Životný príbeh

Pamätali sme na nášho Stvoriteľa od mladosti

ROZPRÁVA DAVID Z. HIBSHMAN

„Ak sa môj život teraz končí, pevne dúfam, že som bola verná Jehovovi. Prosím ho, aby sa staral o môjho Davida. Ďakujem ti zaňho, Jehova, i za naše manželstvo — také krásne, také šťastné!“

PREDSTAVTE si, ako som sa cítil, keď som po pohrebe mojej manželky v marci 1992 našiel v jej denníku tento posledný zápis. Len pred piatimi mesiacmi sme oslavovali Helenino 60. výročie služby celým časom.

Jasne si pamätám ten deň v roku 1931, keď sme s Helen sedeli bok po boku na zjazde v Columbuse v štáte Ohio. Helen nemala ešte ani 14 rokov, ale uvedomovala si význam tejto udalosti lepšie ako ja. Helenin zápal pre službu sa prejavil krátko nato, keď sa ona i jej ovdovená matka stali priekopníčkami, ako sa medzi Jehovovými svedkami nazývajú evanjelisti celým časom. Vzdali sa svojho pohodlného domu, aby mohli kázať vo vidieckych oblastiach na juhu Spojených štátov.

Moje kresťanské dedičstvo

V roku 1910 sa moji rodičia s dvoma malými deťmi presťahovali z východnej Pensylvánie do Grove City na západe štátu. Tam zaplatili preddavok za skromný dom a stali sa aktívnymi členmi reformovanej cirkvi. Krátko nato ich navštívil William Evans, jeden z Bádateľov Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia. Otec, ktorý mal vtedy len okolo 25 rokov, a mama, ktorá bola o päť rokov mladšia, počúvali tohto priateľského Walesana a pozvali ho na obed. Biblické pravdy, ktoré spoznali, onedlho prijali za svoje.

Aby boli bližšie k zboru, otec presťahoval rodinu do mestečka Sharon vzdialeného asi 40 kilometrov. O niekoľko mesiacov, v roku 1911 alebo  1912, boli otec i mama pokrstení. Prednášku ku krstu predniesol Charles Taze Russell, prvý prezident spoločnosti Watch Tower. Ja som sa narodil 4. decembra 1916, keď mali moji rodičia už štyri deti. Po mojom narodení zaznelo: „Ďalší brat, ktorého budeme milovať.“ Preto mám meno David, ktoré znamená „milovaný“.

Mal som ešte len štyri týždne, keď ma rodičia vzali na môj prvý zjazd. V tom čase môj otec a starší bratia chodili na zborové zhromaždenia niekoľko kilometrov peši, kým mama s mojou sestrou a so mnou chodila električkou. Zhromaždenia sa skladali z dopoludňajšieho a odpoludňajšieho programu. Doma sa rozhovory často sústreďovali na články v Strážnej veži a v Zlatom veku, čo bol skorší názov Prebuďte sa!

Úžitok z vynikajúceho príkladu kresťanských služobníkov

Náš zbor navštívilo veľa pútnikov, ako boli vtedy nazývaní cestujúci rečníci. Obyčajne s nami strávili deň alebo dva. Jeden rečník, na ktorého si zvlášť dobre pamätám, bol Walter J. Thorn, ktorý pamätal na svojho Vznešeného Stvoriteľa už „v dňoch svojho mladého veku“. (Kazateľ 12:1) Keď som bol chlapec, sprevádzal som otca, keď premietal „Fotodrámu Stvorenie“, štvordielne audiovizuálne predstavenie o dejinách ľudstva.

Hoci brat Evans a jeho manželka Miriam nemali deti, stali sa duchovnými rodičmi a starými rodičmi našej rodiny. William vždy oslovoval môjho otca ako „syna“ a on i Miriam vštepovali našej rodine evanjelizačného ducha. Začiatkom 20. storočia brat Evans občas navštevoval aj svoj rodný Wales a oznamoval biblickú pravdu v okolí mesta Swansea. Bol tam známy ako kazateľ z Ameriky.

