SO ŽIAROU úsvitu prenikajúcou 7. apríla ponad horizont privítajú milióny ľudí svoj najsvätejší deň v roku — Veľkú noc. Kedysi sa za veľkonočné obdobie považovalo 120 dní sviatkov a pôstov, ktoré sa začínali sviatkom nazvaným Septuagesima a končili sa slávnosťou Najsvätejšej Trojice. Naproti tomu označenie Veľká noc sa vzťahuje na jediný deň pripomínajúci Ježišovo vzkriesenie — na Veľkonočnú nedeľu.

Ale v jeden skorší večer v tom istom týždni sa ďalšie milióny ľudí stretnú, aby slávili Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti, známu aj ako Pánova večera. Je to slávnosť, ktorú zaviedol sám Ježiš v poslednú noc svojho pobytu na zemi. Potom povedal svojim učeníkom: „Stále to robte na moju pamiatku.“ — Lukáš 22:19.

Čo by ste mali sláviť vy?

Názov Easter (Veľká noc), ktorý sa používa v mnohých krajinách, sa v Biblii  nenachádza. Kniha Medieval Holidays and Festivals (Stredoveké sviatky a slávnosti) nám hovorí, že „tento sviatok je pomenovaný podľa pohanskej bohyne úsvitu a jari, Eostre“. A kto bola táto bohyňa? „Eostre bola tá, ktorá podľa legendy otvorila portály Valhally, aby získala Baldura, ktorý bol nazývaný Biely boh pre svoju čistotu a tiež Slnečný boh, lebo jeho čelo bolo pre ľudstvo zdrojom svetla,“ odpovedá The American Book of Days. A dodáva: „Niet pochýb, že Cirkev vo svojom ranom období prevzala staré pohanské zvyky a dala im kresťanský význam. Keďže slávnosť Eostry oslavovala obnovu života na jar, bolo ľahké urobiť z nej oslavu vzkriesenia Ježiša z mŕtvych, toho Ježiša, ktorého evanjelium kázali.“

Toto prevzatie pohanských zvykov je vysvetlením, odkiaľ sa v niektorých krajinách vzali také veľkonočné obyčaje, ako sú veľkonočné vajíčka, veľkonočný zajac a veľkonočné mazance. V súvislosti so zvykom piecť mazance „s ich žiarivo hnedým povrchom so znakom... kríža“ kniha Easter and Its Customs (Veľká noc a jej zvyky) uvádza: „Kríž bol pohanským symbolom dávno pred tým, ako nadobudol trvalý význam na základe udalostí prvého Veľkého piatku, a v predkresťanskom období ním niekedy označovali chlieb a koláče.“

Nikde v Písmach nenachádzame ani zmienku o týchto veciach a nie je v nich ani žiaden doklad, že by v ne raní Ježišovi učeníci verili. V skutočnosti nám apoštol Peter hovorí, aby sme si vytvárali „túžbu po nefalšovanom mlieku, ktoré patrí k slovu, aby [sme] ním rástli na záchranu“. (1. Petra 2:2) Teda prečo cirkvi kresťanstva prevzali do svojho učenia a zvykov také očividne pohanské symboly?

Kniha Curiosities of Popular Customs (Zvláštnosti ľudových obyčají) odpovedá: „Nemenným postupom ranej Cirkvi bolo dávať takýmto existujúcim pohanským obradom, ktoré sa nedali vykoreniť, kresťanský význam. V prípade Veľkej noci bola táto premena obzvlášť ľahká. Radosť zo stúpania doslovného slnka na oblohe a z prebúdzania sa prírody zo smrti zimy sa zmenila na radosť z východu Slnka spravodlivosti, zo vzkriesenia Krista z hrobu. Aj niektoré pohanské obyčaje, ktoré sa zachovávali okolo 1. mája, boli presunuté, aby sa zhodovali s oslavou Veľkej noci.“ Namiesto toho, aby sa náboženskí vodcovia vyhli populárnym pohanským zvykom a magickým rituálom, prižmurovali nad nimi oči a dávali im „kresťanský význam“.

