obradoch vojenskej služby?“ — La vie quotidienne des premiers chrétiens (95-197) (Každodenný život raných kresťanov, 95 až 197 n. l.).

Dobrí občania, a predsa osočovaní

Okolo roku 60 alebo 61 n. l., keď bol Pavol v Ríme a čakal na to, že bude súdený cisárom Nerom, poprední Židia o raných kresťanoch povedali: „O tejto sekte je nám naozaj známe, že sa všade hovorí proti nej.“ (Skutky 28:22) Historická správa potvrdzuje, že sa hovorilo proti kresťanom — ale nespravodlivo. E. W. Barnes v knihe The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva) hovorí: „V hodnoverných raných dokumentoch kresťanského hnutia sa toto hnutie vo svojej podstate preukazuje ako morálne a dodržiavajúce zákon. Jeho členovia chceli byť dobrými občanmi a lojálnymi podriadenými. Vyhýbali sa chybám a nerestiam pohanstva. V súkromnom živote sa snažili byť pokojnými blížnymi a dôveryhodnými priateľmi. Boli učení, aby boli umiernení, usilovní a mravne čistí. Ak boli verní svojim zásadám, boli uprostred prevládajúcej skazenosti a neviazanosti poctiví a pravdovravní. Ich sexuálne meradlá boli vysoké: rešpektoval sa manželský zväzok a rodinný život bol čistý. Človek by si mohol myslieť, že s takýmito cnosťami nemohli byť občanmi, ktorí by spôsobovali problémy. Stále však nimi opovrhovali, osočovali ich a nenávideli.“

Práve tak ako staroveký svet nechápal Ježiša, tak nechápal ani kresťanov, a preto ich nenávidel. Boli obviňovaní z ateizmu, pretože odmietali uctievať cisára a pohanské božstvá. Ak došlo k nejakej katastrofe, boli obvinení z toho, že rozhnevali bohov. Boli považovaní za takých, ktorí sú proti spoločnosti, ba dokonca za takých, ktorí ,nenávidia ľudí‘, lebo nenavštevovali nemravné divadelné hry či krvavé gladiátorské predstavenia. Ich nepriatelia vyhlasovali, že táto kresťanská „sekta“ rozbíja rodiny a že je preto nebezpečná pre spoločenskú stabilitu. Tertulián hovoril o pohanských manželoch, ktorí by boli radšej, keby sa ich manželky dopustili cudzoložstva, než by sa mali stať kresťankami.

Kresťanov kritizovali za to, že boli proti potratu, ktorého vykonávanie bolo v tom čase veľmi rozšírené. Ich nepriatelia ich však obviňovali zo zabíjania detí. Tvrdilo sa, že na svojich zhromaždeniach pijú krv obetovaných detí. Súčasne sa ich nepriatelia snažili prinútiť, aby jedli klobásy s krvou, pričom vedeli, že je to proti ich svedomiu. Tak si títo odporcovia pri ich  obviňovaní vlastne protirečili. — Tertulián, Apologeticum, 9. kapitola.

Opovrhovaní ako nová sekta

Historik Kenneth Scott Latourette napísal: „Ešte ďalšími útokmi bolo kresťanstvo vystavené posmechu, a to pre svoj nedávny vznik, čo bolo dávané do protikladu k starobylosti jeho súperov [judaizmu a grécko-rímskych pohanských náboženstiev].“ (A History of the Expansion of Christianity [História šírenia kresťanstva], 1. zväzok, strana 131) Na začiatku druhého storočia n. l. rímsky historik Suetonius nazval kresťanstvo „novou a zhubnou poverou“. Tertulián dosvedčil, že už samotné meno kresťan bolo nenávidené a že kresťania boli sektou, ktorá nebola v obľube. Keď Robert M. Grant hovoril o tom, ako sa úradníci Rímskej ríše v druhom storočí pozerali na kresťanov, napísal: „Základným názorom bolo, že kresťanstvo je jednoducho zbytočné, a možno aj škodlivé náboženstvo.“ — Early Christianity and Society (Rané kresťanstvo a spoločnosť).

