Životný príbeh

Jehova je mojím útočišťom a mojou silou

ROZPRÁVA MARCEL FILTEAU

„Ak sa zaňho vydáš, musíš počítať s tým, že sa dostaneš do väzenia.“ Tieto slová hovorili ľudia žene, ktorú som si chcel vziať za manželku. Dovoľte mi, aby som vám porozprával, prečo to hovorili.

KEĎ som sa v roku 1927 narodil, kanadská provincia Quebec bola baštou katolicizmu. Asi o štyri roky neskôr začala náš dom v Montreale navštevovať Cécile Dufourová, služobníčka celým časom z radov Jehovových svedkov. Naši susedia sa jej preto často vyhrážali. Za kázanie biblického posolstva bola aj mnohokrát zatknutá a hrubo s ňou zaobchádzali. A tak sme rýchlo spoznali pravdivosť Ježišových slov: „Budete predmetom nenávisti všetkých národov pre moje meno.“ — Matúš 24:9.

Pre mnohých bolo v tom čase nemysliteľné, aby nejaká rodina francúzskych Kanaďanov zanechala svoje katolícke náboženstvo. Hoci sa moji rodičia nikdy nestali pokrstenými svedkami, čoskoro dospeli k záveru, že učenie katolíckej cirkvi nie je v súlade s Bibliou. A tak povzbudzovali svojich osem detí, aby čítali literatúru vydávanú svedkami a podporovali tých z nás, ktorí sa postavili na stranu biblickej pravdy.

Správny postoj v ťažkých časoch

Štúdium Biblie ma začalo skutočne zaujímať v roku 1942, keď som ešte chodil do školy. V tom čase bola činnosť Jehovových svedkov v Kanade zakázaná, lebo napodobňovali príklad raných kresťanov a nezapájali sa do vojen národov. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:52) Môjho najstaršieho brata Rolanda zavreli do pracovného tábora, lebo počas svetovej vojny, ktorá  vtedy zúrila, odmietol chopiť sa zbrane.

Približne v tom čase mi otec dal knihu, ktorá bola vo francúzštine a opisovala utrpenie nemeckých svedkov, ktoré znášali preto, že odmietli podporovať vojnové ťaženie Adolfa Hitlera. * Bol som podnietený stotožniť sa s takými príkladmi odvahy a rýdzosti a začal som navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov, ktoré sa konali v jednom súkromnom dome. Zakrátko som bol pozvaný podieľať sa na kazateľskom diele. Prijal som toto pozvanie a plne som si pritom uvedomoval, že môžem byť zatknutý a uväznený.

Keď som sa pomodlil o silu, zaklopal som na prvé dvere. Otvorila jedna milá pani a keď som sa predstavil, prečítal som jej slová z 2. Timotejovi 3:16: „Celé Písmo je inšpirované Bohom a je užitočné.“

„Mali by ste záujem dozvedieť sa o Biblii viac?“ spýtal som sa.

„Áno,“ odpovedala pani.

A tak som jej povedal, že prídem s jednou známou, ktorá pozná Bibliu lepšie ako ja. To som aj nasledujúci týždeň urobil. Po tejto prvej skúsenosti som sa cítil istejšie a pochopil som, že túto službu nevykonávame z vlastnej sily. Robíme to s Jehovovou pomocou, ako povedal apoštol Pavol. Skutočne, je veľmi dôležité, aby sme si uvedomovali, že „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené, [je] Božia, a nie z nás“. — 2. Korinťanom 4:7.

Odvtedy sa kazateľská činnosť stala trvalou súčasťou môjho života rovnako ako zatknutia a uväznenia. Nečudo, že mojej nastávajúcej povedali: „Ak sa zaňho vydáš, musíš počítať s tým, že sa dostaneš do väzenia“! No tieto skúsenosti neboli v skutočnosti až také ťažké. Po noci strávenej vo väzení istý spolusvedok obyčajne dosiahol, že sme boli prepustení na kauciu.

Dôležité rozhodnutia

V apríli 1943 som sa oddal Jehovovi a symbolizoval som to krstom vo vode. Potom, v auguste 1944, som navštívil svoj prvý veľký zjazd, ktorý sa konal v Buffale v štáte New York (USA) hneď za kanadskými hranicami. Bolo tam 25 000 prítomných a program vo mne podnietil túžbu byť priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom z radov Jehovových svedkov. V máji 1945 bol v Kanade zrušený zákaz diela Jehovových svedkov a nasledujúci mesiac som začal slúžiť ako priekopník.

