Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Ako sa na seba pozeráš?

Ako sa na seba pozeráš?

Ako sa na seba pozeráš?

BOL pyšným mužom. Keďže bol povýšený do vysokého postavenia vo vláde, vyžíval sa v lichôtkach a obdive, ktorými ho ľudia zahŕňali. Ale na jeho veľkú zlosť mu iný vládny úradník odmietol prejavovať takú česť. Preto povýšenecký vládny úradník ako odplatu zosnoval úklady na zničenie všetkých ľudí v ríši, ktorí boli toho istého etnického pôvodu ako previnilec. Aký zvrátený pocit vlastnej dôležitosti!

Tým intrigánom bol Háman, vysoký vládny úradník na dvore perzského kráľa Ahasvera. A objekt jeho nepriateľstva? Žid, ktorý sa volal Mardocheus. Hoci Háman reagoval extrémne, keď plánoval genocídu, ilustruje to nebezpečenstvo pýchy a jej vážne následky. Jeho arogantný duch nielenže spôsobil, že sa druhí dostali do kritickej situácie, ale viedol aj k jeho verejnému pokoreniu a nakoniec k jeho smrti. — Ester 3:1–9; 5:8–14; 6:4–10; 7:1–10.

Praví ctitelia nie sú imúnni voči pýche

Jehova od nás vyžaduje, aby sme boli ‚skromní, keď chodíme s naším Bohom‘. (Micheáš 6:8) Biblia obsahuje správy o rôznych jednotlivcoch, ktorí si neudržali skromný názor na seba. Prinieslo im to problémy a zármutok. Úvaha o niektorých takých príkladoch nám môže pomôcť vidieť pochabosť a nebezpečenstvo nevyrovnaného zmýšľania.

Boží prorok Jonáš sa stal vo svojom zmýšľaní takým nevyrovnaným, že sa snažil ujsť preč, keď mu Boh prikázal, aby varoval zlých ľudí v Ninive a oboznámil ich s Jehovovým rozsudkom nad nimi. (Jonáš 1:1–3) Neskôr, keď vďaka jeho kazateľskej činnosti obyvatelia Ninive prejavili pokánie, bol Jonáš namrzený. Bol natoľko zameraný na svoju vlastnú povesť proroka, že životy tisícok obyvateľov Ninive ho veľmi nezaujímali. (Jonáš 4:1–3) Ak sa neskromne berieme príliš vážne, môže byť pre nás náročné udržať si nestranný a neskreslený pohľad na ľudí a udalosti okolo nás.

Pouvažuj aj o Uzzijahovi, ktorý bol dobrým judským kráľom. Keď sa jeho zmýšľanie stalo nevyrovnaným, arogantne sa pokúsil zmocniť určitých kňazských povinností. Za svoje neskromné a veľmi opovážlivé skutky zaplatil svojím zdravím a stratou Božieho schválenia. — 2. Paralipomenon 26:3, 16–21.

Nevyrovnané zmýšľanie takmer chytilo do pasce Ježišových apoštolov. Začali sa veľmi zaoberať vlastnou slávou a mocou. Keď nadišiel čas veľkej skúšky, opustili Ježiša a utiekli. (Matúš 18:1; 20:20–28; 26:56; Marek 9:33, 34; Lukáš 22:24) Nedostatok skromnosti a ich predstava vlastnej dôležitosti spôsobili, že takmer stratili zo zreteľa Jehovovo predsavzatie a svoju úlohu v spojení s jeho vôľou.

Škodlivé účinky prehnaného sebavedomia

Nevyrovnaný pohľad na seba môže spôsobiť bolesť a môže poškodiť náš vzťah s druhými. Napríklad sedíme v miestnosti a možno si všimneme, ako si nejaká dvojica niečo šepká a smeje sa. Ak sme sebecky zameraní, môžeme nesprávne predpokladať, že si z nás robia žarty, lebo sa rozprávajú potichu. Naša myseľ nám nedovolí uvažovať o inom možnom vysvetlení ich správania. Koniec koncov o kom inom by sa mohli rozprávať? Možno sa nahneváme a rozhodneme sa, že s tým párom sa už nikdy nebudeme rozprávať. Týmto spôsobom môže nevyrovnaný pohľad na našu vlastnú dôležitosť viesť k nedorozumeniam a k narušeniu vzťahov s priateľmi, členmi rodiny a ďalšími.

