Cyril Lukaris — muž, ktorý si cenil Bibliu

Bol letný deň roku 1638. Rybári na brehu Marmarského mora neďaleko Konštantínopola (Carihrad, dnešný Istanbul), hlavného mesta Osmanskej ríše, sa vydesili, keď videli na vode plávať nejakú mŕtvolu. Keď sa jej prizreli bližšie, s hrôzou zistili, že tým zaškrteným človekom bol ekumenický carihradský patriarcha, hlava ortodoxnej cirkvi. To bol tragický koniec Cyrila Lukarisa, významnej osobnosti náboženského života 17. storočia.

LUKARIS sa nedožil uskutočnenia svojho sna — vydať preklad Kresťanských gréckych Písiem v hovorovej gréčtine. Lukaris mal aj ďalší sen, ktorý sa však nikdy nestal realitou — týmto snom bolo vidieť, ako sa ortodoxná cirkev vracia k „jednoduchosti evanjelia“. Kto bol tento muž? S akými prekážkami sa v tomto svojom úsilí vyrovnával?

Znepokojený nedostatkom vzdelania

Cyril Lukaris sa narodil v roku 1572 v meste Kandia (dnes Irákleio) na Kréte, ktoré bolo okupované Benátkami. Keďže bol veľmi talentovaný, študoval v Benátkach a Padove v Taliansku a potom veľa cestoval po tejto krajine i po ďalších. Roztrpčený zápasmi medzi rôznymi frakciami vnútri cirkvi a priťahovaný reformačnými hnutiami v Európe azda navštívil Ženevu, kde v tom čase prevládal kalvinizmus.

Počas návštevy Poľska Lukaris videl, že členovia tamojšej ortodoxnej cirkvi, kňazi i laici, sú v dôsledku nedostatočného vzdelania v žalostnom duchovnom stave. V Alexandrii a Konštantínopole ho zas znepokojilo zistenie, že z niektorých kostolov boli dokonca odstránené kazateľnice, z ktorých boli čítané Písma!

V roku 1602 prišiel Lukaris do Alexandrie, kde nastúpil na stolec po svojom príbuznom, patriarchovi Melétiovi. Potom si začal písať s viacerými reformne zameranými európskymi teológmi. V jednom z týchto listov uviedol, že ortodoxná cirkev zachováva mnoho nesprávnych zvykov. V iných listoch zdôrazňoval, že je potrebné, aby cirkev nahradila povery „jednoduchosťou evanjelia“ a aby sa spoliehala výlučne na autoritu Písiem.

 Lukarisa znepokojovalo aj to, že autorita cirkevných Otcov sa v duchovných otázkach považovala za rovnocennú slovám Ježiša a apoštolov. Napísal: „Už nemôžem počúvať mužov, ktorí hovoria, že komentáre založené na ľudských tradíciách majú rovnakú váhu ako Písma.“ ​(Matúš 15:6) Ďalej napísal, že podľa jeho názoru je uctievanie sôch niečo hrozné. Poznamenal, že vzývanie „svätých“ je urážkou Sprostredkovateľa, Ježiša. — 1. Timotejovi 2:5.

Trón patriarchu na predaj

Lukarisa začali pre tieto jeho myšlienky a pre jeho averziu voči rímskokatolíckej cirkvi nenávidieť a prenasledovať jezuiti a aj členovia ortodoxnej cirkvi, ktorí boli priaznivo naklonení zväzku s katolíkmi. Napriek tomuto odporu bol Lukaris v roku 1620 zvolený za carihradského patriarchu. Patriarchát ortodoxnej cirkvi bol v tom čase pod nadvládou Osmanskej ríše. Za peniaze Osmanská vláda patriarchu ochotne zosadila a uznala nového.