V roku 1928 sa brat Evans vzdal svojho zamestnania a začal kázať v horách Západnej Virgínie. Moji dvaja starší bratia, 21-ročný Clarence a 19-ročný Carl, išli spolu s ním. Všetci štyria chlapci sme strávili v službe celým časom veľa rokov. Všetci sme dokonca už vo svojej mladosti slúžili ako cestujúci dozorcovia Jehovových svedkov. Prednedávnom mi Mary, najmladšia sestra mojej mamy, ktorá má teraz už vyše 90 rokov, napísala: „Akí sme všetci vďační, že brat Evans mal horlivosť pre službu a navštívil Grove City!“ Teta Mary je ďalším človekom, ktorý od mladosti pamätal na svojho Stvoriteľa.

Návšteva zjazdov

Historický zjazd, ktorý sa konal v roku 1922 v Cedar Point v štáte Ohio, navštívil iba otec a Clarence. No v roku 1924 sme už mali auto a celá naša rodina sa vydala na zjazd do mesta Columbus v Ohiu. Od nás detí sa očakávalo, že si jedlo počas osemdňového zjazdu budeme platiť z vlastných úspor. Moji rodičia boli toho názoru, že všetci členovia rodiny sa musia naučiť uživiť sa sami. A tak sme chovali kurčatá a králiky a starali sa o úle a my chlapci sme roznášali noviny.

Keď prišiel rok 1927 a s ním zjazd v Toronte, mali sme šesťmesačného bračeka Paula. Ja som mal zostať doma a starať sa o Paula s pomocou jednej vydatej tety a rodičia išli do Toronta s ostatnými deťmi. Za odmenu som dostal desať dolárov, za ktoré som si kúpil nový oblek. Vždy sme boli vedení k tomu, aby sme chodili na zhromaždenia pekne oblečení a aby sme dbali o svoj odev.

 Približne v čase pamätného zjazdu v roku 1931 v Columbuse sa Clarence a Carl oženili a so svojimi manželkami začali slúžiť ako priekopníci. Každý z nich žil v obytnom prívese, ktorý si vyrobili doma. Carl sa oženil s Claire Houstonovou z Wheelingu v Západnej Virgínii, a preto som na zjazde v Columbuse sedel vedľa Clairinej mladšej sestry Helen.

Služba celým časom

V roku 1932, keď som mal 15 rokov, som skončil školu a nasledujúci rok som môjmu bratovi Clarenceovi, ktorý slúžil ako priekopník v Južnej Karolíne, daroval ojazdené auto. Prihlásil som sa do priekopníckej služby a začal som slúžiť spolu s Clarenceom a jeho manželkou. Helen vtedy slúžila ako priekopníčka v Hopkinsville v štáte Kentucky a ja som jej prvýkrát napísal. Odpovedala mi listom, v ktorom sa pýtala: „Si priekopník?“

V mojom liste — Helen si ho uchovávala takmer 60 rokov až do svojej smrti — som odpovedal: „Som a dúfam, že vždy aj budem.“ V tomto liste som písal Helen o rozširovaní brožúrky Kráľovstvo, nádej sveta duchovným a justičným úradníkom v mojom kazateľskom pridelení.

V roku 1933 mi otec urobil stan na kolesách — 2,4 metra dlhý a 2 metre široký obytný príves, ktorého steny boli urobené zo stanového plátna natiahnutého okolo úzkych tyčí a ktorý mal vpredu i vzadu okná. To bol môj skromný príbytok počas nasledujúcich štyroch rokov priekopníckej služby.

V marci 1934 sme sa Clarence a Carl, ich manželky, Helen a jej mama, Clarenceova švagriná a ja — dohromady ôsmi — vydali na západ na zjazd v Los Angeles v Kalifornii. Niektorí cestovali a spali v mojom prívese. Ja som spal v aute a ostatní si zaplatili nocľah. Keďže sme mali problémy s autom, do Los Angeles sme dorazili v druhý deň šesťdňového zjazdu. Tam sme 26. marca spolu s Helen konečne symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Na tomto zjazde sa Joseph F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, osobne stretol so všetkými priekopníkmi. Povzbudzoval nás a hovoril, že sme statoční bojovníci za biblickú pravdu. Pri tejto príležitosti vzniklo tiež opatrenie peňažnej pomoci priekopníkom, aby mohli pokračovať v službe.