Tí, ktorí sa berú príliš vážne, sa môžu stať chvastúňmi, neustále sa vystatujúcimi svojím zdanlivo veľkým talentom, skutkami či majetkom. Alebo chcú mať v rozhovoroch prvé slovo a vždy musia povedať niečo o sebe. Taká reč prezrádza nedostatok pravej lásky a môže byť veľmi nepríjemná. Tak sa domýšľaví ľudia odcudzujú druhým. — 1. Korinťanom 13:4.

Ako Jehovovi svedkovia sa v našej verejnej službe možno stretneme s posmechom a odmietnutím. Musíme pamätať na to, že taký odpor v skutočnosti nie je namierený proti nám, ale proti Jehovovi, Zdroju nášho posolstva. Ale zvrátený pohľad na našu vlastnú dôležitosť môže viesť k vážnym následkom. Pred niekoľkými rokmi jeden brat vzal slovný útok jedného domáceho osobne a začal mu hrubo odpovedať. (Efezanom 4:29) Potom sa brat už nikdy nezúčastnil na službe z domu do domu. Áno, pýcha môže spôsobiť, že pri kázaní stratíme sebaovládanie. Bojujme, aby sa nám to nikdy nestalo. Namiesto toho pokorne hľadajme Jehovovu pomoc, aby sme si udržali správne ocenenie pre výsadu zúčastňovať sa na kresťanskej službe. — 2. Korinťanom 4:1, 7; 10:4, 5.

Ak sa považujeme za príliš dôležitých, môže nám to zabrániť aj v tom, aby sme prijímali veľmi potrebné rady. Pred niekoľkými rokmi mal v istej stredoamerickej krajine jeden dospievajúci chlapec v kresťanskom zbore prejav na teokratickej škole kazateľskej služby. Keď mu dal dozorca školy dosť priamu radu, podráždený mladík hodil Bibliu na podlahu a hlučne vyšiel zo sály Kráľovstva, rozhodnutý, že sa už nikdy nevráti. Ale po niekoľkých dňoch potlačil pýchu, zmieril sa s dozorcom školy a pokorne prijal jeho radu. Po čase tento mladý muž dospel ku kresťanskej zrelosti.

Ak nie sme skromní a berieme sa príliš vážne, môže to viesť k narušeniu nášho vzťahu s Bohom. Príslovia 16:5 varujú: „Každý, kto je pyšný v srdci, je Jehovovi niečím odporným.“

Vyrovnaný názor na seba

Je jasné, že by sme sa nemali brať príliš vážne. To, samozrejme, neznamená, že by sme nemali vážne pristupovať k tomu, čo robíme alebo hovoríme. Biblia naznačuje, že dozorcovia, služobní pomocníci — vlastne všetci v zbore — by mali byť vážni. (1. Timotejovi 3:4, 8, 11; Títovi 2:2) Ako si preto môže kresťan vypestovať a udržať skromný, vyrovnaný a triezvy pohľad na seba?

Biblia poskytuje mnoho povzbudivých príkladov jednotlivcov, ktorí si udržali vyrovnaný pohľad na seba. Vynikajúci príklad pokory dal Ježiš Kristus. Boží Syn ochotne opustil svoje slávne nebeské postavenie a stal sa prostým človekom na zemi, aby konal vôľu svojho Otca a priniesol ľudstvu záchranu. Zachoval si sebaovládanie a dôstojnosť napriek urážkam, osočovaniu a potupnej smrti. (Matúš 20:28; Filipanom 2:5–8; 1. Petra 2:23, 24) Prečo bol Ježiš schopný tak konať? Úplne sa spoľahol na Jehovu a bol odhodlaný konať Božiu vôľu. Ježiš usilovne študoval Božie Slovo, vrúcne sa modlil a veľmi sa namáhal v službe. (Matúš 4:1–10; 26:36–44; Lukáš 8:1; Ján 4:34; 8:28; Hebrejom 5:7) Ak budeme nasledovať Ježišov príklad, môže nám to pomôcť vypestovať si a zachovať vyrovnaný pohľad na seba. — 1. Petra 2:21.