Lukarisa jeho nepriatelia, hlavne jezuiti a všemocná a obávaná pápežská Congregatio de Propaganda Fide (Kongregácia propagandy viery), neustále ohovárali a stále proti nemu snovali úklady. „V honbe za týmto cieľom použili jezuiti všetky prostriedky — podvod, ohováranie, lichotenie a predovšetkým úplatky, ktoré boli nanajvýš účinnou zbraňou na získanie priazne [osmanských] veľmožov,“ poznamenáva sa v diele Kyrillos Loukaris. V dôsledku toho bol Lukaris v roku 1622 vypovedaný na ostrov Rodos a úrad kúpil za 20 000 strieborných Gregor Amasijský. No Gregor nedokázal sľúbenú sumu zabezpečiť, a tak úrad kúpil Anthimus Adrianopoliský, ktorý však neskôr odstúpil. Napodiv, na trón patriarchu bol opäť dosadený Lukaris.

Lukaris bol rozhodnutý využiť túto novú príležitosť a poskytnúť vzdelanie duchovenstvu i laikom ortodoxnej cirkvi vydaním prekladu Biblie a teologických traktátov. Na to, aby dosiahol tento cieľ, dal pod ochranou anglického veľvyslanca priniesť do Konštantínopola tlačový stroj. No keď v júni roku 1627 tlačový stroj prišiel, nepriatelia Lukarisa obvinili, že ho používa na politické účely a napokon ho dali zničiť. Lukaris musel teraz použiť tlačové stroje v Ženeve.

Preklad Kresťanských Písiem

Lukarisova nesmierna úcta k Biblii a k jej schopnosti vzdelávať ľudí živila jeho túžbu viac sprístupniť jej slová obyčajným ľuďom. Uvedomoval si, že jazyk originálnych inšpirovaných rukopisov Gréckych Písiem už nie je prostému občanovi zrozumiteľný. A tak prvou knihou, ktorej vytlačenie Lukaris nariadil, bol preklad Kresťanských gréckych Písiem do vtedajšej gréčtiny. Maximus Kalipolités, učený mních, na ňom začal pracovať v marci roku 1629. Mnohí členovia ortodoxnej cirkvi považovali prekladanie Písiem za poburujúce, bez ohľadu na to, aký nejasný azda mohol byť tento text pre čitateľa. Lukaris ich chcel upokojiť, a preto nechal vytlačiť pôvodný text a moderný preklad v paralelných stĺpcoch, pričom doplnil len niekoľko poznámok. Keďže Kalipolités zomrel krátko po odovzdaní rukopisu, obťah čítal sám Lukaris. Tento preklad bol vytlačený v roku 1638, krátko po Lukarisovej smrti .

Napriek Lukarisovej opatrnosti vyvolal tento preklad vlnu odsúdenia zo strany mnohých biskupov. Lukarisova láska k Božiemu Slovu bola veľmi zjavná z predhovoru tohto prekladu Biblie. Napísal, že Písma predložené v jazyku, ktorým ľudia hovoria, sú „príjemným posolstvom, ktoré nám bolo dané z neba“. Nabádal ľudí, „aby spoznali obsah [Biblie] a aby sa s ním osobne oboznámili“, a povedal, že nejestvuje žiaden iný spôsob, ako sa učiť „správnym spôsobom veci týkajúce sa viery... iba prostredníctvom božského a posvätného evanjelia“. — Filipanom 1:9, 10.

Lukaris ostro odsúdil ľudí, ktorí zakazovali študovať Bibliu, ako aj tých, ktorí odmietali tento preklad pôvodného textu: „Ak hovoríme alebo čítame niečo, čomu nerozumieme, je to akoby sme svoje slová púšťali do vetra.“ ​(Porovnaj 1. Korinťanom 14:7–9.) V závere tohto  predhovoru napísal: „Pri čítaní tohto božského a svätého evanjelia vo vlastnom jazyku prijmite úžitok, ktorý z jeho čítania pramení... a kiež Boh stále osvetľuje vašu cestu k tomu, čo je dobré.“ — Príslovia 4:18.