 Ako však rástol môj podiel na službe, tak rástol aj počet mojich návštev vo väzení. Raz ma dali do cely s Mikom Millerom, dlhoročným verným Jehovovým služobníkom. Sedeli sme na betónovej dlážke a rozprávali sme sa. Náš budujúci duchovný rozhovor ma nesmierne posilnil. Potom ma však napadla myšlienka: ‚Čo keby bolo medzi nami nejaké nedorozumenie a my by sme sa spolu nerozprávali?‘ Počas obdobia stráveného vo väzení s týmto drahým bratom som sa naučil jednu z najznamenitejších vecí vo svojom živote — potrebujeme našich bratov, a preto by sme si mali navzájom odpúšťať a byť k sebe láskaví. Inak, ako hovorí apoštol Pavol: „Ak sa... vzájomne stále hryziete a požierate, dajte pozor, aby ste sa vzájomne nevyhladili.“ — Galaťanom 5:15.

V septembri 1945 som bol pozvaný slúžiť do kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower v Toronte (Kanada), ktorú voláme Bétel. Tamojší duchovný program bol naozaj budujúci a posilňoval vieru. Nasledujúci rok mi bola pridelená práca na farme Bételu, vzdialenej asi 40 kilometrov severne od kancelárie odbočky. Keď som spolu s mladou Anne Wolynecovou zbieral jahody, všimol som si nielen jej telesnú krásu, ale aj jej lásku k Jehovovi a jej horlivosť zaňho. Rozvinul sa medzi nami romantický vzťah a v januári 1947 sme uzavreli manželstvo.

Ďalšieho dva a pol roka sme slúžili ako priekopníci v Londone v štáte Ontário a potom na ostrove Cape Breton, kde sme pomáhali vytvoriť zbor. Nato sme boli v roku 1949 pozvaní do 14. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, kde sme boli školení za misionárov.

Misionárska činnosť v Quebecu

Kanadským absolventom predchádzajúcich tried Gileádu bola pridelená úloha rozbehnúť kazateľské dielo v Quebecu. My sme sa k nim pripojili v roku 1950 spolu s 25 ďalšími z našej 14. triedy. Zvýšená aktivita misionárov so sebou priniesla aj intenzívnejšie prenasledovanie a davové násilie podnecované vodcami rímskokatolíckej cirkvi.

Dva dni po príchode na naše prvé miesto misionárskeho pridelenia v meste Rouyn bola Anne zatknutá a posadená na zadné sedadlo policajného auta. Bola to pre ňu nová skúsenosť, lebo pochádza z malej dediny v provincii Manitoba (Kanada), kde policajta videla len kedy-tedy. Prirodzene, bola vyľakaná a spomenula si na slová: „Ak sa zaňho vydáš, musíš počítať s tým, že sa dostaneš do väzenia.“ No ešte pred odchodom policajti našli i mňa a posadili ma do auta k Anne. „Rada ťa vidím!“ zvolala. Napriek tomu bola prekvapujúco pokojná a poznamenala: „Nuž, to isté sa stalo aj apoštolom, lebo kázali o Ježišovi.“ ​(Skutky 4:1–3; 5:17, 18) Neskôr v ten deň sme boli na kauciu prepustení.

Asi rok po tejto príhode som počas služby z domu do domu v našom novom pridelení v Montreale začul nejaký rozruch na dolnom konci ulice a videl som, ako rozhnevaný dav hádže kamene. Keď som prišiel Anne a jej spoločníčke na pomoc, prišla tam aj polícia. Namiesto toho, aby polícia zatkla výtržníkov z davu, zatkla Anne a jej spoločníčku! Vo väzení Anne novej svedkyni pripomínala, že zažívajú pravdivosť Ježišových slov: „Budete predmetom nenávisti všetkých ľudí pre moje meno.“ — Matúš 10:22.