Zamysli sa aj nad pekným príkladom syna kráľa Saula, Jonatána. Pre otcovu neposlušnosť Jonatán stratil možnosť stať sa kráľom ako následník Saula. (1. Samuelova 15:10–29) Zatrpkol Jonatán pre túto stratu? Začal žiarliť na Dávida, mladého muža, ktorý mal panovať namiesto neho? Hoci bol Jonatán omnoho starší a pravdepodobne skúsenejší než Dávid, skromne a pokorne vyhovel Jehovovmu usporiadaniu a lojálne podporoval Dávida. (1. Samuelova 23:16–18) Ak budeme mať jasnú predstavu o Božej vôli a ochotne sa jej podriadime, pomôže nám to, ‚aby sme si o sebe nemysleli viac, ako treba‘. — Rimanom 12:3.

Ježiš učil o hodnote prejavovania skromnosti a pokory. Znázornil to, keď svojim učeníkom hovoril, aby si nesadali na „najvýznamnejšie miesto“, keď sú na svadobnej hostine, lebo môže prísť niekto význačnejší a oni zažijú poníženie, keď budú musieť ísť na najnižšie miesto. Aby bola táto lekcia jasná, Ježiš dodal: „Totiž každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ ​(Lukáš 14:7–11) Konáme múdro, ak dbáme na Ježišovu radu a ‚obliekame si pokoru mysle‘. — Kolosanom 3:12; 1. Korinťanom 1:31.

Požehnania spojené s vyrovnaným pohľadom

Prejavovanie skromného a pokorného ducha umožňuje Jehovovým služobníkom nachádzať v ich službe pravú radosť. Starší sú prístupnejší, ak pokorne a ‚nežne zaobchádzajú so stádom‘. (Skutky 20:28, 29) Vtedy sa všetci členovia zboru cítia príjemne, keď sa s nimi rozprávajú a hľadajú u nich pomoc. Tak môže byť zbor spätý v duchu lásky, vrúcnosti a dôvery.

Ak sa neberieme príliš vážne, umožňuje nám to robiť si dobrých priateľov. Skromnosť a pokora nám zabránia pestovať si ducha súperenia a snažiť sa zatieniť iných v skutkoch či v materiálnych veciach. Tieto zbožné vlastnosti nám pomôžu byť ohľaduplnejšími, a tak budeme môcť lepšie utešovať a podporovať tých, ktorí to potrebujú. (Filipanom 2:3, 4) Keď na ľudí zapôsobí láska a dobrota, zvyčajne reagujú priaznivo. A či sa nestáva taký nesebecký vzťah základom, na ktorom sa budujú silné priateľstvá? Aké je to požehnanie za to, že sa neskromne neberieme príliš vážne! — Rimanom 12:10.

Vyrovnaný pohľad na seba nám tiež uľahčuje priznať si chybu, ak sme niekoho urazili. (Matúš 5:23, 24) Vedie to k lepším vzťahom, lebo to umožňuje zmierenie a vzájomnú úctu. Ak sú tí, ktorí majú nad niečím dohľad, napríklad kresťanskí starší, pokorní a skromní, majú príležitosť robiť mnoho dobrého pre druhých. (Príslovia 3:27; Matúš 11:29) Pre pokorného človeka bude tiež jednoduchšie odpustiť tým, ktorí proti nemu zhrešili. (Matúš 6:12–15) Nebude prehnane reagovať na zdanlivé urážky a bude dôverovať Jehovovi, že napraví záležitosti, ktoré sa nedajú napraviť inak. — Žalm 37:5; Príslovia 3:5, 6.

Najväčším požehnaním, ktoré získame, ak budeme mať skromný a pokorný pohľad na seba, je to, že sa budeme môcť tešiť z Jehovovej priazne a schválenia. „Boh sa stavia proti pyšným, ale pokorným prejavuje nezaslúženú láskavosť.“ ​(1. Petra 5:5) Kiež nikdy nepadneme do osídla tým, že by sme si mysleli, že sme lepší, než v skutočnosti sme. Namiesto toho si pokorne uvedomme svoje miesto v Jehovovom usporiadaní. Veľkolepé požehnania čakajú tých, ktorí zodpovedajú požiadavke ‚skromne chodiť s Bohom‘.

[Obrázok na strane 22]

Jonatán pokorne podporoval Dávida