Vyznanie viery

Po tom, čo dal Lukaris podnet na vyhotovenie tohto prekladu Biblie, podnikol ďalší odvážny krok. V roku 1629 vydal v Ženeve Vyznanie viery. Bolo to osobné vyhlásenie o náukách, ktoré — ako dúfal — by mala ortodoxná cirkev prijať. Podľa knihy The Orthodox Church (Ortodoxná cirkev) sa v tomto Vyznaní uvádza, že „ortodoxné dogmy o kňazstve a svätých rádoch nemajú žiaden zmysel, a odsudzuje tiež uctievanie ikon a vzývanie svätých ako formy modlárstva“.

Toto Vyznanie má 18 článkov. Jeho druhý článok vyhlasuje, že Písma sú inšpirované Bohom a že majú vyššiu autoritu ako cirkev. Hovorí sa tam: „Veríme v Písmo Sväté dané Bohom... Veríme v autoritu Písma Svätého, ktorá je vyššia ako autorita Cirkvi. Je veľký rozdiel byť vyučovaný Duchom Svätým a byť vyučovaný nejakým človekom.“ — 2. Timotejovi 3:16.

Ôsmy a desiaty článok uvádza, že Ježiš Kristus je jediný Sprostredkovateľ, Veľkňaz a Hlava zboru. Lukaris napísal: „Veríme, že náš Pán Ježiš Kristus sa posadil po pravici svojho Otca a tam sa za nás prihovára a jediný vykonáva úrad pravého a zákonného veľkňaza a sprostredkovateľa.“ — Matúš 23:10.

Dvanásty článok vyhlasuje, že cirkev môže zblúdiť, keď si zamení falošné s pravdivým, ale že svetlo svätého ducha ju vďaka namáhavej práci verných služobníkov azda zachráni. V 18. článku Lukaris zastáva názor, že očistec je obyčajný výmysel: „Je zrejmé, že výmysel o očistci sa nemá pripúšťať.“

 Dodatok tohto Vyznania obsahuje viaceré otázky a odpovede. Lukaris tam predovšetkým zdôrazňuje, že je potrebné, aby každý veriaci čítal Písma, a že pre kresťana je škodlivé nečítať Božie Slovo. Potom dodáva, že apokryfné knihy treba zavrhnúť. — Zjavenie 22:18, 19.

Štvrtá otázka znie: „Aký by sme mali mať názor na ikony?“ Lukaris odpovedá: „Vyučujú nás posvätné Písma od Boha a tie jasne hovoria: ‚Neurobíš si modlu ani podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi; nebudeš ich zbožňovať, ani ich nebudeš uctievať; [2. Mojžišova 20:4, 5]‘, lebo nemáme uctievať stvorenie, ale jedine Stvoriteľa a Tvorcu neba a zeme, a len Jeho zbožňovať... Uctievanie a službu preukazované [ikonám], ktoré sú zakázané... v posvätnom Písme, odmietame, aby sme nezabudli na Stvoriteľa a Tvorcu a aby sme miesto neho nezbožňovali farby a umelecké diela a stvorenia.“ — Skutky 17:29.

Hoci Lukaris nedokázal v ére duchovného temna, v ktorej žil, všetky nesprávne veci plne rozpoznať, * vynaložil chvályhodné úsilie na to, aby urobil Bibliu autoritou v náukách cirkvi a aby ľud vzdelával v tom, čo Biblia učí.

