Životný príbeh

Jednoduchý život v záujme služby Jehovovi

ROZPRÁVA CLARA GERBEROVÁ-MOYEROVÁ

Mám 92 rokov a takmer už nemôžem chodiť, ale stále mám jasnú myseľ a dobrú pamäť. Aká som vďačná, že som mala výsadu slúžiť Jehovovi už od detstva! Môj jednoduchý, nekomplikovaný život nezmerne prispel k tejto výsade.

NARODILA som sa 18. augusta 1907 v Alliance v americkom štáte Ohio ako najstaršia z piatich detí. Keď som mala osem rokov, na našu mliekarenskú farmu prišiel na bicykli jeden služobník celým časom z radov Bádateľov Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia. Pri dverách sa stretol s mojou matkou Laurou Gerberovou a opýtal sa, či vie, prečo bolo pripustené zlo. Mama nad tým vždy premýšľala.

Keď sa mama poradila s otcom, ktorý bol v stodole, objednala si šesť zväzkov Štúdií Písiem. Prečítala si ich s veľkým záujmom a hlboko na ňu zapôsobili biblické pravdy, ktoré sa dozvedela. Keď preštudovala 6. zväzok, Nové stvorenie, jasne pochopila, že kresťania sa musia pokrstiť ponorením do vody. Keďže nevedela, kde nájsť Bádateľov Biblie, poprosila otca, aby ju pokrstil v potoku na farme, hoci bol chladný marec roku 1916.

Krátko nato mama uvidela v novinách oznam o prednáške v Daughters of Veterans Hall v Alliance. Prednáška mala názov „Božský plán vekov“. Ihneď na to zareagovala, lebo rovnaký názov mal 1. zväzok Štúdií Písiem. Zapriahli sme koňa, a tak na naše prvé zhromaždenie išla na koči celá rodina. Odvtedy sme navštevovali zhromaždenia v domoch bratov vždy v nedeľu a v stredu večer. Onedlho bola mama opäť pokrstená jedným zástupcom kresťanského  zboru. Otecko, ktorý mal stále veľa práce na farme, sa nakoniec tiež začal zaujímať o štúdium Biblie a o niekoľko rokov bol pokrstený.

Stretnutie s bratmi, ktorí sa ujímali vedenia

Dňa 10. júna 1917 navštívil Alliance J. F. Rutherford, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, a predniesol prednášku na námet „Prečo národy bojujú?“ Mala som deväť rokov a prednášku som navštívila s rodičmi a dvoma bratmi, Williem a Charlesom. Zišlo sa tam vyše sto poslucháčov. Po prejave brata Rutherforda sa väčšina prítomných nechala odfotografovať pred divadlom Columbia Theater, kde sa konala prednáška. Nasledujúci týždeň mal na tom istom mieste prejav A. H. Macmillan na tému „Božie prichádzajúce Kráľovstvo“. Bola to výsada, že naše malé mestečko navštívili títo bratia.

Pamätné prvé zjazdy

Prvý zjazd, ktorý som navštívila, bol zjazd v Atwater, niekoľko kilometrov od Alliance, v roku 1918. Mama sa opýtala zástupcov Spoločnosti, či mám vek na to, aby som sa mohla pokrstiť. Cítila som, že som sa skutočne oddala Bohu, aby som konala jeho vôľu, a tak mi bolo povolené dať sa v ten deň pokrstiť v potoku pri veľkom jabloňovom sade. Prezliekla som sa v stane, ktorý bratia postavili na tento účel, a krstila som sa v starej hrubej nočnej košeli.

V septembri 1919 som spolu s rodičmi cestovala vlakom do Sandusky na jazere Erie. Tam sme nasadli na loď a zakrátko sme prišli do Cedar Point, kde sa mal konať náš pamätný zjazd. Keď sme vystúpili z člna, v doku bol malý stánok s občerstvením. Dostala som hamburger, ktorý bol pre mňa v tých dňoch skutočným luxusom. Bol taký dobrý! Vrcholná účasť na našom osemdňovom zjazde bola 7000 prítomných. Vtedy nebolo žiadne ozvučovacie zariadenie, a tak som musela veľmi pozorne počúvať.

Na tomto zjazde bolo oznámené, že bude vychádzať sesterský časopis Strážnej veže s názvom Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!). Kvôli tomuto zjazdu som vynechala prvý týždeň v škole, ale stálo to za to. Cedar Point bol obľúbeným dovolenkovým miestom a v reštauráciách bolo dosť kuchárov, ktorí pripravovali jedlo pre delegátov. Ale z nejakého dôvodu kuchári a servírky štrajkovali, takže bratia, ktorí vedeli variť, sa pustili do práce a pripravili delegátom jedlo. Odvtedy si mnoho desaťročí Jehovov ľud sám pripravoval jedlo na krajských i oblastných zjazdoch.

