„Nepracujte pre pominuteľný pokrm“

ROZPRÁVA DAVID LUNSTRUM

Boli sme s mojím bratom Elwoodom vyše 9 metrov nad zemou a maľovali sme nový nápis na továrenskej budove spoločnosti Watchtower. Tento nápis je tam stále, aj po viac než 40 rokoch, a nabáda: „ČÍTAJTE BOŽIE SLOVO, SVÄTÚ BIBLIU, DENNE.“ Každý týždeň ho vidia tisíce ľudí, keď prechádzajú známym brooklynským mostom.

K MOJIM najstarším spomienkam patrí deň prania v našej rodine. Mama vtedy bývala hore už pred piatou a právala šaty pre našu veľkú rodinu, zatiaľ čo otec sa chystal do práce. Mali ďalšiu zo svojich prudkých debát, pri ktorých otec tvrdil, že človek sa nejako vyvinul počas miliónov rokov, a mama zasa citovala z Biblie, aby dokázala, že ľudí stvoril priamo Boh.

Mal som ešte len sedem rokov, keď som si uvedomil, že mama má pravdu. Hoci som mal otecka veľmi rád, dokázal som rozpoznať, že jeho presvedčenie nedáva žiadnu nádej do budúcnosti. Aká šťastná by bola mama, keby vedela, že o mnoho rokov neskôr dvaja z jej synov maľovali nápis, ktorý povzbudzuje ľudí k čítaniu Biblie, knihy, ktorú tak veľmi milovala!

Ale to už predbieham udalosti. Ako som sa vôbec dostal k takej pracovnej výsade? Musím sa vrátiť až do roku 1906, čo bolo tri roky pred mojím narodením.

Matkin príklad vernosti

Mamička s oteckom boli v tom čase novomanželia a bývali v stane v Arizone. Prechádzal tade istý Bádateľ Biblie, ako vtedy nazývali Jehovových svedkov, a ponúkol mamičke sadu kníh pod názvom Štúdie Písiem, ktoré napísal Charles Taze Russell. Čítala si ich vtedy celú noc a zakrátko si uvedomila, že je to pravda, ktorú hľadá. Nemohla sa dočkať, kým sa vráti otecko, ktorý si bol hľadať prácu.

Ani otecka neuspokojovalo, čo učili cirkvi, a tak istý čas tieto biblické pravdy prijímal. Neskôr však išiel v náboženskom ohľade svojou cestou a robil dokonca mame problémy. Ona sa však nikdy neprestala starať o telesné i duchovné potreby svojich detí.

Nikdy nezabudnem na to, ako mama každý večer po celodennej ťažkej práci chodievala dolu schodmi za nami, aby nám prečítala nejakú časť Biblie alebo aby sa s nami podelila o nejaký duchovný klenot. Aj otecko tvrdo pracoval, a keď som dospieval, naučil ma maliarskemu remeslu. Otecko ma naučil pracovať, ale mamička ma naučila, pre čo mám pracovať — pre ‚pokrm, ktorý nepominie‘, ako to prikázal Ježiš. — Ján 6:27.

Naša rodina sa nakoniec usadila v mestečku Ellensburg v štáte Washington, asi 180 kilometrov východne od Seattlu. V čase, keď sme my deti začali chodievať s mamou na zhromaždenia Bádateľov Biblie, sme sa stretávali v súkromných domoch. Keď bolo zdôraznené, že je potrebné zúčastňovať sa služby z domu do domu, všetci muži opustili našu študijnú skupinu. Ale mama nikdy nezakolísala. To mi natrvalo vštepilo myšlienku, aby som vždy dôveroval vedeniu Jehovovej organizácie.

 Mama s otcom mali nakoniec deväť detí. Ja som sa narodil 1. októbra 1909 ako ich tretie dieťa. Dohromady šiesti z nás napodobnili vynikajúci príklad mamičky a stali sa horlivými svedkami Jehovu.

Oddanosť a krst

Keď som sa blížil k veku dospelosti, oddal som sa Jehovovi a symbolizoval som to krstom vo vode v roku 1927. Krst sa konal v Seattli v starej budove, ktorá bola kedysi baptistickým kostolom. Som rád, že z nej odstránili starú kostolnú vežu. Odprevadili nás k bazénu v suteréne, kde nám dali na oblečenie dlhé čierne róby. Vyzeralo to, ako keby sme išli na pohreb.