V jednom období bolo na súde v Quebecu nevyriešených asi 1700 prípadov proti Jehovovým svedkom. Obyčajne sme boli obviňovaní z rozširovania buričskej literatúry či z rozširovania literatúry bez licencie. Právne oddelenie spoločnosti Watch Tower v dôsledku toho podalo na vládu Quebecu žalobu. Po mnohých rokoch právneho boja nám dal Jehova dve veľké víťazstvá na Najvyššom súde Kanady. V decembri 1950 sme boli zbavení obvinenia, že naša literatúra je buričská, a v októbri 1953 bolo potvrdené naše právo rozširovať biblickú literatúru bez licencie. Tak sme veľmi jasne videli, ako je Jehova skutočne  „útočišťom a silou, pomocou, ktorá sa pohotovo nájde v tiesňach“. — Žalm 46:1.

Je pozoruhodné, ako vzrástol počet svedkov v Quebecu z 356 v roku 1945, keď som začal s priekopníckou službou, na vyše 24 000 v dnešnej dobe! Ukázalo sa, že je to presne tak, ako predpovedalo toto biblické proroctvo: „Akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech, a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe na súde, odsúdiš.“ — Izaiáš 54:17.

Naša činnosť vo Francúzsku

V septembri 1959 sme boli spolu s Anne pozvaní slúžiť do Bételu v Paríži, kde mi bol pridelený dozor nad tlačou. Do nášho príchodu v januári 1960 pre nás tlačila istá komerčná firma. Keďže Strážna veža bola v tom čase vo Francúzsku zakázaná, tlačili sme tento časopis každý mesiac vo forme 64-stranovej brožúrky. Táto brožúrka sa volala Interný bulletin Jehovových svedkov a obsahovala články na štúdium v zboroch na daný mesiac. Od roku 1960 do roku 1967 vzrástol vo Francúzsku počet tých, ktorí sa podieľali na kazateľskom diele, z 15 439 na 26 250.

Napokon bola väčšina misionárov pridelená na iné miesta, niektorí do francúzsky hovoriacich krajín v Afrike a ďalší späť do Quebecu. My sme sa vrátili do Quebecu, pretože Anne bola chorá a potrebovala operáciu. Po troch rokoch lekárskej starostlivosti sa Anne uzdravila. Bola mi pridelená práca cestujúceho dozorcu, ktorý každý týždeň navštevuje iný zbor a poskytuje duchovné povzbudenie.

Misionárska činnosť v Afrike

O niekoľko rokov, v roku 1981, sme sa potešili, keď sme dostali nové pridelenie ako misionári v Zaire, ktorý sa teraz volá Konžská demokratická republika. Ľudia tam boli chudobní a trpeli mnohými ťažkosťami. Keď sme prišli, bolo tam 25 753 svedkov, ale dnes toto číslo stúplo na vyše 113 000 a na Pamätnej slávnosti na pamiatku Kristovej smrti sa v roku 1999 zúčastnilo 446 362 osôb!

V roku 1984 sme od vlády získali asi 200-hektárový pozemok na výstavbu novej kancelárie odbočky. Potom sa v decembri 1985 konal v hlavnom meste Kinshasa medzinárodný zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 32 000 delegátov z mnohých častí sveta. Dielo v Zaire bolo potom prerušené odporom, ku ktorému podnecovalo duchovenstvo. Dňa 12. marca 1986 dostali zodpovední bratia list, ktorý vyhlásil zairskú spoločnosť Jehovových svedkov za nezákonnú. Tento zákaz celej našej činnosti bol podpísaný vtedajším prezidentom krajiny, dnes už nebohým Mobutuom Sese Sekom.

V dôsledku tohto náhleho vývoja sme museli uplatniť biblickú radu: „Rozumný je ten, kto uvidel nešťastie a ide sa skryť.“ ​(Príslovia 22:3) Našli sme spôsob, ako spoza hraníc krajiny získať papier, farbu, film, tlačové formy a chemikálie, aby sme mohli tlačiť naše publikácie v Kinshase. Vytvorili sme si aj vlastnú distribučnú sieť. Keď už bol náš systém zorganizovaný, fungoval lepšie ako štátna pošta!

Tisíce svedkov boli uväznené a mnohých surovo mučili. No až na niekoľko výnimiek vydržali také zaobchádzanie a zachovali si vernosť. Aj ja som bol zatknutý a videl som hrozné podmienky, akým boli bratia vo väzení vystavení. Mnohokrát sme boli tajnou políciou a úradmi tiesnení vo všetkom, ale Jehova nám vždy poskytol východisko. — 2. Korinťanom 4:8.