Obvinení z agresívneho obracania na vieru

Profesor na Sorbonne Jean Bernardi v knihe Les premiers siècles de l’Eglise (Prvé storočia Cirkvi) napísal: „[Kresťania] mali chodiť a rozprávať všade a každému. Na cestách i v mestách, na verejných námestiach i v domácnostiach. Vítaní či nevítaní. Chudobným i bohatým, ktorí sú zaťažení majetkami. Malým i guvernérom rímskych provincií... Museli putovať po ceste, plaviť sa na lodi a ísť až do najvzdialenejších končín zeme.“

Robili to? Je evidentné, že to robili. Profesor Léon Homo rozpráva, že verejná mienka bola zameraná proti raným kresťanom pre ich „horlivé obracanie na vieru“. Profesor Latourette hovorí, že Židia stratili horlivosť pre robenie prozelytov, no „kresťania boli naproti tomu agresívnymi misionármi, a preto vzbudzovali odpor“.

V druhom storočí nášho letopočtu rímsky filozof Celsus kritizoval kazateľské metódy kresťanov. Povedal, že kresťanstvo je pre nevzdelaných a že môže ,presvedčiť len hlúpych, otrokov, ženy a malé deti‘. Obvinil kresťanov, že vyučujú „ľahkoverných ľudí“ takým spôsobom, aby „uverili bez logického uvažovania“. Tvrdil, že novým učeníkom hovoria: „Neklaďte otázky; len verte.“ Podľa Origena však Celsus sám pripustil, že „to neboli len jednoduchí ľudia, ktorí boli vedení Ježišovým učením a prijali jeho náboženstvo“.

Žiaden ekumenizmus

Raní kresťania boli kritizovaní ešte preto, lebo vyhlasovali, že vlastnia pravdu o jedinom pravom Bohu. Nesúhlasili s ekumenizmom čiže s medzicirkevným hnutím. Latourette napísal: „Na rozdiel od väčšiny náboženstiev tej doby [kresťania] boli nepriateľskí voči iným náboženstvám... Na rozdiel od dosť veľkej tolerancie, ktorá charakterizovala iné kulty, vyhlasovali, že majú konečnú pravdu.“

V roku 202 nášho letopočtu vydal cisár Septimius Severus edikt, ktorý kresťanom  zakazoval obracať ľudí na svoju vieru. To ich však nezastavilo, aby svedčili o svojej viere. Latourette opisuje výsledok: „Vo svojom odmietaní dopúšťať sa kompromisu s vtedajším pohanstvom a v mnohých spoločenských zvykoch a mravných praktikách tých čias si [rané kresťanstvo] rozvinulo takú súdržnosť a takú organizáciu, čo ho postavilo proti spoločnosti. Rozchod [so svetom], ktorý sa požadoval, aby bolo možné pripojiť sa k nemu, poskytoval jeho stúpencom presvedčenie, ktoré bolo zdrojom sily na [znášanie] prenasledovania a zdrojom horlivosti pri získavaní konvertitov.“

Historická správa je teda jasná. Raní kresťania sa v podstate snažili byť dobrými občanmi a žiť v pokoji so všetkými ľuďmi, no pritom odmietali stať sa „časťou sveta“. (Ján 15:19) Rešpektovali vrchnosti. Keď im však cézar zakázal kázať, nemali inú možnosť, než pokračovať v kázaní. Snažili sa žiť v pokoji so všetkými ľuďmi, odmietali však robiť ústupky v otázkach mravných noriem a pohanského modlárstva. Pre to všetko nimi opovrhovali, osočovali ich, nenávideli a prenasledovali, tak ako to predpovedal Kristus. — Ján 16:33.

Mala ich oddelenosť od sveta pokračovanie? Alebo tí, ktorí vyhlasovali, že sú kresťanmi, v priebehu času zmenili svoj postoj?

[Zvýraznený text na strane 4]

„Kresťanský postoj prinášal kresťanovi každodenné problémy; kresťan žil na okraji spoločnosti“

[Zvýraznený text na strane 6]

„Kresťanstvo [bolo] vystavené posmechu, a to pre svoj nedávny vznik, čo bolo dávané do protikladu k starobylosti jeho súperov“

[Obrázok na strane 3]

Kresťania boli obviňovaní z ateizmu, pretože odmietali uctievať rímskeho cisára a pohanské božstvá

[Prameň ilustrácie]

Museo della Civiltà Romana, Roma

[Obrázok na strane 7]

Kresťania prvého storočia boli známi ako horliví kazatelia posolstva o Kráľovstve

 [Prameň ilustrácie na strane 2]

Obálka: Alinari/​Art Resource, N. Y.