O niekoľko mesiacov som bol opäť v Seattli a prvý raz som pocítil chuť vydávania svedectva z domu do domu. Ten, kto viedol službu, ma usmernil: „Ty pôjdeš do domov týmto smerom a ja pôjdem tamtým smerom.“ Napriek tomu, že som bol nervózny, poskytol som dve sady brožúrok jednej veľmi milej panej. Po návrate do Ellensburgu som pokračoval v službe od dverí k dverám a dnes, takmer po 70 rokoch, je táto služba pre mňa stále veľkou radosťou.

Služba vo svetovom ústredí

Zanedlho ma jeden muž, ktorý slúžil v brooklynskom Bételi, vo svetovom ústredí spoločnosti Watch Tower, povzbudil, aby som sa prihlásil slúžiť tam. Krátko po našom rozhovore sa v časopise Strážna veža objavil oznam, že je potrebná pomoc v Bételi. A tak som sa prihlásil. Nikdy nezabudnem na to, akú som mal radosť, keď som dostal správu, aby som sa 10. marca 1930 hlásil do služby v Bételi v Brooklyne (New York). Tak sa začala moja životná dráha práce celým časom pre ‚pokrm, ktorý nepominie‘.

Niekto by si možno myslel, že vzhľadom na moju maliarsku prax mi bude pridelené niečo natierať. Ale nebolo to tak. Najprv som dostal prácu pri drôtovej zošívačke v továrni. I keď to bola veľmi monotónna práca, tešil som sa z nej vyše šesť rokov. Veľký rotačný lis, ktorý sme s láskou nazývali stará bojová loď, chrlil brožúrky, ktoré sa posielali po bežiacom páse k nám o poschodie nižšie. Bolo pre nás  zábavné sledovať, či dokážeme zošívať brožúrky tak rýchlo, ako sme ich dostávali z bojovej lode.

Potom som pracoval vo viacerých oddeleniach vrátane oddelenia, kde sme vyrábali gramofóny. Tieto prístroje sme používali na prehrávanie nahratých biblických posolstiev pri dverách majiteľov domov. Dobrovoľní pracovníci v našom oddelení navrhli a vyrobili vertikálny gramofón. Tento gramofón nielen prehrával nahraté posolstvá, ale mal aj špeciálne priehradky na nosenie brožúrok a možno i obloženého chlebíčka. Mal som výsadu predviesť použitie tohto nového zariadenia na zjazde v Detroite v Michigane v roku 1940.

Ale nerobili sme iba dômyselné prístroje. Robili sme aj dôležité duchovné úpravy. Jehovovi svedkovia napríklad nosievali odznak s krížom a korunou. Ale potom sme pochopili, že Ježiš bol popravený na zvislom kole, a nie na kríži. (Skutky 5:30) A tak sa tie odznaky prestali nosiť. Mal som výsadu odstraňovať z nich spony. Neskôr bolo zlato z odznakov roztavené a predané.

I keď sme každý týždeň mali náročný päťapoldenný pracovný program, cez víkendy sme sa zapájali do kresťanskej služby. V jeden deň sme boli šestnásti zatknutí a daní do väzenia v Brooklyne. Prečo? Nuž, v tom čase sme považovali náboženstvo za synonymum falošného náboženstva. A tak sme nosili transparenty, na ktorých bolo na jednej strane napísané „Náboženstvo je osídlo a podvod“ a na druhej strane „Slúžte Bohu a Kristovi Kráľovi“. Za nosenie týchto transparentov sme boli uväznení, ale Hayden Covington, právnik spoločnosti Watch Tower, dosiahol naše prepustenie na kauciu. V tom čase sa pred Najvyšším súdom Spojených štátov bojovalo v mnohých prípadoch týkajúcich sa slobody uctievania a bolo vzrušujúce byť v Bételi a z prvej ruky sa dozvedať správy o našich víťazstvách.

Napokon mi boli prideľované práce, pri ktorých boli zužitkované moje maliarske skúsenosti. V Staten Islande, jednom z piatich okresov mesta New York, sme mali rádiostanicu WBBR. Vysielacie veže rádiostanice boli vyše 60 metrov vysoké a boli na nich tri rady kotevných lán. Ja som sedel na doske dlhej deväťdesiat centimetrov a širokej dvadsať centimetrov a spolupracovník ma kladkou vyťahoval hore. Sediac na malom sedadle vysoko nad zemou, natieral som kotevné laná i veže. Niektorí sa ma pýtali, či sme sa pri tej práci veľa modlili!