Školenie do života

Keď sme sa vrátili zo zjazdu v Los Angeles, všetci sme oznamovali posolstvo o Kráľovstve ľuďom v okresoch Južnej Karolíny, Virgínie, Západnej Virgínie a Kentucky. Po rokoch Helen o tomto čase napísala: „Nebol tam žiaden zbor, o ktorý by sme sa mohli oprieť, žiadni priatelia, ktorí by nám mohli pomôcť. Boli sme naozaj cudzí ľudia v cudzej krajine. Ale dnes viem, že to bolo školenie. Obohatilo ma to.“

Potom položila otázku: „Čo má robiť mladé dievča vo voľnom čase, keď je ďaleko od svojich priateľov a od svojho domova? No, nebolo to až také zlé. Nepamätám si, že by som sa niekedy nudila. Veľa som čítala. Nikdy sme nezaostávali s čítaním našej biblickej literatúry a so štúdiom. Mala som blízky vzťah k mojej mame a učila som sa od nej hospodáriť s peniazmi, nakupovať, vymieňať prepichnuté pneumatiky na aute, variť, šiť a zvestovať. Nič neľutujem a s radosťou by som si to zopakovala!“

 Helen a jej matka sa uspokojili s tým, že v tých rokoch budú žiť v malom obytnom prívese, hoci jej mama vlastnila pekný dom. Po zjazde v Columbuse v roku 1937 sa Heleninej matke zhoršilo zdravie a musela ísť do nemocnice. Zomrela v novembri 1937 vo svojom pridelení vo Philippi v Západnej Virgínii.

Manželstvo a ďalšia služba

Desiateho júna 1938 sme s Helen uzavreli manželstvo jednoduchým obradom v dome, v ktorom sa narodila, v Elm Grove pri Wheelingu v Západnej Virgínii. Sobášny prejav predniesol náš drahý brat Evans, ktorý priviedol našu rodinu k pravde niekoľko rokov pred mojím narodením. Po svadbe sme s Helen plánovali vrátiť sa do priekopníckej služby na východ Kentucky, ale na naše veľké prekvapenie sme boli pozvaní do zónovej služby. Táto služba znamenala navštevovať skupiny Jehovových svedkov na západe Kentucky a v niektorých častiach Tennessee a pomáhať im v službe. Na všetkých miestach, ktoré sme navštevovali, bolo vtedy iba okolo 75 zvestovateľov Kráľovstva.

V tom čase bolo zmýšľanie mnohých pokrivené nacionalizmom a ja som čakal, že onedlho budem uväznený pre svoju kresťanskú neutralitu. (Izaiáš 2:4) No vďaka mojej kazateľskej činnosti som dostal z odvodovej komisie klasifikáciu, ktorá mi umožňovala pokračovať v službe celým časom.

Keď sme začali cestovať po zboroch, takmer každý mal poznámku k nášmu mladému veku. V Hopkinsville v štáte Kentucky jedna kresťanská sestra privítala Helen veľkým objatím a opýtala sa: „Pamätáš si ma?“ V roku 1933 jej Helen vydala svedectvo vo vidieckom obchode, ktorý spravoval jej manžel. Bola učiteľkou v nedeľnej škole, ale po prečítaní knihy, ktorú jej nechala Helen, sa postavila pred svoju triedu a ospravedlnila sa za to, že ich učila nebiblické náuky. Keď vystúpila z cirkvi, začala oznamovať biblické pravdy vo svojom okolí. Na západe Kentucky sme s Helen slúžili tri roky a táto sestra i jej manžel urobili svoj domov naším domovom.