Vydanie tohto Vyznania ihneď vyvolalo proti Lukarisovi novú vlnu odporu. V roku 1633 sa Cyril Kontari, berojský metropolita (Beroa, neskôr Aleppo, dnes Halab), Lukarisov osobný nepriateľ podporovaný jezuitmi, pokúsil od predstaviteľov Osmanskej ríše získať pomocou úplatkov kreslo patriarchu. Tento úkladný plán však zlyhal, keď Kontari nedokázal zaplatiť. Lukaris si úrad udržal. Nasledujúci rok Atanázius Tesalonický zaplatil za úrad 60 000 strieborných. Lukaris bol opäť zosadený. Ale o mesiac bol zas zavolaný a znova uvedený do úradu. Medzitým Cyril Kontari zohnal 50 000 strieborných. Tentoraz bol Lukaris vypovedaný na Rodos. No po šiestich mesiacoch dokázali jeho priatelia zabezpečiť, aby sa opäť mohol ujať úradu.

V roku 1638 však jezuiti a ich ortodoxní spojenci obvinili Lukarisa z velezrady proti Osmanskej ríši. Tentoraz sultán nariadil jeho usmrtenie. Lukaris bol uväznený a 27. júla 1638 ho vzali na malý čln, akoby ho odvážali do vyhnanstva. Len čo sa čln ocitol na mori, Lukaris bol uškrtený. Jeho telo pochovali na pobreží, ale potom ho vykopali a hodili do mora. Potom ho našli rybári a neskôr ho pochovali jeho priatelia.

Poučenie pre nás

„Nemalo by sa prehliadať, že jedným z [Lukarisových] hlavných cieľov bolo osvietenie jeho duchovenstva a stáda a pozdvihnutie úrovne ich vzdelanosti, ktorá v šestnástom a začiatkom sedemnásteho storočia mimoriadne poklesla,“ uvádza istý učenec. V dosiahnutí tohto cieľa bránili Lukarisovi početné prekážky. Päťkrát bol zosadený z trónu patriarchu. Tridsaťštyri rokov po jeho smrti prekliala synoda v Jeruzaleme jeho náuky ako kacírske. Na tejto synode vyhlásili, že Písma „nemá čítať len tak hocikto, ale len tí, ktorí po primeranom výskume prenikli do hlbokých vecí ducha“ — to znamená, že len údajne vzdelaní duchovní.

Vládnuca trieda duchovenstva opäť raz potlačila snahu sprístupniť Božie Slovo svojmu stádu. Násilne umlčala hlas, ktorý poukazoval na niektoré omyly v jej nebiblických náukách. Členovia tejto triedy dokázali, že patria medzi najhorších nepriateľov náboženskej slobody a pravdy. Žiaľ, tento postoj pretrváva v rôznych obmenách až do našich dní. Je to závažná pripomienka toho, čo sa stane, keď sa intrigy podnecované duchovenstvom postavia do cesty slobode myslenia a vyjadrovania.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 29]

Lukaris vynaložil chvályhodné úsilie na to, aby urobil Bibliu autoritou v náukách cirkvi a aby ľudu poskytol vzdelanie v tom, čo Biblia učí

[Rámček/obrázok na strane 28]

Lukaris a Alexandrijský kódex

Jedným z klenotov Britskej knižnice je Alexandrijský kódex, rukopis Biblie z piateho storočia n. l. Pôvodne mal možno 820 listov, z ktorých sa zachovalo 773.

V čase, keď bol Lukaris patriarchom v Alexandrii (Egypt), vlastnil veľkú zbierku kníh. Keď sa stal patriarchom v Konštantínopole, vzal si Alexandrijský kódex so sebou. V roku 1624 ho ponúkol britskému veľvyslancovi v Turecku ako dar anglickému kráľovi Jakubovi I. Kódex bol o tri roky odovzdaný Karolovi I., nástupcovi Jakuba I.

V roku 1757 bola kráľovská Royal Library daná ľudu Británie a tento znamenitý kódex je teraz vystavený v Galérii Johna Ritblata v novej Britskej knižnici.

[Pramene ilustrácií]

Gewerbehalle, zv. 10

Z diela The Codex Alexandrinus in Reduced Photographic Facsimile, 1909

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Bib. Publ. Univ. de Genève