Letnou prácou, na ktorú nikdy nezabudnem, bolo umývanie okien a natieranie parapetných dosiek na továrenskej budove. Nazývali sme ju ‚naše letné prázdniny‘. Postavili sme si drevené lešenie a pomocou kladky sme sa vyťahovali hore a dole po osempodlažnej budove.

Opora v rodine

V roku 1932 mi zomrel otec a ja som uvažoval, či mám ísť domov a pomáhať so starostlivosťou o mamičku. A tak som jedného dňa pred obedom položil lístok na prvý stôl, kde sedával brat Rutherford, prezident Spoločnosti. Prosil som ho v ňom o rozhovor. Keď sa dozvedel o mojich starostiach a zistil, že mám  bratov a sestry, ktorí ešte bývajú doma, spýtal sa ma: „Chceš zostať v Bételi a konať Pánovo dielo?“

„Samozrejme, že chcem,“ odpovedal som.

A tak mi navrhol, aby som napísal mame a opýtal sa, či by súhlasila s mojím rozhodnutím zostať. Urobil som to a mama mi v odpovedi napísala, že úplne súhlasí s mojím rozhodnutím. Veľmi som si cenil láskavosť a radu brata Rutherforda.

Počas tých mnohých rokov v Bételi som pravidelne písal svojej rodine a povzbudzoval som ju, aby slúžila Jehovovi, práve tak ako mama povzbudzovala mňa. V júli 1937 mama zomrela. Pre našu rodinu bola veľkým povzbudením. Iba môj starší brat Paul, staršia sestra Esther a mladšia sestra Lois sa nestali svedkami. Paul bol však priaznivo naklonený nášmu dielu a poskytol pozemok, na ktorom sme postavili našu prvú sálu Kráľovstva.

V roku 1936 sa moja sestra Eva stala priekopníčkou čiže kazateľkou celým časom. V tom istom roku sa vydala za Ralpha Thomasa a v roku 1939 boli pridelení do krajskej služby, aby slúžili zborom Jehovových svedkov. Neskôr sa presťahovali do Mexika, kde strávili 25 rokov, pomáhajúc v diele Kráľovstva.

V roku 1939 sa chopili priekopníckej služby aj moje sestry Alice a Frances. Aké radostné bolo vidieť, ako na zjazde v St. Louis v roku 1941 Alice za stolíkom predvádza použitie gramofónu, pri ktorého výrobe som pomáhal! I keď Alice musela občas prerušiť priekopnícku službu pre rodinné povinnosti, celkove strávila v službe celým časom vyše 40 rokov. Frances išla v roku 1944 do Gileádu, biblickej školy Watchtower, a istý čas slúžila ako misionárka v Portoriku.

Joel a Elwood, dvaja najmladší z rodiny, sa začiatkom štyridsiatych rokov stali priekopníkmi v Montane. Joel je naďalej verným svedkom a slúži teraz ako služobný pomocník. Elwood sa v roku 1944 pripojil ku mne v službe v Bételi, čím veľmi rozradostnil moje srdce. Nemal ešte päť rokov, keď som odišiel z domu. Ako som už povedal, pracovali sme spolu pri maľovaní nápisu „Čítajte Božie Slovo, Svätú Bibliu, denne“ na továrenskej budove. Často som uvažoval o tom, koľkí ľudia, ktorí v priebehu tých rokov videli ten nápis, boli povzbudení čítať si Bibliu.

Elwood slúžil v Bételi do roku 1956, keď sa oženil s Emmou Flytovou. Elwood a Emma  spolupracovali veľa rokov v službe celým časom; istý čas slúžili v Keni v Afrike i v Španielsku. Elwood dostal rakovinu a v roku 1978 v Španielsku zomrel. Emma zostala v Španielsku v priekopníckej službe a je tam až doteraz.

Manželstvo a rodina

V septembri 1953 som odišiel z Bételu a oženil som sa s Alice Riverovou, priekopníčkou zo zboru Brooklyn Center, do ktorého som chodil. Povedal som Alice, že mám nebeskú nádej, ale i tak mala záujem vydať sa za mňa. — Filipanom 3:14.