Mali sme tiež výsadu opäť prísť do Cedar Point v septembri roku 1922 na deväťdňový zjazd, na ktorom bola vrcholná účasť vyše 18 000 prítomných. Práve tam nás brat Rutherford povzbudil: „Zvestujte, zvestujte, zvestujte Kráľa a jeho kráľovstvo.“ Moja osobná služba sa však začala rozširovaním traktátov a Zlatého veku už niekoľko rokov predtým.

Ocenenie pre službu

Začiatkom roku 1918 som sa zúčastnila na rozširovaní traktátu Pád Babylona na okolitých farmách. Pre chladné počasie sme doma na peci vykurovanej drevom rozohriali mastenec a potom sme si ho vzali do koča, aby sme si na ňom zohrievali nohy. Museli sme si obliecť hrubý kabát a vziať si čiapku, keďže kočiar mal len strechu a bočnice, ale žiadne vykurovanie. No boli to krásne časy.

V roku 1920 vyšlo vo forme časopisu špeciálne vydanie knihy The Finished Mystery (Ukončené tajomstvo), nazývané ZG. * Spolu s rodičmi som sa vydala s touto publikáciou do Alliance. V tých dňoch chodil k dverám každý sám, a tak som váhavo vystupovala na jednu verandu, kde sedelo niekoľko ľudí. Keď som vysvetlila svoju ponuku, jedna žena povedala: „No nehovorí pekne?“ a vzala si publikáciu.  Toho dňa som ich rozšírila 13 a bolo to prvýkrát, čo som chodila z domu do domu s dlhšou, formálnou ponukou.

Keď som chodila do deviatej triedy, mama dostala zápal pľúc a vyše mesiaca bola pripútaná na lôžko. Moja najmladšia sestra Hazel bola ešte veľmi malá, a tak som prestala chodiť do školy a pomáhala som na farme a starala sa o deti. Naša rodina brala biblickú pravdu vážne, a tak sme stále pravidelne navštevovali všetky zborové zhromaždenia.

Na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti v roku 1928 dostali všetci prítomní traktát s názvom “Where Are the Nine?” („Kde je tých deväť?“) Rozoberala sa v ňom pasáž z Lukáša 17:11–19, kde Biblia hovorí, že len jeden z desiatich očistených malomocných pokorne zaďakoval Ježišovi za to, že ho zázračne uzdravil. To sa dotklo môjho srdca. Opýtala som sa sama seba: ‚Ako prejavujem ocenenie ja?‘

Keďže u nás doma bolo všetko v poriadku a ja som bola zdravá a bez záväzkov, rozhodla som sa odísť z domu a vstúpiť do priekopníckej služby, ako sa nazýva služba celým časom. Moji rodičia ma v tom povzbudili. A tak som spolu s mojou partnerkou Agnes Aletovou dostala pridelenie a 28. augusta 1928 sme o deviatej ráno nastúpili do vlaku. Každá z nás mala iba jeden kufor a jednu tašku s biblickou literatúrou. Na stanici moje sestry a moji rodičia plakali, a my tiež. Myslela som si, že ich už asi nikdy neuvidím, lebo sme boli presvedčení, že Armagedon je blízko. Na druhý deň ráno sme prišli na miesto nášho pridelenia do Brooksvillu v štáte Kentucky.

Prenajali sme si malú izbu v penzióne a kúpili sme si konzervy so špagetami a robievali sme si tiež sendviče. Každý deň sme sa rozišli iným smerom, pracovali sme každá sama a ponúkali sme ľuďom päť viazaných kníh za príspevok 1,98 dolára. Postupne sme prešli celé mesto a stretli sme veľa ľudí, ktorí sa do určitej miery zaujímali o Bibliu.

Asi za tri mesiace sme navštívili každého v Brooksville a okolí a tiež v meste Augusta. Preto sme sa presťahovali a prepracovávali sme mestá Maysville, Paris a Richmond. V nasledujúcich troch rokoch sme prepracovali mnoho okresov v Kentucky, kde neboli žiadne zbory. Často nám pomáhali priatelia a príbuzní z Ohia, ktorí chodievali za nami a týždeň alebo aj dlhšie s nami slúžili.

Ďalšie pamätné zjazdy

Zjazd v Columbuse v štáte Ohio, ktorý sa konal 24.–30. júla 1931, bol naozaj pamätný. Práve tam bolo oznámené, že sa budeme označovať menom Jehovovi svedkovia, ktoré je založené na Biblii. (Izaiáš 43:12) Keď sa nás predtým ľudia pýtali, akého sme náboženstva, hovorili sme: „Medzinárodní Bádatelia Biblie.“ Ale v skutočnosti nás nevedeli dobre rozlíšiť, lebo bádatelia Biblie boli spojení s rôznymi inými náboženskými skupinami.