V tých dňoch sme mávali malé miestne zjazdy a na jednom z nich slúžil A. H. Macmillan. Keď bola Helen ešte dieťa, občas býval v dome Heleniných rodičov, a tak sa počas tohto zjazdu rozhodol bývať u nás, v našom 5-metrovom obytnom prívese, kde sme mali jednu posteľ navyše. Aj on pamätal na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, lebo oddal svoj život Jehovovi v roku 1900, keď mal 23 rokov.

V novembri 1941 bola práca cestujúcich bratov dočasne zastavená a ja som bol pridelený slúžiť ako priekopník v meste Hazard v štáte Kentucky. Opäť sme pracovali spolu s mojím bratom Carlom a jeho manželkou Claire. Tu sa k nám pripojil aj Joseph Houston, Helenin synovec, a začal slúžiť ako priekopník. V službe celým časom slúžil takmer 50 rokov, až kým v roku 1992 náhle nezomrel na srdcový infarkt. V tom čase verne slúžil vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku.

V roku 1943 sme boli pridelení do mesta Rockville v štáte Connecticut. Keďže sme boli zvyknutí kázať na juhu, pre Helen i pre mňa to bol akoby iný svet. Helen viedla v Rockville pravidelne vyše 20 domácich biblických štúdií týždenne. Nakoniec sme si prenajali jednu skromnú miestnosť na sálu Kráľovstva a bolo zorganizované jadro malého zboru.

Kým sme slúžili v Rockville, boli sme pozvaní do piatej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, v South Lansingu v štáte New York. Boli sme šťastní, keď sme zistili, že našimi spolužiakmi budú Aubrey a Bertha Bivensovci, priatelia z našich priekopníckych dní v Kentucky.

Škola a naše nové pridelenie

Hoci sme boli stále dosť mladí, väčšina našich spolužiakov bola ešte mladšia. Áno, pamätali na svojho Vznešeného Stvoriteľa vo svojej mladosti. Naša graduácia sa konala v júli 1945, tesne pred koncom druhej svetovej vojny. Kým sme čakali na svoje misionárske pridelenia, pracovali sme v zbore Flatbush v Brooklyne. Nakoniec sme 21. októbra 1946 spolu s ďalšími  šiestimi spolužiakmi vrátane Bivensovcov odleteli do nášho nového domova v Guatemale, hlavnom meste štátu Guatemala. V tom čase bolo v celej tejto stredoamerickej krajine menej ako 50 svedkov Jehovu.

V apríli 1949 bolo niekoľko misionárov vrátane nás presunutých do Quetzaltenanga, druhého najväčšieho a najdôležitejšieho mesta v krajine. Toto mesto sa nachádza vyše 2300 metrov nad morom a tunajší horský vzduch je ostrý a čistý. Helen zhrnula naše pôsobenie na tomto mieste vo svojom zápisníku takto: „Mali sme výsadu kázať v desiatkach mestečiek a dedín. Vstávali sme o štvrtej ráno a autobusom (ktorý mal často namiesto okien iba rolovacie plachty) sme cestovali do niektorého zo vzdialených mestečiek. Tam sme kázali asi osem hodín a vrátili sme sa až večer.“ Dnes sú na mnohých týchto miestach zbory vrátane šiestich zborov v Quetzaltenangu.

Onedlho bolo potrebné, aby niektorí misionári išli slúžiť do mesta Puerto Barrios na pobreží Karibského mora, tretieho najväčšieho mesta v Guatemale. Medzi tými, ktorí sa presťahovali na toto nové miesto, boli aj naši milovaní spoločníci Bivensovci, s ktorými sme slúžili v Guatemale päť rokov. Rozlúčka s nimi bola bolestná a v našom živote zostalo po nich prázdne miesto. Keďže v misionárskom dome sme zostali iba my s Helen, presťahovali sme sa do malého bytu. V roku 1955 sme s Helen prijali nové pridelenie do mesta Mazatenanga, ktoré leží ešte hlbšie v tropickom pásme. Krátky čas pred naším príchodom tam slúžil môj najmladší brat Paul s manželkou Dolores, ktorí absolvovali Gileád v roku 1953.