Po 23 rokoch života v Bételi som sa musel dosť prispôsobovať, keď som začal so svetskou prácou maliara, aby som uživil Alice i seba a aby sme mohli byť v priekopníckej službe. Alice ma vždy podporovala, i vtedy, keď musela zo zdravotných dôvodov skončiť s priekopníckou službou. V roku 1954 sme čakali naše prvé dieťa. Pôrod neprebehol dobre, i keď náš syn John bol úplne v poriadku. Alice stratila pri cisárskom reze tak veľa krvi, že lekári si mysleli, že to neprežije. V jednom momente jej vôbec nemohli nahmatať pulz. Ale prežila noc a po čase sa celkom zotavila.

O niekoľko rokov, keď zomrel Alicin otec, sme sa presťahovali na Long Island, aby sme boli s jej matkou. Keďže sme nemali auto, chodil som pešo alebo som ako dopravný prostriedok využíval autobus a metro. Dokázal som tak pokračovať v priekopníckej službe i živiť svoju rodinu. Radosť zo služby celým časom veľmi prevážila akékoľvek obete. Pomoc ľuďom, ako bol napríklad Joe Natale, ktorý sa vzdal sľubnej baseballovej kariéry, aby sa stal svedkom, bola len jedným z mnohých mojich požehnaní.

Keďže podmienky v oblasti New Yorku sa zhoršili, v roku 1967 som sa rozhodol vziať Alice a Johna do môjho domovského mesta Ellensburg a bývať tam. Teraz je pre mňa odmenou vidieť, že tak veľa vnúčat a pravnúčat mojej matky sa podieľa na službe celým časom. Niektorí dokonca slúžia v Bételi. John so svojou manželkou a deťmi tiež verne slúžia Jehovovi.

Je smutné, že som stratil moju drahú manželku Alice; zomrela v roku 1989. To, že som stále zamestnaný službou celým časom, mi pomáha znášať túto stratu. S mojou sestrou Alice sa teraz tešíme zo spoločnej priekopníckej služby. Aké pekné je bývať opäť pod tou istou strechou a byť plne zamestnaní týmto najdôležitejším dielom!

Na jar v roku 1994 som prvý raz asi po 25 rokoch navštívil Bétel. Aké radostné bolo vidieť desiatky tých, s ktorými som spolupracoval pred vyše 40 rokmi! Keď som prišiel do Bételu v roku 1930, rodina mala len 250 členov, ale dnes ich je v brooklynskej rodine Bétel vyše 3500!

Živený duchovným pokrmom

Takmer každý deň skoro ráno sa chodievam poprechádzať popri rieke Yakima, ktorá je blízko nášho domu. Môžem odtiaľ vidieť majestátny Mount Rainier pokrytý snehom, ako čnie do výšky vyše 4300 metrov. Je tam veľa divej zveri. Niekedy zbadám jeleňa a raz som videl dokonca jeleňa wapiti.

Tieto pokojné chvíle, keď som sám, mi umožňujú rozjímať o úžasných veciach, ktoré Jehova poskytuje. Modlím sa o silu pokračovať vo vernej službe nášmu Bohu, Jehovovi. A rád si aj spievam, keď sa prechádzam, najmä pieseň „Rozradostniť Jehovovo srdce“, ktorej text hovorí: „My túžime byť poslušní, žiť múdro, byť Bohu verní, nech z nás všetkých Boh radosť má.“

Som rád, že som si zvolil konať prácu, ktorá rozradostňuje Jehovovo srdce. Modlím sa o to, aby som mohol pokračovať v tejto práci, až kým nedostanem sľúbenú nebeskú odmenu. Mojím prianím je, aby toto rozprávanie podnietilo druhých, aby tiež používali svoj život na ‚prácu pre pokrm, ktorý nepominie‘. — Ján 6:27.

[Obrázky na strane 23]

Elwood maľuje nápis „ČÍTAJTE BOŽIE SLOVO, SVÄTÚ BIBLIU, DENNE“

[Obrázok na strane 24]

S Grantom Suiterom a Johnom Kurzenom predvádzame nový gramofón na zjazde v roku 1940

[Obrázok na strane 25]

V roku 1944 boli tí z nás, ktorí boli v pravde, v službe celým časom: David, Alice, Joel, Eva, Elwood a Frances

[Obrázok na strane 25]

Žijúci súrodenci zľava: Alice, Eva, Joel, David a Frances