Moja partnerka Agnes sa vydala a ja som zostala sama; preto som bola nadšená, keď bolo oznámené, že tí, ktorí hľadajú partnera do priekopníckej služby, by sa mali prihlásiť na určitom mieste. Tam som stretla Berthu a Elsie Gartyové a Bessie Ensmingerovú. Mali dve autá a hľadali štvrtú priekopníčku, ktorá by s nimi mohla spolupracovať. Zo zjazdu sme odišli spolu, hoci dovtedy sme sa nikdy nevideli.

V lete sme prepracovávali štát Pensylvánia. Potom, keď sa blížila zima, sme požiadali o pridelenie do teplejších južných štátov Severná Karolína, Virgínia a Maryland. Na jar sme sa vrátili na sever. Vtedy mali priekopníci taký zvyk. V roku 1934 John Booth a Rudolph Abbuhl, ktorí sa tiež držali tohto zvyku, vzali do mesta Hazard v štáte Kentucky Ralpha Moyera a jeho mladšieho brata Willarda.

Ralpha som stretla už niekoľkokrát predtým a lepšie sme sa spoznali na veľkom zjazde vo Washingtone, D. C., ktorý sa konal 30. mája až 3. júna 1935. S Ralphom sme sedeli na balkóne, keď odznievala prednáška o „veľkom zástupe“. (Zjavenie 7:9–14) Dovtedy sme verili, že členovia veľkého zástupu sú vlastne členmi nebeskej triedy, ktorá je menej verná ako  144 000. (Zjavenie 14:1–3) Preto som k nim nechcela patriť!

Keď brat Rutherford vysvetlil, že členovia veľkého zástupu patria k pozemskej triede verných ľudí, ktorí prežijú Armagedon, mnohí boli prekvapení. Potom brat vyzval všetkých členov veľkého zástupu, aby vstali. Ja som nevstala, ale Ralph áno. Neskôr sa mi to v hlave rozležalo, a tak rok 1935 bol posledným rokom, keď som prijímala zo symbolického chleba a vína na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. Mama však prijímala symboly až do svojej smrti v novembri 1957.

Stály partner

S Ralphom sme si potom písali. Ja som slúžila v Lake Placid v štáte New York a on bol v Pensylvánii. V roku 1936 si postavil malý príves, ktorý mohol ťahať svojím autom. Odišiel s ním z Pottstownu v Pensylvánii do Newarku v New Jersey, kde sa od 16. do 18. októbra konal zjazd. Jeden večer po programe sa niekoľko z nás priekopníkov išlo pozrieť na Ralphov nový príves. Stáli sme s Ralphom v prívese pri malom vstavanom dreze, keď sa ma opýtal: „Páči sa ti tento príves?“

Keď som prikývla, opýtal sa: „Chcela by si v ňom bývať?“

„Áno,“ odpovedala som a on mi dal nežný bozk, na ktorý nikdy nezabudnem. O niekoľko dní sme dostali úradné povolenie na sobáš. Devätnásteho októbra, deň po zjazde, sme išli do Brooklynu a pozreli sme si tlačiareň spoločnosti Watch Tower. Potom sme požiadali o pridelenie obvodu. Grant Suiter, ktorý mal obvody na starosti, sa nás opýtal, kto bude obvod prepracovávať. Ralph povedal: „My, ak sa môžeme zobrať.“

„Ak prídete o 17.00, môžeme to zariadiť,“ povedal brat Suiter. A tak sme sa v ten večer v dome jedného svedka v štvrti Brooklyn Heights zosobášili. S niekoľkými priateľmi sme boli na večeri v miestnej reštaurácii a potom sme verejnou dopravou cestovali k Ralphovmu prívesu v Newarku.

Krátko nato sme už boli na ceste do Heathsvillu v štáte Virgínia, nášho prvého spoločného priekopníckeho pridelenia. Prepracovali sme okres Northumberland a potom sme odišli do pensylvánskych okresov Fulton a Franklin. V roku 1939 bol Ralph pozvaný do zónovej služby, v rámci ktorej sme opakovane navštevovali určitý počet zborov. Slúžili sme zborom v štáte Tennessee. Nasledujúci rok sa nám narodil syn Allen a v roku 1941 bola zónová služba zrušená. Boli sme pridelení do mesta Marion v štáte Virgínia ako zvláštni priekopníci. V tých dňoch to znamenalo venovať službe 200 hodín mesačne.