V sklade jedného obchodníka sme mali ukrytých asi 3000 kartónov literatúry. Napokon však jeden z obchodníkových pracovníkov informoval tajnú políciu a tá obchodníka zatkla. Cestou do väzenia ma náhodou uvideli v mojom aute. Obchodník im povedal, že som jeden z tých, čo s ním dohovárali uskladnenie literatúry. Policajti zastali a pýtali sa ma na to, pričom ma obvinili, že som do skladu tohto muža dal protizákonnú literatúru.

„Máte nejakú z tých kníh?“ spýtal som sa.

„Samozrejme, že máme,“ odpovedali.

„Mohli by ste mi ju ukázať?“ opýtal som sa.

 Priniesli mi jeden výtlačok a ukázal som im vnútornú stranu, kde sa píše: „V Spojených štátoch amerických vytlačila Watch Tower Bible & Tract Society.“

„To, čo máte v rukách, je americký majetok a nepatrí Zairu,“ pripomenul som im. „Vaša vláda zakázala zákonné združenie spoločnosti Jehovových svedkov v Zaire a nie americkú Watch Tower Biblie & Tract Society. Mali by ste preto byť veľmi opatrní, čo urobíte s týmito publikáciami.“

Dovolili mi odísť, lebo nemali súdny príkaz na to, aby ma zatkli. V ten večer sme prišli do skladu dvoma nákladnými autami a všetku literatúru sme zobrali. Keď tam úradníci na druhý deň prišli, boli veľmi rozčúlení, že našli to miesto prázdne. Odvtedy ma hľadali, lebo teraz už mali súdny príkaz, aby ma mohli zatknúť. Našli ma a keďže nemali auto, zaviezol som sa do väzenia sám! Išiel so mnou jeden svedok, aby vzal moje auto prv, než by ho mohli zhabať.

Po osemhodinovom výsluchu sa rozhodli, že ma deportujú. No ukázal som im fotokópiu listu od vlády, ktorý potvrdzoval, že som bol poverený likvidáciou aktív teraz zakázanej zairskej spoločnosti Jehovových svedkov. Bolo mi teda umožnené pokračovať v mojej činnosti v Bételi.

Po štyroch rokoch služby pod tlakom zákazu diela v Zaire sa mi urobil vred na žalúdku, ktorý stále krvácal, čo ohrozovalo môj život. Padlo rozhodnutie, že odídem liečiť sa do Južnej Afriky, kde sa o mňa tamojšia odbočka dobre postarala a ja som sa uzdravil. Po osemročnej službe v Zaire, ktoré boli skutočne nezabudnuteľnou a radostnou skúsenosťou, sme sa v roku 1989 presťahovali do juhoafrickej odbočky. V roku 1998 sme sa vrátili do svojej domoviny a odvtedy slúžime v kanadskom Bételi.

Som vďačný za službu

Keď sa obzriem na tých 54 rokov služby celým časom, pociťujem veľkú vďačnosť, že som svoju mladistvú silu využíval v drahocennej službe Jehovovi. I keď Anne musela vydržať mnoho ťažkých okolností, nikdy sa nesťažovala, ale vždy mi bola vo všetkých našich činnostiach veľkou oporou. Spolu sme mali výsadu pomôcť mnohým ľuďom spoznať Jehovu a viacerí z nich sú teraz v službe celým časom. Je veľkou radosťou vidieť niektoré z ich detí a dokonca z ich vnúčat slúžiť nášmu veľkému Bohu, Jehovovi!

Som presvedčený, že tento svet nemôže ponúknuť nič, čo by sa dalo porovnať s výsadami a požehnaniami, ktoré nám dal a stále dáva Jehova. Pravda, zniesli sme mnoho skúšok, ale všetky tie skúšky poslúžili na budovanie našej viery a dôvery v Jehovu. On skutočne dokázal, že je našou silnou vežou, miestom úniku a pomocou, ktorá sa pohotovo nájde v tiesňach.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 26]

Spolu v priekopníckej službe v roku 1947; s Anne dnes

[Obrázok na strane 29]

Títo ľudia, ktorých sme stretli v Zaire, milovali biblickú pravdu