Možno sa opýtate: ‚Je na tom azda niečo zlé?‘ Niektorí ľudia si myslia, že nie je. „Keď náboženstvo, akým je kresťanstvo, prichádza k nejakému národu zvonku, preberá a ‚krstí‘ niektoré ľudové obyčaje, ktoré pochádzajú zo starších náboženstiev,“ píše kaplán episkopálnej cirkvi Alan W. Watts vo svojej knihe Easter—​Its Story and Meaning (Veľká noc — jej história a význam). „Kresťanstvo vyberá a vnáša do liturgie ľudové obrady, ktoré zjavne naznačujú rovnaké večné princípy, aké vyučuje Cirkev.“ Skutočnosť, že cirkev schválila tieto obrady a považuje ich za sväté, je pre mnohých ľudí dostatočným dôvodom, aby ich prijali. Ale pritom sa prehliadajú dôležité otázky. Čo si myslí o týchto zvykoch Boh? Dal nám nejaké pokyny, ktorými sa v tejto veci máme riadiť?

„Veľká noc, sviatok vzkriesenia nášho Pána, je najväčším zo všetkých sviatkov kresťanskej Cirkvi,“ napísala Christina Holová v knihe Easter and Its Customs. Iní autori s ňou súhlasia. „Žiaden sviatok či slávnosť v kresťanskom roku nemožno čo do významu porovnať s Veľkonočnou nedeľou,“ uvádza Robert J. Myers v knihe Celebrations (Oslavy). To však vyvoláva niekoľko otázok. Ak je oslava Veľkej noci taká dôležitá, prečo v Biblii  nie je nijaký výslovný príkaz, aby sme ju slávili? Existuje dajaký záznam o tom, že raní Ježišovi učeníci zachovávali Veľkonočnú nedeľu?

V Biblii nechýbajú pokyny, pokiaľ ide o to, čo by sa malo alebo nemalo oslavovať. Boh to veľmi jasne určil starovekému národu Izraela, a ako už bolo uvedené, kresťania dostali priame pokyny, aby stále zachovávali Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. (1. Korinťanom 11:23–26; Kolosanom 2:16, 17) V jednom skoršom vydaní diela The Encyclopædia Britannica sa hovorí: „V Novom zákone nie je ani náznak slávenia sviatku Veľkej noci a nie je ani v spisoch apoštolských Otcov. Myšlienka svätiť nejaké zvláštne obdobia prvým kresťanom ani nezišla na myseľ... Ani Pán, ani jeho apoštoli nenariadili zachovávanie tohto alebo ktoréhokoľvek iného sviatku.“

Niektorí ľudia sú toho názoru, že radostný duch takýchto sviatkov a šťastie, ktoré prinášajú, je dostatočným ospravedlnením ich slávenia. Môžeme sa však poučiť z udalosti, keď Izraeliti prevzali jeden egyptský náboženský zvyk a premenovali ho na „sviatok Jehovovi“. Ľud sa navyše „posadil, aby jedol a pil“ a „vstali, aby sa zabávali“. Ich počínanie však veľmi rozhnevalo Jehovu Boha, a on ich prísne potrestal. — 2. Mojžišova 32:1–10, 25–28, 35.

Božie Slovo je veľmi jasné. „Svetlo“ pravého učenia nemôže mať nič spoločné s „tmou“ Satanovho sveta, nemôže byť nijaký „súlad“ medzi Kristom a pohanským uctievaním. Je nám povedané: „‚Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,‘ hovorí Jehova, ‚a prestaňte sa dotýkať nečistého‘; ‚a ja vás prijmem.‘“ — 2. Korinťanom 6:14–18.

Keďže Biblia prikazuje kresťanom sláviť iba Pamätnú slávnosť — a nie Veľkú noc — mali by ju sláviť.