Robíme úpravy

V roku 1943 som usúdila, že sa musím vzdať zvláštnej priekopníckej služby. Bývali  sme v malom prívese a ja som sa musela starať o malé dieťa, variť, prať a žehliť. Popri tom všetkom som dokázala venovať službe každý mesiac len asi 60 hodín. Ale Ralph vo zvláštnej priekopníckej službe pokračoval.

V roku 1945 sme sa presťahovali späť do Alliance v štáte Ohio, predali sme príves, ktorý bol deväť rokov naším domovom, a presťahovali sme sa do domu na farmu mojich rodičov. Práve tam, na prednej verande, sa narodila naša dcéra Rebekah. Ralph si v meste našiel prácu na čiastočný úväzok a pokračoval v pravidelnej priekopníckej službe. Ja som pracovala na farme a snažila som sa čo najviac mu pomáhať, aby mohol v službe pokračovať. Hoci nám moja rodina ponúkla zadarmo pozemok a dom, Ralph to odmietol. Chcel zostať bez záväzkov, aby sme sa mohli plnšie venovať záujmom Kráľovstva.

V roku 1950 sme sa presťahovali do Pottstownu v štáte Pensylvánia a prenajali sme si dom za 25 dolárov na mesiac. V priebehu ďalších 30 rokov sa nájomné zvýšilo len na 75 dolárov. Cítili sme, že Jehova nám pomáha žiť jednoduchým životom. (Matúš 6:31–33) Ralph pracoval tri dni v týždni ako holič. Každý týždeň sme študovali Bibliu s našimi dvoma deťmi, navštevovali sme zborové zhromaždenia a kázali sme dobré posolstvo o Kráľovstve ako rodina. Ralph slúžil ako predsedajúci dozorca miestneho zboru. Keďže sme žili jednoduchým životom, mohli sme veľa urobiť v Jehovovej službe.

Strata môjho drahého manžela

Dňa 17. mája 1981 sme sedeli v sále Kráľovstva a počúvali verejnú prednášku. Ralph sa cítil zle, a preto odišiel do zadnej časti sály a poslal za mnou jedného usporiadateľa s odkazom, že ide domov. To sa mi v prípade Ralpha zdalo zvláštne, a tak som niekoho poprosila, aby ma hneď odviezol domov. Ralph o hodinu zomrel na silnú mŕtvicu. Na konci štúdia Strážnej veže v to dopoludnie bolo zboru oznámené, že zomrel.

V ten mesiac Ralph stihol stráviť v službe už vyše 50 hodín. Jeho priekopnícka dráha trvala vyše 46 rokov. Viedol biblické štúdiá s viac ako sto ľuďmi, ktorí sa nakoniec stali pokrstenými svedkami Jehovu. Duchovné požehnania, ktoré sme získali, stáli za akékoľvek obete, ktoré sme v priebehu rokov priniesli.

Vďačná za výsady

Posledných 18 rokov žijem sama. Navštevujem zhromaždenia, podľa svojich schopností zvestujem druhým a študujem Božie Slovo. Teraz žijem v penzióne pre starých ľudí. Vlastním iba niekoľko kusov nábytku a rozhodla som sa žiť bez televízora. Ale môj život je plný a duchovne bohatý. Moji rodičia a dvaja bratia boli verní až do smrti a moje dve sestry ďalej verne kráčajú po ceste pravdy.

Teším sa, že môj syn Allen slúži ako kresťanský starší. Už mnoho rokov inštaluje v sálach Kráľovstva a v zjazdových sálach zvukovú aparatúru a pracuje pri ozvučovaní na letných zjazdoch. Jeho manželka je lojálnou Božou služobníčkou a ich dvaja synovia slúžia ako starší. Moja dcéra Rebekah Karresová strávila v službe celým časom vyše 35 rokov vrátane štyroch rokov služby vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne. Spolu s manželom strávili posledných 25 rokov v krajskej službe v rôznych častiach Spojených štátov.

Ježiš povedal, že Kráľovstvo je ako skrytý poklad, ktorý možno nájsť. (Matúš 13:44) Som vďačná, že moja rodina pred toľkými rokmi našla tento poklad. Akou výsadou je pre mňa možnosť spomínať na vyše 80 rokov oddanej služby Bohu — bez toho, že by som niečo musela ľutovať! Keby som mohla žiť svoj život odznova, žila by som tak isto, lebo ‚Božia milujúca láskavosť je naozaj lepšia ako život‘. — Žalm 63:3.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

V roku 1917 sme si vypočuli prednášku brata Rutherforda v Alliance

[Obrázok na strane 23]

S Ralphom pred prívesom, ktorý sám postavil

[Obrázok na strane 24]

S mojimi dvoma deťmi dnes