V roku 1958 bolo v Guatemale už vyše 700 svedkov, 20 zborov a tri kraje. Spolu s Helen sme opäť začali cestovať a navštevovali sme malé skupiny svedkov a niekoľko zborov vrátane jedného zboru v Quetzaltenangu. Potom, v auguste 1959, sme boli pozvaní späť do hlavného mesta Guatemaly, kde sme žili v kancelárii odbočky. Bol som pridelený pracovať v odbočke a Helen pokračovala v misionárskej službe ďalších 16 rokov. Potom začala pracovať v kancelárii odbočky aj ona.

Ďalšie požehnania

Pred rokmi sa mi zdalo, že som vždy najmladší z tých, ktorí slúžili Jehovovi. Teraz som často najstarší, ako to bolo napríklad aj pri návšteve školy pre členov výborov odbočiek v Pattersone v štáte New York v roku 1996. Tak ako ja som v mladosti dostával veľkú pomoc od starších, teraz som mal v posledných desaťročiach výsadu pomáhať mnohým mladým, ktorí túžia pamätať na svojho Stvoriteľa počas mladosti.

Jehova ďalej vylieva požehnania na svoj ľud tu v Guatemale. V roku 1999 bolo v hlavnom meste Guatemala vyše 60 zborov. A smerom na sever, na juh, na východ i na západ je mnoho ďalších zborov a tisíce hlásateľov dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Z tých sotva 50 hlásateľov Kráľovstva, ktorí tu boli, keď sme sem asi pred 53 rokmi prišli, vzrástol ich počet na vyše 19 000!

Mnoho dôvodov na vďačnosť

Nikto nemá život bez problémov, ale vždy môžeme uvrhnúť svoje „bremeno na Jehovu“. (Žalm 55:22) Často nás posilňuje prostredníctvom podpory našich milujúcich druhov. Napríklad Helen mi niekoľko rokov pred smrťou darovala malú zarámovanú tabuľku, na ktorej bol napísaný biblický text Hebrejom 6:10: „Boh nie je nespravodlivý, aby si nevšimol vašu prácu a lásku, ktorú ste prejavovali jemu samému,  keď ste preukazovali službu jeho ľudu a stále preukazujete.“ — Preklad Weymouth.

K tomu pripojila ešte tieto slová: „Môj drahý, nemôžem Ti dať veľa, iba MOJU ÚPLNÚ LÁSKU... Tento text sa veľmi hodí na Teba a chcem, aby si si ho dal na svoj stôl nie preto, lebo som Ti ho dala ja, ale preto, lebo sa vzťahuje na Teba počas dlhých rokov Tvojej služby.“ Dodnes mám rámček s týmto textom na svojom kancelárskom stole v guatemalskej odbočke.

Slúžil som Jehovovi od svojej mladosti a teraz v pokročilom veku ďakujem Jehovovi za dobré zdravie, ktoré mi umožňuje spĺňať si svoje pridelené zodpovednosti. Pri pravidelnom čítaní Biblie sa často dostávam k textom, ktoré by si moja milovaná Helen v Biblii zrejme podčiarkla. To som si povedal aj vtedy, keď som opäť čítal Žalm 48:14: „Tento Boh je naším Bohom na neurčitý čas, áno navždy. Sám nás povedie, kým nezomrieme.“

S potešením rozprávam druhým o dni vzkriesenia, keď ľudia zo všetkých niekdajších národov budú vítať svojich milovaných zo smrti do nového sveta. Aká krásna vyhliadka! Aké slzy radosti budeme potom prelievať, keď si uvedomíme, že Jehova je naozaj Bohom, „ktorý potešuje skrúšených“! — 2. Korinťanom 7:6.

[Obrázok na strane 25]

V smere hodinových ručičiek zhora zľava: mamička, otecko, teta Eva a bratia Carl a Clarence, rok 1910

[Obrázky na strane 26]

S Helen v roku 1947 a v roku 1992